Detské jasle, rozkaz použiť zbraň, pivo za 50 fenigov. Východné Nemecko bolo sumou svojich vlastností, ich najnižším spoločným menovateľom bola lož vyhásená za pravdu, že sme na správnej ceste.
Foto: Reuters
Vrchnosť a všednosť – odstup medzi tými dvomi pojmami udržuje A. Najprv ide vrchnosť – všednosť je dieťa vrchnosti. Bez vrchnosti by nebolo všednosti, takej, ako sa bežne všednosťou rozumie. Všednosť je pritom pekné slovo. Od všenočnosti ho delí svetlo, to životodarné svetlo – veľký dar Všetkého. Na všednosť sa môžeme spoľahnúť.
Nielen politické diktatúry, všetky moderné kultúry smerujú k tomu, aby ovládli všednosť. Príde niekedy čas a to slovo bude slúžiť na opísanie krásy: cesty Slnka po oblohe, priazne, ktorej sa nám tým dostáva? To nevieme. Len to tušíme.
Pre toto tušenie hľadáme niky, čo dávajú všednosti zvuk, ktorý akoby bol človeku vrodený. Kým žije, nepatrí k tým, ktorým substantivizovaný život spravidla pripadá bujarý, hľadá zvuk naplnenej samoty – zasľúbený zvuk, čo sa odráža od stien niky.
Keď je dané, čo treba robiť a čomu sa podrobovať, keď nejestvuje možnosť stiahnuť sa pred vrchnosťou, keď žiadny výraz nesmie smerovať za rámec určenia, všednosť sa podobá stroju, ktorý sa spúšťa na zadrnčanie budíka a vypína na povel zhasnúť! Pätnásť všedných dní v base Stasi v Hohenschönhausene mi zostalo v pamäti ako monštrum. Svetlo na predpis!
Nikto nedokáže zmerať trýzeň tých, čo museli stráviť roky na samotke, v pivniciach trikrát tri kroky. Im urobila vrchnosť v NDR z všednosti všenočnosť – ktorá v inej všednosti dodnes pôsobí. Muž zo Saska, osem rokov na samotke, si v pivnici svojho domu zriadil múzeum s rozmermi svojej kobky v Bautzene. Sedí v ňom a čaká na návštevníkov.
Aká presiaknutá vrchnosťou bola všednosť telocvikára v pracovnom zariadení pre mládež v Torgau! Väzňov ohadzoval zväzkom kľúčov. No učil aj na polytechnickej strednej škole v meste. A aj tam na telocviku hádzal do žiakov kľúče. Môžeme s istotou predpokladať, že jeho dnešná všednosť je merateľná štandardom dobre plateného dôchodcu.
To, že natrafíme na povahu, podliehajúcu sklonu zneužívať moc, je oveľa pravdepodobnejšie v diktatúre ako v demokracii. Princíp utláčania iných sa zakoreňuje z vrcholu spoločnosti zhora nadol. Pyramída z bicyklistov – zhora šliapať, zdola sa hrbiť. Ak tlak narazí na charakterovo úrodnú pôdu a dotyčný je náhodou čašník v NDR, hosťom nebude do smiechu, ak ich vôbec vezme. NDR ponúkala množstvo uzlových bodov, kde sa dalo praktizovať zneužívanie moci, kde sa iným dalo poriadne ukázať, kto tu od koho závisí. V osemdesiatom treťom mi na príkaz ministra kultúry zakázali pesničku Moc naša každodenná na text Andreasa Reimanna. Spievalo sa v nej: „Kamoš odnaproti, vrátnik / chce vidieť tvoju občianku.“ Spieval som tú pesničku ďalej – už pre refrén: „Tu máme všetci svoju moc, každý občan / ožran pred krčmou si kopne do psa.“ Moja všednosť potom začala z pracovných dôvodov iných ľudí zaujímať. Do môjho zatknutia v januári bolo na mňa nasadených štyridsať fízlov. Rozmýšľam, že by som po dvadsiatich rokoch – tak ako sa robia maturitné stretnutia – zorganizoval fízlovské stretnutie.
