Prečo musí tam, kde zlyhá ekonómia rovnováhy, štát rozhodnúť, o čo ide? Na to existuje rozhodná sociologická odpoveď: pretože prísľub bezpečnosti je primátom moderného štátu a neznalosť ho nemôže zrušiť, naopak, je jeho spúšťačom.
Z noci na ráno sa misionársky princíp Západu – ekonomika slobodného trhu, na ktorej bolo založené opovrhnutie komunizmom, ale aj filozofický odstup od súčasného čínskeho systému – sfiktívnil.
Bankári s fanatizmom konvertitov žiadajú poštátniť svoje straty, čo by, pravdaže, mohlo mať dôsledky aj na individualizáciu ziskov. Nastupuje do anglosaských centier laissez faire tá doteraz zatracovaná, preklínaná, ale aj obávaná čínska forma štátno-dirigistického súkromného hospodárstva? Ako si máme vysvetliť ten deštruktívny svetovo-politický potenciál globálnych finančných rizík?
Odpoveď na túto otázku spočíva v bytostnom rozlíšení: riziko neznamená katastrofu, ale predvídanie katastrofy ešte v súčasnosti. Zoči-voči globálnym rizikám (klimatická zmena, finančná kríza, terorizmus) dnes ide práve o túto anticipáciu budúceho výnimočného stavu bez hraníc. Tento výnimočný stav už nebude len národný, bude kozmopolitický. Spôsobí kolaps zdanlivo večných myšlienkových konštrukcií a bude zakladať nové príbuzenstvá.
Musíme pritom odlíšiť dva varianty, ktoré majú kľúčový význam pre politickú teóriu svetovej rizikovej spoločnosti: po prvé, anticipáciu neúmyselných katastrof vedľajších účinkov – klimatické zmeny, hospodárska kríza- a po druhé, anticipáciu úmyselných katastrof, aké reprezentuje transnacionálne operujúci samovražedný terorizmus.
Dalo by sa povedať, že Carl Schmitt predvídal politický potenciál globálnymi rizikami indukovaného výnimočného stavu. Vo svojej náuke o suverenite však viaže výnimočný stav výlučne na národný štát. Čosi ako transnacionálny či kozmopolitický výnimočný stav, ktorý práve naopak ruší rozlišovanie medzi priateľom a nepriateľom a vzniká z radikalizovanej nezávislosti trhu, je pre Schmitta nemysliteľné.
Markantným znakom globálnych rizík (svetová ekonomika, klimatické zmeny, terorizmus) je zrejme to, že namiesto národnoštátneho ohraničenia nastupuje výnimočný stav bez hraníc, tak v sociálnom, ako aj v priestorovom a časovom zmysle.
Sociálne sa výnimočný stav zbavuje hraníc tým, že otvára novú finančno-politickú kapitolu svetovej vnútornej politiky. Prejavuje sa to v súťažení vlád o najlepší plán na záchranu sveta. Víťaz, ako vidíme na príklade britského premiéra Gordona Browna – v národnom aj medzinárodnom priestore – máva krídlami a vzlieta z popola ako Fénix. Otvára sa mocenská hra meniaca bývalé pravidlá medzinárodnej politiky.
Zakotvila kdesi medzi kasínovou politikou a ruskou ruletou, kde sa nanovo dohadujú kompetencie a hranice – nielen medzi národnou a medzinárodnou sférou, ale aj hranice medzi globálnou ekonomikou a štátom, nadnárodnými organizáciami, ako aj vzmáhajúcimi sa ekonomickými mocnosťami ako Čína, Južná Amerika a India na jednej a Spojené štáty a Európska únia na druhej strane.
Ani jeden hráč či protihráč nemôže vyhrať sám, všetko závisí od aliancií. Tak ako žiadna vláda sama nemôže vyhrať nad globálnym terorizmom ani klimatickými zmenami, nemôže sa ani sama vyrovnať s následkami hroziacej finančnej katastrofy. A naopak – národný politik, napríklad nemecký minister hospodárstva Glos, ktorý sa snaží odpovedať na hroziaci kolaps svetovej ekonomiky v rámci plota svojej národnej záhradky, sa ponáša na opilca, čo sa snaží nájsť peňaženku uprostred tmy v kuželi verejného osvetlenia. Na otázku: „Určite ste peňaženku stratili tu?“, odpovedá: „Nie, ale tu pod lampou si ju môžem aspoň pohľadať!“
Inými slovami: globálne finančné riziká môžu mať za následok aj failed states – dokonca aj na Západe. Štátna štruktúra, vznikajúca v podmienkach spoločnosti svetového rizika, by sa dala charakterizovať pojmami ako neefektívnosť alebo postdemokratický autoritarizmus.
Priestorovo sa výnimočný stav vymyká hraniciam, pretože finančné riziká a ich následky sa vo vysoko prepojenom svete stali nevypočítateľnými a nekompenzovateľnými.
Bezpečnostný priestor národnoštátnej prvej moderny nevylučoval škody, tie sa však považovali za kompenzovateľné, ich účinky neboli nevratné. No keď sa zrúti systém svetových financií, keď sa nevratným spôsobom zmení klíma, keď budú teroristické skupiny mať k dispozícii zbrane hromadného ničenia, bude už neskoro.
