Foto: AFP
Z Národného frontu (Front National, FN) sa vykľul hlavný víťaz prvého kola francúzskych prezidentských volieb. Národný front zvíťazil, pretože dokázal získať naspäť voličov, ktorých mu roku 2007 odvábil Sarkozy. Dosiahol historické víťazstvo, pretože vyhral slávnu stávku o oddémonizovanie a sa vyslobodil sa z getta, kde pravicových extrémistov držali už šesťdesiat rokov.
Mimochodom, Marine le Pen zvíťazila aj nad svojím otcom-dinosaurom: nielenže mnohonásobne prekonala jeho rekord z roku 2002, ale svojím víťazstvom ho odsunula aj do prehistórie jeho vlastného triumfu. Zosmiešnila celé Francúzsko, lebo predviedla, že každý piaty volič sa stotožňuje s idiotským volebným programom odporne zapáchajúcej strany. Túto stranu stelesňuje kandidátka, ktorej suitu tvoria poväčšine tie isté prehistorické skameneliny: krajne pravicové zoskupenie Groupe Union Défense (GUD), extrémne pravicový študentský zväz, frakcie, ktoré popierajú Holokaust či pravicoví extrémisti typu Bruna Gollnischa či Bruna Mégreta.
Dejiny ukážu, kto nesie zodpovednosť za túto katastrofu a hanbu. Dejiny zúčtujú s nezodpovedným správaním pravice, čo dopustila, aby sa bariéra, ktorá ju delí od krajnej pravice pomaly začala rozpadávať, ak sa ešte celkom nerozpadla; s ľavicou, ktorej ultraľavicové krídlo vďaka preháňaniu a populizmu trend tohto úpadku skôr podporila, než zabrzdila; a so všetkými z nás, s obyčajnými voličmi. Pretože si pričasto mýlime politiku s šou, prezidentské voľby so súťažou Francúzsko má talent a rozdiel medzi pravdou a lžou s predstavením, pri ktorom už nejde o to, mať správne názory, ale byť dobrý, získavať body a zvyšovať si preferencie. A pretože sme v dôsledku toho stratili schopnosť rozlišovať medzi tým, čo patrí k potrebnej debate a tým, čo porušuje zásadné tabu.
Momentálne sa musíme uspokojiť s tým, čo je očividné. Vytvorila sa tu sila, ktorá si kladie za cieľ rozdrviť práva horných vrstiev a spochybniť vzťah medzi ľavicou elít a pracujúcim ľudom, sedliakmi a drobnými úradníkmi. Aj ak by sme si odmysleli xenofóbiu, rasizmus a antisemitizmus, ktoré títo ľudia šíria, keď majú pocit, že si to môžu dovoliť, aj bez všetkého tohto v ich tóne čoraz hlasnejšie zaznieva taká miera vulgárnosti, nenávisti a sociálnej a rétorickej nenávisti, že ak ju včas nezastavíme, otrávi a zničí celý verejný priestor. A faktom ostáva, že tradičné strany boli počas volebnej nedele na míle vzdialené od toho, aby pochopili, aké smrteľné nebezpečenstvo z tohto vývoja vyplýva.
Bolo to jasné z vyhlásení Sarkozyho strany UMP, ktorá sa od ôsmej hodiny večer išla pretrhnúť, aby voličom Národného frontu pripomínala, že Madame Le Pen nevlastní ich hlasy. Aj socialisti zdôrazňovali, že ženy a muži, čo hlasovali za kandidátku, ktorú odporúčajú kvázi nacisti, že tieto ženy a muži, čo hlasujú za Le Penovú sú Francúzi ako všetci ostatní a že sú len oslepení sociálnou chorobou. A nikto, až na pozoruhodnú výnimku Françoisa Bayroua, nenazval veci pravým menom a nevidel v týchto 18 percentách nebezpečenstvo pre republiku.
Nemôžem si nespomenúť na Pierra Mendèsa Francea. Keď ho roku 1954 zvolili za premiéra, mal odvahu na rovinu povedať komunistom, ktorí mu chceli vysloviť podporu, že o ich hlasy nestojí. V prezidentských voľbách so všeobecným a priamym hlasovaním takýto postoj prirodzene nie je možný. No napriek tomu snívam snívať o kandidátovi, ktorý nám v nadchádzajúcom súboji o prezidentskú funkciu prinajmenšom ušetrí nedôstojnú poľovačku na hlasy. Snívam o férovom súboji, v ktorom obaja kandidáti s súlade so svojím presvedčením tvrdo bojujú za svoje hodnoty a spoločenské ciele, a pritom sa nesnažia využiť akúkoľvek fintu na to, aby odlúdili časť voličov Le Penovej.
Inými slovami, snívam o protilátke proti nezmyselnej teórii, že po všetkých nesprávnych odpovediach, ktoré sme počuli od Národného frontu, sa odrazu od nich dočkáme správnych odpovedí. Správnych odpovedí pre všetkých tých, čo s plným vedomím dali svoj hlas kandidátke strany, ktorá je jednoducho iná ako tie ostatné. Na to by bola potrebná protilátka, ktorá im jednoznačne vytmaví: Odpovede na svoju otázku sa nedočkáte dovtedy, dokedy ju budú zahlušovať extrémistické drísty dotyčnej strany.
Tento typ protilátky samozrejme nesprostredkuje výzva Nehlasujte. Účinkom sa minie aj volebné heslo: Tí z vás, čo ste v prvom kole hlasovali za Le Penovú, ostaňte doma, zdržte sa hlasovania, odovzdajte v druhom kole nevyplnený volebný lístok. Nie, je treba povedať jasne a jednoznačne: Choďte hlasovať, ak chcete – no nečakajte, že v mojich prejavoch nájdete ústupky sekte, z ktorej vychádzate a kde vrcholom diskusie je zrejme porovnávanie tých, čo odsudzujú ’islamizáciu’ Francúzska s tými, čo odsudzujú jeho ‘sionizáciu’. Takýto postoj, či už jasne vyslovený alebo nemý, by bol dôstojným a vznešeným riešením.
A pre Françoisa Hollanda a Nicolasa Sarkozyho tento postoj predstavuje jediný spôsob, ako odvrátiť nebezpečenstvo, ktoré vyplýva ako priamo – veď koľkokrát ešte zažijeme voľby s tromi kandidátmi – ako aj dlhodobo – z podplácania verejného ducha, aký sme nezažili už tridsať rokov.
Je treba, a je možné spraviť všetko, aby sa Marine Le Pen nestala jazýčkom na váhe druhého kola volieb.