Foto: Oded Balilty / AP Photo
Francúzska polícia sa zachovala dobre. Viem, že v krčme na rohu sa veľa hovorilo o metódach špeciálnej zásahovej skupiny, o dlhom obliehaní a brutalite zásahu. Viem tiež, že kopa gaučových vyšetrovateľov, spätných prorokov a samozvaných stopovacích odborníkov na región Toulouse sa čudovala, že budúceho atentátnika neodhalili a nezastavili skôr než začal konať. Keďže Francúzsko je ústavný štát a pravdepodobnosť, že niekto spácha zločin je priestupkom len v poviedka Philipa Dicka Minority Report, na druhú námietku nebudeme márni? čas. Tá prvá zas ponecháva stranou skutočnosť, že policajti spravili všetko čo sa dalo, riskujúc vlastné životy, aby sa vyhli záverečnej masakre a strieľať začali len v krajnej situácii, keď im nenechal inú možnosť. Toto je skutočnosť. A zbytok sú len reči, alebo občas aj nezodpovednosť.
Politická elita sa zachovala dobre, s výnimkou Marine Le Penovej, ktorá spustila veľký krik na tému veď som vám to hovorila a jedného radikálne ľavicového kandidáta, ktorý vyhrabal starú pesničku o národnej jednote, ?o nahráva do rúk kapitálu a jeho prisluhovačov. Všetci ostatní francúzski prezidentskí kandidáti okamžite našli správne slová na pomenovanie tejto v demokracii výnimočnej situácie. Národná tragédia, vyhlásil Nicolas Sarkozy. Pozastavme kampaň, dodal François Hollande. A obaja našli zlatú strednú cestu a vedeli kedy prestať, pretože pokračovanie by atentátnikovi prinieslo čosi ako posmrtné víťazstvo, keby to trvalo dlhšie ako vzdych, chvíľa apatie, zimomriavky. Ešte lepšie než slová zafungovali reflexy. Nielen jednotlivca, ale celú krajinu posudzujeme podľa toho, ako reaguje, či je schopná prejaviť odpor, keď je konfrontovaná s výbuchom hrôzy. Podľa dôstojnosti reakcie. Podľa krásy spoločného smútku. Je to výsada veľkého národa.
Občianska spoločnosť sa zachovala dobre. Obrovská a spontánna masová demonštrácia hne? v prvý večer bola dojímavá. Učitelia v školách, ktorí na druhý deň nariadili v triedach minútu ticha boli perfektní. To isté možno povedať o židovských inštitúciách na čele, ktoré tiež našli správne slová na vyjadrenie smútku, ľútosti, námietok. Imami v smútku. Bratskí arabskí intelektuáli. Združenia, ktoré si zaslúžia obrovskú chválu (ako napríklad SOS Racisme) za úlohu, akú už roky zohrávajú, keď ide o protirasistickú a protiantisemitskú bdelosť, ako aj bdelosť proti novým formám antisemitizmu (najmä antisionizmu) tu boli tiež. Uľavilo sa mi, že som nemusel počúvať obvyklé dojemné rečičky o tom, aké mal vrah ťažké detstvo, že vyrastal v chudobných štvrtiach, obklopený nezamestnanosťou, ktorá podporuje páchanie zločinov – skrátka, večné argumenty odpornej kultúry výhovoriek. Konečne!
Tak teda, prešli dva týždne a kam sme dospeli?
Po prvé, vyšetrovanie. Prípad sa musí poriadne vyšetriť, aby sa zistilo, kto zabijakovi pomáhal, okrem jeho staršieho brata. Počúvam, ako polícia dookola opakuje, že to bol izolovaný čin, že to nebola súčasť plánu žiadnej siete, dielo samoradikalizovaného jednotlivca. Hm. Akokoľvek si vážim účinný zásah, akým zločinca neutralizovali, tieto ubezpečenia ma nepresvedčia. Pravda je taká, že tu vládne aspoň čiastočné nedorozumenie pokiaľ ide o konkrétne výrazy. Ak pod slovom sieť myslíme oficiálnu príslušnosť k al-Kájde či konanie v rámci ozajstnej al-kájdovskej licencie, zjavne tu žiadnu sieť nenájdeme. V tomto prípade však ide o sieť v novom slova zmysle, ktorý toto slovo nadobudlo po smrti bin Ladína, sieť v polopolitickom a polomafióznom zmysle, ktorý je odteraz implicitne prítomný v džihádizme. Bez takejto siete sa pochopiteľne nemohol zaobísť človek, ktorý podľa všetkého nemal žiadne finančné prostriedky a napriek tomu získal zbrane, naučil sa ich používať, mal k dispozícii niekoľko bytov – nehovoriac o pobytoch v klanových zónach Pakistanu, o ktorých čo-to viem a môžem vás uistiť, že ak sa tam niekto cvičí za teroristu, ťažko sa môže vydávať za obyčajného turistu…
A druhá úloha, ktorá nás čaká je zamyslieť sa nad vecou samotnou. Nie ospravedlňovať ju, ale zamyslieť sa. A zabrániť dvojakému perverznému účinku, aký by nastal, keby totálny šok prvých hodín pokračoval dlhšie, než je únosné. Bolo už povedané: tento človek bol netvor, číra úchylka a akákoľvek podobnosť s tým, čo som pred týždňom nazval podlými slovami je náhodná a zmätočná. Do istej miery to platí, ale aj neplatí. Zločin je totiž, rovnako ako Durkheimova definícia samovraždy totálny spoločenský čin a nemožno sa vyhnúť tomu, čo internet opatrne, ale presne identifikuje s tým, čo sa deje napríklad v kruhoch Národného frontu a čo už roky prispieva k tvorbe zahnívajúcej atmosféry vo Francúzsku a čo podporuje, hoci aj v iných politických jazykoch, tvorbu toho najhoršieho.
Nedajme sa zmiasť, počúvame, islamizmus nie je Islam! A tento stupídny drobný gangster možno ani nebol islamista! A je to absolútna a nepopierateľná pravda. Až na to, že ak pri nej ostaneme, v konečnom dôsledku stratíme zo zreteľa druhú pravdu, ktorá je pre tragédiu tohto typu príznačná. Príznačná pre čo? Pre to, čomu rozumní autori ako Abdelwahab Meddeb hovoria choroba islamu a čo jedného dňa budeme musieť rovnako opatrne riešiť bez obvyklých pokryteckých fráz. Francúzsko a islam. Lepšie povedané: francúzska ideológia a to, čo by sa malo dať nazvať ideológiou islamizmu. Toto je najťažšia úloha, aká nás čaká. Je to však skutočná podstata veci a zdvojený kontext tejto tragédie.