Foto: Michel Euler / Associated Press
Wallace Stevens bol najväčší americký básnik 20. storočia, súčasne však zastával významné postavenie v poisťovacej branži, a vypracoval až na viceprezidenta poisťovne Hartford Accident and Indemnity Company. Vyznal sa vo svete biznisu a bol dostatočne kvalifikovaný na to, aby mohol vyhlásiť, že “peniaze sú druh poézie”.
Keď jeho výrok citujem ľuďom, ktorí pracujú s peniazmi, zdá sa, že vedia presne, čo tým chcel povedať, hoci sa nedá ľahko parafrázovať. Peniaze sú ako poézia, pretože v jednom aj druhom sa človek musí naučiť komunikovať hutným jazykom, zhustiť maximum informácií a významov do minimálneho sémantického priestoru. A sú aj ako poézia, pretože v spôsobe, akým peniaze fungujú sa skrýva určitá krása, prinajmenšom v matematicky abstraktnom zmysle: nedostatok pokrytectva čo redundancie alebo kvetnatosti, či akejkoľvek inej samoúčelnosti.
Podotýkam, že Stevens v živote nenapísal ani verš, ktorý sa týkal finančného sveta. Nie je v tom jediný. Mohli by sme zostaviť celý kánon najväčších básnikov anglického jazyka z ľudí, ktorí sa celý život profesionálne zaoberali financiami alebo pracovali v štátnej službe, od Geoffreyho Chaucera (colný úrad) cez Edmunda Spencera a Johna Miltona (vláda a štátna služba), až po TS Eliota (bankovníctvo a vydavateľstvá) a Stevensa – a v tvorbe celého tohto panteónu nenájdeme takmer ani zmienku o svete práce a peňazí. Ak namietnete, že od básnikov nemožno očakávať, aby písali o praktických záležitostiach, nie je to celkom tak: stačí spomenúť Virgília, ktorého Georgika si výslovne kládla za cieľ byť pomôckou v poľnohospodárstve a opisom bukolického roku, podobný cieľ neskôr sledoval aj Ted Hughes svojou zbierke Moortownský denník.
Rytmus ľudského života, myslenia a cítenia je taký ako je, a dovolím si tvrdiť, že je nemenný.
Táto medzera sa prejavuje ešte výraznejšia v kánone prózy. Romány, ako raz poznamenala Iris Murdochová, sú „plné materiálu“. Pod materiálom myslela veci, predmety, miesta, ale aj vnímanie informácií, udalostí, príchodov a odchodov. „Materiál“ románov sa dotýka všetkých aspektov ľudského sveta a života. Je o to pozoruhodnejšie, ako zriedkavo v románoch figuruje svet peňazí. Zoberme si Jane Austenovú. Jej dielo si takmer vo všetkých smeroch zachovalo neuveriteľnú sviežosť a jej jej psychologické postrehy sú začiatkom 21-ho storočia rovnako platné ako začiatkom 19-ho. K tým najosviežujúcejšie súčasných aspektov jej tvorby je to, že sa nesnažila zatajiť významnú úlohu, akú peniaze zohrávali v životoch jej postáv, predovšetkým v ich ľúbostnom živote. Pritom však nepíše nič o peniazoch ako takých, ani o tom, ako vlastne táto kľúčová stránka sveta funguje.
Prenesme sa do súčasnosti a táto absencia tu stále je. Je obzvlášť viditeľná v próze, kde sa často stretávame s čímsi blízkym vyslovenej averzii voči opisom práce vo všeobecnosti, a obzvlášť práce vo svete financií. Neplatí to o komerčnej próze, kde nájdeme množstvo odvážnych pokusov dramatizovať svet peňazí, od Peňazí Arthura Haileyho z roku 1975, cez thrillery Paula Erdmana až po nedávny Index strachu Roberta Harrisa. Hailey dnes vyšiel celkom z módy, ale jeho romány, z ktorých každý analyzuje určité prostredie – letectvo, hotely, nemocnice – boli kedysi zaručené bestsellery, najmä preto, že čitateľom poskytovali pôžitok z deja, ktorý splnil ich očakávanie a súčasne prinášal množstvo informácií. V Peniazoch je mimoriadne pôsobivá scéna, opisujúca krach banky 32 rokov predtým, ako sme presne to zažili s britskou sporiteľňou Northern Rock. Tento typ konkrétneho, praktického zobchádzania so svetom financií chýba vo vážnej literatúre, kde sa naposledy vyskytoval v 19. storočí, keď autorov ako Balzac, Dickens či Trollope bol svet peňazí zaujímal rovnako ako všetko iné.
