Günter Grass. Foto: dpa
Máme Severnú Kóreu so svojím autistickým tyranom, vyzbrojenú obrovským funkčným atómovým arzenálom. Máme Pakistan, o ktorom sa nevie ani koľko jadrových bojových hlavíc vlastní, ani kde presne sa nachádzajú, ani či je vôbec dáka záruka, že jedného dňa nepadnú do rúk skupinám, napojeným na al-Kájdu.
Máme Rusko Putina, ktorému sa podaril husársky kúsok dvomi vojnami zlikvidovať štvrtinu čečenského obyvateľstva. Ďalej máme kata z Damašku, ktorý to zatiaľ dotiahol na 10 000 mŕtvych, a ktorý svojou zločinnou tvrdohlavosťou ohrozuje mier v celom regióne. A samozrejme je tu ešte Irán, ktorého vedúci predstavitelia sa nechali počuť, že ak raz budú disponovať atómovými zbraňami, zaútočia nimi na svojho suseda. Žijeme teda na zemeguli, kde je ťažké rozhodnúť sa, ktorý je asi najpyromanskejší štát, čo otvorene útočí na svoje civilné obyvateľstvo a hrozí svetu prevratmi a katastrofami, aké v posledných desaťročiach nemajú rovných.
A teraz máme európskeho spisovateľa, jedného z najväčších a najprominentnejších, ide koniec-koncov o nositeľa Nobelovej ceny Güntera Grassa, ktorý nemá nič lepšie na robote ako uverejniť báseň, v ktorej vyhlasuje, že sa nad nami vznáša len jedna jediná vážna hrozba, a že táto hrozba vychádza z maličkého štátu, jedného z najmenších miest na mape sveta súčasne jedného z najzraniteľnejších, a navyše demokracie: zo štátu Izrael. Svojim vyhlásením urobil obrovskú radosť fanatikom, ktorí vládnu v Teheráne a tí sa poponáhľali listom zástupcu ministra kultúry vysloviť uznanie autorovi Plechového bubienka za jeho humanizmus a zmysel pre zodpovednosť.
Grassova báseň v Nemecku aj v zbytku sveta vyvolala nadšené komentáre všetkých kreténov, čo si v dôsledku pavlovovského reflexu pletú odmietanie politickej korektnosti s právom odviazať sa a pritom začmudiť svet tým najšpinavejším zápachom vlastných myšlienok. Vyhlásenie sa stalo zámienku pre obvyklú protivnú debatu na tému záhady veľkého spisovateľa, ktorý môže byť zbabelcom alebo sviniarom (ako napríklad Céline či Aragon) a v horšom prípade na tému morálnej nedôstojnosti alebo lži, ktoré sa nikdy nesmú použiť ako literárny argument (čo množstvám rádoby-Célineov alebo Aragonov poskytuje príležitosť váľať sa v špine).
Pre dnešného človeka so zdravým úsudkom však z tejto aféry vyplývajú predovšetkým tri prosté pozorovania.
1) Staroba je občas utrpenie: časom prichádza chvíľa, keď ani tým najväčším neostane ušetrené, aby akási intelektuálna anosognózia [neschopnosť vnímať vlastné problémy] nezrútila všetky hrádze, ktoré obvykle človeku bránia upadnú? do zloby. Zbohom, starec a spomeň si na mňa, ak si ma čítal. (Lautréamont, Spevy Maldororove, Spev prvý).
2) Grassova vlastná minulosť. Priznanie spred šiestich rokov, že sa ako sedemnásťročný prihlásil do jednotky Waffen-SS. Dnes nie je možné nespomenúť si na to. Nie je možné nevidieť súvislosť medzi týmito dvomi udalosťami. Medzi týmto a tamtým, medzi sociálnodemokratickým veľmožom, ktorý sa priznal, že základné vzdelanie získal za nacistov a sviniarom, ktorý dnes vyhlasuje, že už nemôže mlčať, že to, čo hovorí, musí byť povedané, že Nemci sú už ‘dosť trpení’ (čím asi, mohli by sme sa opýtať), aby si mohli dovoliť stať sa dodávateľmi súčasných a budúcich zločinov Izraela. Nie je táto súvislosť – bohužiaľ – očividná?
3) A nakoniec Nemecko. Európa a Nemecko. Alebo Nemecko a Európa. Tento hnusný vietor, čo veje Európou a nadúva plachty čohosi, čo sa nedá nazvať inak ako neoantisemitizmus. Tento antisemitizmus nie je rasistický. Ani čisto kresťanský. Ba ani protikresťanský. Ani protikapitalistický, ako začiatkom 20 storočia. Nie. Je to nový antisemitizmus, a ten má šancu zas zarezonovať (potom ako bude zas sformulovaný), ak sa mu podarí stotožniť židovstvo s údajne zločinnou identitou štátu Izrael, ktorý je ochotný zamerať svoj hnev proti nevinnému iránskemu štátu. Presne to robí Günter Grass. A práve tým sa táto aféra stáva tak strašne mnohovravnou.
Ešte pred sebou vidím Güntera Grassa roku 1983 v Berlíne, na narodeninách Willyho Brandta. Ešte ho poľujem rečniť, najprv na pódiu a neskôr pri stole, obklopeného dvorom obdivovateľov, s naježenými vlasmi a jazykom, v okuliaroch v oválnom ráme, v ktorých vyzeral ako Bertolt Brecht. V drsnej tvári sa mu nozdry chveli vyumelkovaným vzrušením, keď apeloval na svojich druhov, aby sa postavili zoči-voči tej slávnej minulosti, ktorá nechce pominúť.
A dnes, o tridsať rokov neskôr, on sám zohráva úlohu protagonistov s deravou pamäťou (čo sú fašistami bez toho aby o tom vedeli, sužovaní napriek svojej vôli), ktorých v ten večer vyzýval, aby si uvedomili svoje hanebné tajné myšlienky: pozér a podvodník; socha na hlinených nohách a komediant; veliteľ, ktorý bol Tartuffom; kazateľ morálky, ktorý bol stelesnením zla, čo sám pranieroval; Günter Grass, táto veľká ryba literatúry, táto platesa, zamrazená šesťdesiatimi rokmi pózovania a klamstiev, sa definitívne rozložila. Tomu sa hovorí debakel v pravom slova zmysle. Ach, aké smutné.