Ten prvý raz je vždy dôležitý, hoci nemusí byť vždy príjemný. Niekedy ovplyvní celý život. Hudobno-spisovateľský život, dodávam a hneď aj vysvetlím. Pred 27 rokmi som bol na letnej brigáde v ovocno-zeleninovej konzervárni Sloko v okolí Uherského Hradišťa na Morave. Keď nám vyplatili zálohu, rozhodol som sa vycestovať do inej krajiny, i keď v rámci toho istého štátu. Vybral som sa na Slovensko, do Bratislavy. Chcel som prelomiť poľské stereotypy a až do konca života hlásať Poliakom, že Slováci nie sú Česi, žijúci na ďalekom východe. Že Elán nie je česká kapela. Že neexistujú české Tatry, ani česká slivovica z Prešova. Slivovica bola slovenská. Dobrá a silná. A tak rýchlo pripravila o rozum osemnásťročného sopliaka. Ten sopliak, čiže ja, sa v záchvate alkoholickej eufórie rozhodol kúpiť si barokovú flautu. Nikdy som sa zvlášť nezaujímal o barok, o barokové flauty už tobôž nie, ale táto flauta bola čarovná a musel som ju mať, neodolal som jej zvodom vo výkladnej skrini. Vošiel som teda do obchodu v starom meste a po chvíli som už sedel na kraji fontány na hlavnom námestí a fúkal som do špičky, hoci o technike hry som nemal ani šajnu. Ľudia utekali pri zvukoch mojej mačacej muziky, iní si klopkali na čelo, alebo sa mi to len tak zdalo, lebo som bol opitý? Na tom už nezáleží, ja som vtedy v Bratislave vyhrával svoj dodekafonický hymnus na počesť slivovice. V istej chvíli som už nebol sám. Objavili sa Cigáni a tak pekne ma okradli, že som ani nezbadal, ako prichádzam o peňaženku, občiansky preukaz, slnečné okuliare, čo však do dnešného dňa nepochopím je, ako mi mohli ukradnúť flautu! Prisahám na dušu môjho škrečka Rolanda svätej pamäti, že som ju mal celý čas v ústach. Preto si myslím, že vláda dnešného Slovenska by mala trvalo zamestnávať skupinu Cigánov, aby svojim jedinečným spôsobom dosiahli, že tá časť Poliakov, čo dodnes hovoria — idem do Čiech, hoci sa vyberajú do Levoče, alebo rozprávajú, že Husák a Dubček boli české dvojičky, alebo že Egon Bondy bol Slovák a Jánošík Poliak, lebo ho v poľskom filme hral Marek Perepeczko, že práve títo Cigáni to dokážu zmeniť. Rovnako ako Ježiš zmenil vodu na víno. Opitý a okradnutý som sa dostavil na poľský konzulát na Hummelovej či akej ulici a pán konzul zatelefonoval do firmy Sloko. Nakoniec som dostal pár sto československých korún a úradné potvrdenie, že nie som Hrabal.
A keďže Česi a Slováci majú jednu spoločnú vlastnosť, podľa mňa veľmi peknú a pre priemerného Poliaka celkom exotickú, myslím tým pokojné vybavovanie dramatických záležitostí, rozviedli sa tak, ako sa mi to ani raz nepodarilo… Od istého času majú dva štáty, hoci mojim bratom sa to pletie, a nik im už nepomôže, iba ak Cigán s dlhými prstami. Osud chcel, že týždenník Polityka istý čas vydával moje fejtóny. A osud tiež chcel, že tieto fejtóny vychádzali v slovenskom SME a Salóne v preklade Júlie Sherwood. Júlia teraz žije v Spojených štátoch a ja vo Viedni, ale medzi Amerikou a kúsok o Viedne leží Bratislava. Tým, čo majú krátku pamäť pripomínam, že Bratislava nie je hlavné mesto Čiech, a že k barokovej flaute sa už nikdy nevrátim. Vymenil som ju za violončelo a napísal som novelu, zvanú Uspávanka pre obesenca. Cez internet som nadviazal kontakt s prekladateľkou mojich fejtónov, ktorá súhlasila, že knižku preloží do slovenčiny. Dohodli sme sa, že sa dakedy stretneme v Bratislave. Príležitosť sa naskytla. V marci tohto roku. Júlia priletela z Ameriky na prezentáciu knihy svojej mamy Sedem mojich životov. Ján Kalina, otec Júlie a manžel pani Agneše, spisovateľ, filmár a československý disident už s nami nie je od roku 1981. Kúpil som si jeho knihu. Mám v úmysle prečítať si ju. Samozrejme po slovensky. Napriek tomu, že máme podobné jazyky, stále o sebe primálo vieme. Hoci kto vie, možno práve v tom spočíva tajomstvo dobrých poľsko-slovenských susedských vzťahov? Nemýliť si s poľsko-českými vzťahmi, lebo to to je celkom iný pár galoší…