Prečo? Do istej miery je na vine naše chápanie toho, čo je literatúra. Istý francúzsky literárny kritik mi raz povedal: „Jedna z príčin, prečo Francúzi majú radi autorov ako Nick Hornby či Jonathan Coe je, že píšu o veciach, ktoré ľudí zaujímajú v bežnom živote, ako oblečenie, hudba či nákupy v supermarkete. U nás vo Francúzsku to romány nerobia. Uvažujú o sebe s veľkým začiatočným písmenom, ako o Románoch. Seriózny román sa u nás zaoberá najmä vnútorným životom postáv a autori nechcú písať o obyčajnom živote, pretože by sa tým román stal menej literárnym.“
Tento postoj je zjavný, keď sa z diaľky dívame na Paríž, no má dopad aj na anglickú literatúru. Na vine je podľa mňa Henry James. Bol to prvý veľký spisovateľ v angličtine, ktorý románu dodal vedomý punc Umenia, sústredeného na vlastné formálne postupy a ovládaného pravidlami rozprávačskej perspektívy. TS Eliot tento postoj vystihol, keď chcel Jamesovi vystrúhať kompliment a povedal, že James „mal takú prejemnenú myseľ, že ju nemohla narušiť žiadna myšlienka“. Nechcem tým povedať, že túto tradíciu nepestovali aj iní veľkí umelci pred ním. James však mal jasnú predstavu o tom, čo patrí a čo nepatrí do oblasti Umenia; predstavu, ktorú by Dickens či Thackeray, Trollope alebo George Eliotová boli odvrhli. Bezvýhradne veril, že určité témy nie sú, nemôžu byť Umením. Táto viera je veľkým omylom a v jej dôsledku Henry James veľmi ambivalentne ovplyvnil anglojazyčnú prózu. Podľa mňa prejavuje práve v tom, čo tak výrazne chýba v jeho veľkom románe Vyslanci (1903). Jedna z postáv, Chad Newsome, pochádza z rodiny, ktorá je až nechutne bohatá, vďaka výrobni, a teraz to príde, „malého, triviálneho, trochu komického predmetu, slúžiaceho na najbežnejší domáci účel“. Viac sa nikdy nedozvieme a preto sú Tolstoj, Dickens, Balzac, Stendhal, Eliot, Melvill a Flaubert v konečnom dôsledku väčší spisovatelia než programovo ‚umelecký’ James. Ani jeden z nich by nám neušetril potešenie dozvedieť, na čom sa presne zakladalo bohatstvo Newsomovskej rodiny. (Zasvätení sa nazdávajú, že to malo dačo spoločné so záchodmi.) Odvtedy je tu však riziko, že autori, ktorí píšu v tieni Jamesa, vynechajú svetské informácie, ktoré kniha potrebuje.
Druhý dôvod, prečo peniaze nefigurujú v próze súvisí s tempom zmien. Román sa nemusí brať vážne a pokladať sa za Umenie, ale musí byť ľudský. Rytmus ľudského života, myslenia a cítenia je taký ako je, a dovolím si tvrdiť, že je nemenný. Peniaze sa riadia iným rytmom a praktické detaily sveta peňazí sa menia závratným tempom; do tej miery, že v priebehu dvoch rokov, kým vyjde kniha o dnešných trendoch vo svete financií, hrozí, že bude nezvratne zastaraná. Toto riziko ilustruje kniha, ktorú milujem, jeden z mojich najobľúbenejších súčasných románov, Brightness Falls (1993). Jej autor, Jay McInerney, ju zasadil do sveta neworských vydavateľstiev koncom osemdesiatych rokov. Hrdina románu, Russell Calloway, vydavateľský redaktor, ktorému sa profesionálne veľmi nedarí, sa inšpirovaný skupovaním väčšinových podielov vo finančnom svete rozhodne kúpiť uznávanú literárnu firmu, v ktorej je zamestnaný. Nádherne sa tu strieda komický a pochmúrny tón, až kým nepríde k veľkému krachu v októbri r. 1987, hrdinov zámer je zmarený a Russell prichádza o zamestnanie a možno aj o manželstvo. Román uzatvárajú smutné, pochmúrne pasáže, v ktorých rezonuje titul knihy a ktoré vyjadrujú celkový pocit úpadku a melanchólie po skončení večierku. Neskôr sa ukázalo, že práve v tom sa autor mýlil: krach r. 1987 bol len spomaľovací pruh a celé finančné šialenstvo sa rozbehlo zas, s väčším krikom a ešte väčšou vervou. Brightness Falls tak dokonal vystihol atmosféru istého okamihu, no jeho celkový tón a perspektívu do istej miery zneplatnilo to, čo sa stalo neskôr. Román chcel vystihnúť okamih vo svete peňazí, a práve v tomto zlyhal – toto riziko tu stále je.
