Foto: Reuters
Prvým dojmom z „Bushových rokov“, čo sa mi vryl do vedomia, boli ostrostrel- ci rozmiestnení na streche Madison Square Garden. Bolo horúco, koniec leta 2004, a 34. zjazd republikánov sa konal v New Yorku. Boli sme sedemnásť mesiacov vo vojne s Irakom a po uliciach pochodovali státisíce demonštrantov, skandovali heslá, ochromili dopravu, policajti ich zatýkali. Možnože ostrostrelci boli potrební na ochranu prezidenta Georgea Busha a veľkých ľudkov Republikánskej strany a na jej väčší lesk, ale mňa znervózňovali, ako tam v čiernych nepriestrelných vestách a helmách ťažko ozbrojení stáli a všetko pozorovali.
Zvnútra bola veľká aréna Garden vyzdobená ako na bombastickú stredoškolskú oslavu. Nominácia, ako takmer na všetkých straníckych zjazdoch, bola hotová vec. Tu šlo len o šou, vytiahnuť preferencie, alebo ak ste neboli cynik, o ďalšiu príležitosť pre vládnucu stranu formulovať svoje politické obsahy. Stál som medzi delegátmi z Alabamy vedľa belošky s nadváhou v poľovníckej veste posiatej odznakmi a plaketkami. Zjavne zbierala devocionálie z politických akcií už dávno. V ruke mala americkú vlajočku, tlieskala a výskala.
Rudi Giuliani, bývalý starosta New Yorku mal zásadný prejav. Bol vtedy v strane dosť populárny, tlač mu hovorila „starosta Ameriky“. Za túto prezývku vďačil dobrému krízovému menedžmentu jedenásteho septembra na konci svojho volebného obdobia. Rečnil o jedenástom septembri – pravdupovediac, kedykoľvek som ho počul v nejakej talkšou alebo čítal v novinách, hovoril o jedenástom septembri. Ale tým sa nelíšil od svojich republikánskych kolegov a už vôbec nie od Georgea Busha.
Takže to nebolo žiadne prekvapenie, že bola v Giulianiho prejave reč o národnej bezpečnosti. Začal dvoma napohľad navzájom nesúvisiacimi bodmi: že hlavným mestom Spojených štátov bol pôvodne New York a že tam uprostred trosiek veží stál aj George Bush a vyhlásil teroristom: „Budete o nás počuť.“ Pani s odznakmi vedľa mňa jasala a mávala vlajočkou. Od začiatku bola nadšená.
Asi v tretine prejavu sa však jej nálada zmenila. Rudi Giuliani práve opisoval svoje pocity pri pohľade na ľudí, ktorí 11. septembra 2001 vyskakovali zo 101. poschodia severnej veže, a ako potom sám utekal pred páľavou. „Bez nejakého rozmýšľania,“ povedal, „len som nasledoval svoj pocit, vzal som vtedajšieho policajného šéfa Bernarda Kerika za rameno a hovorím mu: Bernie, chválabohu je naším prezidentom George Bush.“ Na tomto mieste sa pani vedľa mňa rozplakala. Slzy sa jej kotúľali po lícach a kvapkali po množstve odznakov a politických plaketiek na béžovej veste.
Pozeral som na plačúcu paniu, Rudi Giuliani ďalej hriemal a ja som myslel na ostrostrelcov na streche. Ich prítomnosť znervózňovala. Hoci tam ostrostrelcov rozmiestnili údajne na to, aby nás to upokojilo, vyvolali presný opak. Rovnako ako Rudi Giuliani, keď vyzval, aby sme znovu zvolili Georgea Busha. Ale to bol práve problém celej tejto akcie. Bola živená strachom.
A dodnes je.
Môj kamarát si robí doktorát na Columbia School of Journalism a prednedávnom sa dostal pod drobnohľad newyorskej polície, pretože s odvolaním na zákon od nej žiadal informácie. Opýtali sa ho, či náhodou neprechováva „protiamerické city“. O tri dni nato mu do blackberry prišlo hlásenie o chybe, už mu neprechádzali e-maily, lebo jeho heslo bolo vymazané.
Takéto príbehy by nás mali vždy odznovu šokovať, ale v priebehu Bushovho volebného obdobia sa z nich stala bežná vec, na jedno kopyto, ako permanentný slovník hrôz – osem rokov floskúl – „živý alebo mŕtvy, dobrí a zlí“. Boli sme pripravení na zlé správy z Bieleho domu, zvyknutí na šialenstvo a melodrámy v politickom okolí prezidenta.
Vezmime si len Giulianiho policajného šéfa Bernarda Kerika – ktorého v prejave spomínal ako Bernieho – chcel vymenovať Busha do čela ministerstva vlasti, ešte než bol obžalovaný z podvodov, krivoprísažníctva a komplotu. Alebo pomyslime na republikánsku kandidátku na viceprezidentku Sarah Palinovú. Na tohtoročnom republikánskom zjazde rozprávala, ako jej syna Tracka 11. septembra poslali s delostreleckým vojskom do Iraku. Mám podozrenie, že táto jej poznámka niektorých delegátov dojala k slzám – súcitu a strachu. Za prezidenta Busha bol tento druh manipulácie normálny. Pravdaže, vojny nie sú neškodné, nikdy nemali byť normálne a bushovské roky budú mať následky, ktoré zatienia prezidentove výroky. Napríklad na napätú ekonomiku. V týždni po nepodarenom prejave Sarah Palinovej sa americký akciový trh začal knísať a vzápätí skolaboval.
A to bol iba začiatok. V prejave k finančnej kríze George Bush povedal, že bez okamžitého zásahu vlády by „Amerika mohla upadnúť do paniky“. Podľa všetkého bola jeho drastická formulácia konečne raz opodstatnená, aj keď len vinou zlého vládnutia jeho vlády.
V podstate panika ešte len nastala, keď Kongres odmietol Bushovu záchrannú akciu – Dow-Jonesov index vzápätí zaznamenal najväčšiu dennú stratu počas svojej histórie a pohyboval sa už takmer voľným pádom nadol. Za druhý októbrový týždeň spadli kurzy akcií na všetkých svetových burzách. Pri pohľade na túto kritickú situáciu vraj George Bush poznamenal: „Ak sa neuvoľnia peniaze, americké hospodárstvo môže stroskotať.“
Nebolo by rozumné robiť priamu kauzálnu súvislosť medzi rozpaľujúcim slovníkom strachu, ktorý používa náš prezident a zvolení zástupcovia, a terajšou krízou. Rovnako ako by bolo nerozumné robiť kauzálnu súvislosť medzi zemitými výrokmi a dvomi vojnami, do ktorých sme sa zaplietli, alebo medzi naším klesajúcim medzinárodným statusom alebo stratou New Orleansu. Ale vôbec si nemusíme namáhať rozum, pretože všetky tieto chyby sa stali pod našou egidou. Môžeme sa len pokúsiť volať ho na zodpovednosť a podľa toho zvoliť jeho nástupcu. A preto keď myslím na „moje roky s Georgeom W. Bushom“: je načase, aby už konečne bolo po nich.