Prečo človek zneužíva moc? Jedni chcú zneužívať, iní nechcú zneužívať ani byť zneužívaní, ale nakoniec sa predsa len dajú zneužiť, lebo si vystriehli niekoho, kto ani inak nevie, len byť zneužívaný. Spoločnosť, čo v tom vychyľovaní ako v zámotku nachádza svoju pomyselnú rovnováhu.
Školený občan NDR vedel, kedy má tlieskať, aby sa mu vrchnosť nemiešala do všednosti. Isté veci nebolo práve treba hovoriť či robiť. Napríklad nejsť voliť či v správny čas nevyvesiť zástavu alebo nejsť na tri roky na vojnu, alebo nestať sa členom bojovej skupiny, alebo nefízlovať pre Stasi. V každom z týchto prípadov bola možnosť povedať buď áno, alebo nie. Školený občan NDR nepovedal nie, keď preňho bolo lepšie povedať áno. To by mu len sťažilo život. Keď ste sa držali ďalej od okrajov spoločnosti, mohli ste v pokoji zostarnúť. A kto by s tým hazardoval?
Neklásť otázky – a keď, tak len tie, na ktoré boli predpísané odpovede. Jeden veterán ústredného výboru SED v júli 2008 povedal: „Nemysli si, aj my sme mali niekedy iný názor. Dokonca sme sa aj hádali.“
Ako ďaleko zostala vrchnosť od neexistencie autocenzúry. Ako silne je onen veterán ešte aj dnes poznačený indoktrinovanou všednosťou vrchnosti. Aj keď mal rozhodujúcu pozíciu, mohol konať a vydávať príkazy. Ale možno práve preto.
Dobré správanie, zlé správanie, kritika a sebakritika, rodičia a škola, jasle, rozkaz použiť zbraň, pivo za 50 fenigov. NDR bola sumou svojich vlastností a ich najnižším spoločným menovateľom bola lož vyhlásená za pravdu, že sme na správnej ceste. Ľud to bral ako prísľub, absolvoval politické rituály a zariaďoval sa – podľa možnosti útulne. Dvere bytu boli všeobecne akceptovanou hranicou, za ktorou si privátne indivíduum samo mohlo rozhodovať, koľko vrchnosti bude žiť medzi jeho štyrmi stenami spolu s ním.
Ak vrchnosť túto hranicu neakceptovala, bola to pre indivíduum ošemetná situácia. Indivíduum, čo na nejakom pre režim citlivom mieste zutekalo zo všednosti akýmkoľvek smerom, vrchnosť skolektivizovala a zbavila zodpovednosti za seba. Z hľadiska vrchnosti si za to mohlo samo. Vrchnosť si nemala čo vyčítať. Dôkladný kurz na kvalifikovaného občana NDR dostali všetci. Veď na to tu bola všednosť – so svojimi ustanovizňami, orgánmi, predpismi, zariadeniami. Kedy sa má človek naučiť, kde je sever, ak nie vo všedných dňoch?
Diktatúry majú možnosť kedykoľvek zatlačiť tak silne, že to zabolí a vyženie všetky myšlienky na vzácnu všednosť. Po desaťročia to neskalilo optimistický pohľad na život, ktorý mala veľká časť národa NDR, čo vypovedá o perfektnom fungovaní diktatúry.
Keď sa vrchnosť vo všednosti rozmôže už príliš, ľud si vytvorí dvojakú morálku. Vzťah k alkoholickým nápojom medzi americkou verejnosťou pripomína verejné zaobchádzanie s kritickými politickými vyjadreniami v NDR. Medzi svojimi sa všetci vybláznili do vôle.
NDR mala bohatú kultúru politických vtipov. Navyše vládol nedostatok kečupu a iného tovaru každodennej spotreby. Z toho vznikla novodobá vedľajšia pracovná činnosť: „zháňanie“ úzkoprofilového tovaru, forma obchodovania, pri ktorej sa obchodujúci poznali osobnejšie, než je v eurozóne bežné. „Idem zohnať“ to a to. S touto vetou môj otec mizol v húštine vzťahov a potom z nej prichádzal s niektorým úzkym profilom. A ak všetko dopadlo podľa jeho predstáv, večer zasadol s pohárom piva k televízoru a zhlboka sa nadychoval. V okamihu výdychu ho snáď ovanul závan všednosti, takej, aká bola myslená v šťastných časoch ľudstva.