Tretí a posledný dôvod, prečo sa literatúra vyhýba finančným záležitostiam súvisí so spletitosťou. Nejde tu len o peniaze, týka sa to aj mnohých ďalších moderných odvetví ako právo či medicína. Tieto dve odvetvia sú často zobrazované v televízii, patria priam k základným zložkám tohto média, ale zatiaľ som ešte nestretol profesionála ani z jednej z týchto profesií, ktorý by bol spokojný s tým, ako ich prácu predstavujú v televízii. V záujme dramatického účinku sa všetko musí zjednodušiť takmer na karikatúru. Kto by chcel celú spletitosť tohto sveta preniesť do príbehu, musel by vysvetľovať zložité témy a poskytnúť týmto vysvetleniam dostatočný čas a priestor. Román však vysvetľovanie neznáša, každopádne nie tohto druhu a dostatočnej dĺžky. V žánri science-fiction sa tomuto typu vysvetľovania hovorí „Povedzte, pán profesor.“ Keď sa z úst literárnej postavy ozvú tieto slová, je to signál pre zdĺhavé vysvetlenie, prečo deformácia hyperbolického pohonu bráni hrdinovi, aby prekročil vír prúdiaceho kontinua, alebo dačo podobné, čo od neho vyžaduje príbeh. V beletrii je však vysvetľovanie rušivým prvkom. Znesie sa v malých dávkach, ako racionálna chuťovka pred hlavným jedlom drámy, ak však trvá dlhšie, čitateľa preberie povedomé štrnganie mliekára, vykladajúceho fľašky na prah.
To všetko si uvedomujem veľmi intenzívne, pretože koncom r. 2005 som začal písať román o súčasnom Londýne a súčasťou príbehu mal byť od začiatku budúci krach. Vedel som, že knihu budem písať niekoľko rokov a bol so presvedčený, že ku krach dôjde skôr, než ju dokončím – predpokladal som však, že to bude praobyčajný krach na trhu s nehnuteľnosťami, aký Briti v mojom veku už zažili aspoň raz. Mýlil som sa aj nie. Keď ku krachu došlo, v čase, keď som ešte knihu nedokončil, ukázalo sa, že v ňom išlo o niečo iné; niečo oveľa znepokojivejšie a systémovejšie. Preto r. 2009, keď som mal hotovú prvú verziu, som román na niekoľko mesiacov odložil a napísal som faktografickú knihu o krachu, zvanú Whoops! (2010). Urobil som to jednak preto, že to bolo výsostne zaujímavé, ale aj preto, že som sa tým vyhol nutkaniu vysvetľovať všetko vo svojom románe. Všetky konkrétne fakty, ktoré som si naštudoval a ktoré si vyžadujú vysvetlenie som vložil do faktografie a v románe som sa sústredil na ľudské pravdy, ktoré netreba vysvetľovať. Chamtivosť, strach a nevšímavosť sú veci, ktoré všetci chápeme. V románe som o nich mohol písať bez toho, aby som postavám vkladal do úst otázky ako: „Daphne, pripomeň mi prosím ťa, čo presne znamená syntetický úverový derivát?“
A toto je podľa môjho názoru hlavný dôvod, prečo sa tak skoro nedočkáme románov, ktoré budú detailne popisovať svet moderných financií, tak isto ako sa nedočkáme množstva románov, ktoré budú dopodrobna rozoberať iné pracovné odvetvie, natoľko je dnes všetko zložité a špecializované. Je to trochu škoda, ale znamená to aspoň, že prozaici vedia, na čo sa majú sústrediť: na pravdivé výpovede o ľuďoch, ktoré nestrácajú pravdivosť. A tým sa dostávame späť k poézii a k tomu, čo povedal Ezra Pound: „literatúra je novina, ktorá neprestáva byť novinou.“