Francúzsky ústavný súd zrušil zákon o genocíde v Arménsku. To rozhodnutie je sporné. Sudcovia totiž nie sú nepredpojatí.
Foto: Archív Le Monde
Tak vo Francúzsku, ako v Nemecku platí: nič a nikto nestojí nad zákonom. A tak je rozhodnutie francúzskeho ústavného súdu z 28. februára zrušiť zákon o genocíde, ktorý odhlasoval parlament aj senát nateraz posledným slovom. Popieranie genocídy na Arménoch malo byť postavené mimo zákon – a sudcovia skonštatovali, že by to ohrozilo slobodu myslenia.
Iste, je to rozhodnutie najvyššieho politického kontrolného grémia v krajine. Napriek tomu by sme si mali uvedomiť jedno: úcta k právnemu štátu neznamená, že občania majú byť slepí. Slepí k faktom, ktoré sú v prípade tohto súdneho výroku znepokojivé.
Napríklad tlak predstaviteľov Turecka pred rozhodovaním ústavného súdu. Nacionalisticky naladení demonštranti pricestovali autobusmi do Paríža a svojimi protestami pod oknami budovy senátu poškodzovali pamiatku mŕtvych a česť tých, čo prežili. A potom ten neuveriteľný list podpísaný šéfom jedného významného francúzskeho podniku, ktorý sa sám stal koprezidentom Vedeckého výboru najvýznamnejšej turecko-francúzskej lobistickej skupiny, Inštitútu Bosporus: Henri de Castries, predseda predstavenstva poisťovacieho koncernu Axa, poslal poslancom francúzskeho parlamentu list, v ktorom ich zaprisahal, aby zákon s ohľadom na turecko-francúzske vzťahy zamietli.
Aj samotným sudcom by sme sa mali prizrieť kritickým pohľadom. Množstvom svojich osobných výrokov podkopávajú vieru vo svoju nepredpojatosť, múdrosť, prezieravosť.
Jeden z deviatich mudrcov, ako vo Francúzsku hovoríme ústavným sudcom, je bývalý senátor Hubert Haenel. Nikdy nebolo tajomstvom, že je členom Inštitútu Bosporus. Je síce pravda, že z tohto dôvodu nesmel spolurozhodovať o ústavnosti zákonu o genocíde – predtým však ešte mal príležitosť vzbudiť pozornosť svojou správou. Haenela v tejto správe mrzí už zákon z roku 2001, ktorý po prvýkrát označil zločiny na Arménoch za Prvej svetovej vojny, škodí “ekonomickej výmene medzi Francúzskom a Tureckom”.
Aj Haenel, aj sudkyňa Jacqueline de Guillenchmidt boli z hlasovania vylúčení. Dôvod: roku 2008 sa podpísali pod povestnú Výzvu z Blois – doklad spornej iniciatívy, požadujúcej slobodné dejiny. Ibaže Guillenchmidtovej láska k slobode zasa nejde až tak ďaleko, aby žiadala o milosť pre Rajipa Zarakolusa: Zarakolu je turecký nakladateľ, ktorého v Ankare posadili do väzenia, pretože vydával nepríjemné knihy: diela historikov, v ktorých sa otvorene píše o vyhladzovanie Arménov.
Medzi sudcami je aj neuveriteľný Michel Charasse, ktorý bol ministrom vo vláde Françoisa Mitterranda. To, že Charasse je proti zákonu o genocíde, vie vo Francúzsku každý – často sa v tomto zmysle vyjadroval. Nemôže byť nepredpojatý ani predseda súdu Jean-Louis Debré. Hovorí o tom napríklad táto príhoda: v meste Evreux, kde bol Debré bol 2006 starostom, stojí pamätná tabuľa pripomínajúca arménsko-francúzske priateľstvo. Kedysi na nej bola aj veta, v ktorej sa spomínala genocída – čo sa Debrému nepáčilo, a tak dal písmená s tou vetou jednoducho odpíliť.
Nejde mi vôbec – a to zdôrazňujem – o spochybňovanie súdneho výroku. Je to rozsudok, ktorý, tak ako každé iné rozhodnutie inštitúcií našej republiky, nemôžeme pripisovať jednotlivým autorom. Rozhodnutie, ktoré je primárne nadradené motívom žien a mužov, ktorí ho podpísali.
Tak je to aj v prípade ústavného súdu. Nie je však zakázané pripomenúť, že tento ctihodný súd vôbec nie je taký ctihodný ako sa tvári. A že zákon, ktorý stanovuje jeho postup, si vykladá s istou benevolenciou. Zvlášť ošemetný je jeho veľkorysý výklad slávneho článku číslo 3 z roku 1958, onoho ustanovenia, v ktorom sa od ústavných sudcov žiada prísaha, že budú rozhodovať úplne nepredpojato, radiť sa a rozhodovať v tajnosti – a pred oznámením výroku sa nikdy k veci verejne nevyjadrovať.
Sudcovia sa tvária, že svojím rozsudkom chcú chrániť slobodu slova. Ale k tomuto vznešenému cieľu majú ďaleko. Pretože ho už zradili: tým, že hneď po svojom rozhodnutí začali nástojiť, že genocída na Arménoch má byť prekvalifikovaná na “masakru”. Súd, ktorý sa takto sám pripravuje o kredit, aj keď je to ústavný súd, nemôže byť ochrancom pravdy.
Existuje však aj útecha pre všetkých tých, čo sú zúfalí z tohto naťahovania o vznešenú vec, ktorú nazývame pravdou: rozhodnutie, ktoré súd práve urobil, nič nemení na tom, ako dopadne boj o výsostné právo na výklad, ten už totiž francúzski, americkí, nemeckí a izraelskí historici dávno vyhrali. Nebol to zápas o nový zákon pripomínajúci genocídu, ale zákon, ktorý by uznal radikálnu jedinečnosť genocíd – udalostí, ktoré pozná iba moderna. Zákon pre ľudskosť. A zákon, ktorého porušovanie je vážnou hrozbou pre každého z nás.