Vzhľadom na túto novú kvalitu ohrozenia ľudstva prestáva platiť logika kompenzácie a – ako argumentuje Francois Ewald – nahradí ju princíp odvracania nebezpečenstva a predchá-dzania. Takže s racionálnym usudzovaním závisiacim od skúseností musíme skoncovať!
Nevypočítateľnosť finančných rizík je daná aj mimoriadnym významom, ktorý nadobudla neznalosť. A zároveň musíme obnoviť úlohu štátu – vedieť, kontrolovať, zabezpečovať. Je to irónia osudu – mať pod kontrolou čosi, o čom nikto nemôže vedieť, čo to je, ako sa to vyvíja alebo aké účinky a vedľajšie účinky v skutočnosti bude mať v opojení nulami politicky nariadená miliardová liečba.
Prečo však musí tam, kde zlyhá ekonómia rovnováhy, štát rozhodnúť, o čo ide? Na to existuje rozhodná sociologická odpoveď: pretože prísľub bezpečnosti je primátom moderného štátu a neznalosť ho nemôže zrušiť, naopak, je jeho spúšťačom. Čo sa však stane, keď sa hybris štátu rozplynie alebo spôsobí opak? Na to zas existuje cynicko-realistická odpoveď: s neefektívnosťou politického konania rastie nebezpečenstvo, a s ním zasa núdza všetkých – s paradoxným dôsledkom: chybné konanie sa môže očistiť v núdzi, ktorú samo zväčší. Odpúšťanie chýb môže rásť aj s chybami, ktoré stupňujú núdzu.
Rozpustenie časových hraníc výnimočného stavu je tiež úmerné nevypočítateľnosti nebezpečenstva. Všetci dúfajú, že reťazová reakcia, ktorú práve pozorujeme, dosiahla svoj najhlbší bod – než sa to prípadne pokazí ešte viac. Z tohto hľadiska sa „jedovaté“ úvery v svetovom finančnom systéme trochu podobajú na lavínové nebezpečenstvo za nepretržitého sneženia: vieme o existencii rizika, len nevieme presne, kde sa to spustí.
Vnímané nebezpečenstvo, ktoré hrozí, že strhne do priepasti všetkých, zároveň vyvoláva dynamiku zrýchľujúcich sa protiopatrení a tým aj konsenzuálny tlak, ktorý môže vytvoriť krátke spojenie medzi prasklinou nutkania konsenzu a politickým rozhodovaním. Dôsledok bude, že to, čo je v priestore národnej politiky úplne nemysliteľné, bude práve v globálnej vnútornej politike možné: totiž že napriek princípu jednomyseľnosti a účasti všetkých štátov, ktorých záujmy, ako vieme, dramaticky konfigurujú, dôjde pod diktátom akejsi šokovej náhlivosti k finančno-politicky záväzným globálnym rozhodnutiam.
Prečo? Práve pre anticipáciu katastrofy v súčasnosti, čiže masmediálne podporovanú globalitu vnímania rizika. Tá odblokúva priestor transnacionalizácii finančných trhov, opatreniam na ochranu klímy a v neposlednej miere aj transnacionalizácii policajných a vojenských kompetencií na zápas proti terorizmu. Svetovohistorická moc globálneho vnímania nebezpečenstva je však draho zaplatená, pretože účinkuje len krátko. Keďže všetko závisí od masmediálneho vnímania, legitimačná sila svetovopolitického konania siaha zoči-voči globálnym nebezpečenstvám len potiaľ, pokiaľ siaha masmediálna pozornosť.
Tým, čo svetovej rizikovej spoločnosti spôsobuje antropologický šok, už nie je metafyzické bezdomovectvo Becketta či hororové vízie dozerania Foucaulta, ba ani tupá despocia racionality, ktorej sa desil Max Weber.
Tým, čo straší našich súčasníkov, je tušenie, že tkanivo našich materiálnych závislostí a mravných záväzkov sa môže roztrhnúť a citlivý systém fungovania spoločnosti svetového rizika sa môže zrútiť.
Tak sa všetko prevrátilo hore nohami: čo pre Webera, Adorna a Foucaulta bolo obrazom hrôzy – zdokonaľovaná kontrola sveta spravovaného racionalitou – je pre potenciálne obete finančných rizík (čiže všetkých) prísľubom: bolo by krásne, keby kontrolná racionalita kontrolovala, bolo by krásne, keby nás terorizoval len konzum a humanizmus, bolo by krásne, keby sa bezchybnosť systémov dala znovunastoliť apelmi na „autopoiesisL (Luhmann) či liturgickou formulkou „viac trhu, prosím!“
Je všetko toto zlé na niečo dobré? Áno, je. Na to, že národnoštátny egoizmus sa vo vlastnom záujme musí kozmopoliticky otvoriť. Ale to je len jedna možnosť, tá, čo predpokladá učenie sa z predvídania paradigmatických katastrof.
© GBI-Genios Deutsche Wirtschaftsdatenbank GmbH
Text vyšla v denníku Sueddeutsche Zeitung.