Všetci sa teraz vezú na protimaďarskej vlne. Slovenský premiér Robert Fico sa k našim južným susedom správa ako k nepriateľskému štátu. Namiesto argumentov používa urážky, namiesto na rozum apeluje na pudy.
Poniektorí slovenskí politici im nevedia prísť na meno a pokiaľ si spomenú, uvádzajú ho len s nejakým hanlivým prívlastkom. Pritom obývajú susednú krajinu, s ktorou máme najdlhšiu hranicu v porovnaní s ostatnými susedmi; najtransparentnejšiu hranicu, lebo poväčšine ju netvoria ťažšie prechodné prírodné prekážky, ako sú pohoria či veľké rieky; a najmladšiu hranicu, lebo tisíc rokov tu vôbec nijaká hranica nebola. Tých tisíc rokov sme s Maďarmi tvorili jeden politický národ, uhorský, z ktorého sa koncom nášho súžitia vyvinuli naše dva rozličné etnické národy – Maďari a Slováci.
S Maďarmi sme teda spolu a nepretržite prežili oveľa viac spoločných dejín ako s kýmkoľvek iným vrátane Čechov počas Veľkomoravskej ríše a všetkých československých republík dohromady.
Navyše, značná časť Maďarov, žijúca odjakživa na území dnešnej Slovenskej republiky, tvorí našu maďarskú menšinu, najväčšiu z národnostných menšín na Slovensku. Sú tu rovnakí domorodci ako Slováci, bez problémov s nami spolunažívali po celých tých tisíc rokov a radi by tak i naďalej.
Pokiaľ tu nejaké problémy vo vzájomnom spolužití vznikali, boli produktom politikov, ako napríklad maďarizácia Slovákov začiatkom 20. storočia v Uhorsku; reslovakizácia Maďarov v jeho polovici v Československu či vstup Maďarov na politickú scénu Slovenska ako rovnocenného partnera v straníckom spektre krajiny koncom 20. storočia.
Z tohto hľadiska by nám Maďari mali byť bližší ako ktorýkoľvek iný náš susedný národ, pretože práve s nimi máme najviac styčných bodov. A oproti minulosti by nás navyše mali zbližovať dva ďalšie dôležité faktory. Prvým je spoločné členstvo v Európskej únii a v NATO, ktoré a priori vylučuje akékoľvek bezpečnostné riziká vo vzťahu medzi oboma krajinami a vytvára základňu na neporovnateľne bohatšie a všestrannejšie vzájomné vzťahy, než boli kedykoľvek predtým.
Druhým je súčasná konštelácia našich vlád. Aj v Maďarsku, aj na Slovensku vládnu sociálni demokrati, internacionalisti, ktorí by si mali byť programovo blízki. Mali by byť spriaznení uplatňovaním tých istých ideologických princípov, rovnakých rámcových cieľov svojich politických snažení, zhodných nástrojov svojej politiky. Kedy, keď nie teraz, s kým, ak nie s Maďarmi, mal by si položiť otázku náš premiér Robert Fico, keď sa rozhliadne dookola.
Napriek všetkým týmto sľubným perspektívam takmer nič z toho nefunguje.
Naše vzťahy s našimi Maďarmi i s Maďarskou republikou nikdy neboli za uplynulých dvadsať rokov horšie, ako sú teraz. Pritom medzi našimi národmi sa nič nezmenilo k horšiemu. Naopak, objektívne predpoklady rozvíjania vzájomných vzťahov sú od vstupu do Európskej únie lepšie ako kedykoľvek predtým. Nevznikol tu medzi nami nijaký etnický konflikt, ktorý by stál za zmienku. Nijaké masové protesty Slovákov proti nejakej krivde z maďarskej strany a naopak. Len ojedinelé prskavky, ktoré patria k bežnému koloritu európskych demokracií.
Hľaďme si najprv upratať pred vlastným prahom, inak sa nepohneme dopredu. Čo sa u nás podstatne zmenilo k horšiemu, sú vzťahy slovenských politikov k maďarským susedom vo všeobecnosti a ich vzťahy k domácim Maďarom na našej politickej scéne zvlášť. Niet pochýb o tom, že toto radikálne zhoršenie sa začína vznikom Ficovej novej vládnej koalície, kde tón tomuto vzťahu začína udávať Ján Slota so svojou SNS. Premiér ho v tom lepšom prípade toleruje a v tom horšom obhajuje, priamo preberá a ďalej rozvíja.
Je to tón obviňujúci, nenávistný, arogantný a agresívny. Namiesto argumentov používa urážky, namiesto na rozum apeluje na pudy. Najlepšie to dokumentujú Slotove diplomaticky nehorázne, chrapúnske útoky na vystupovanie a výzor maďarskej ministerky zahraničia. A odpoveď Roberta Fica na jej otázky znie: nedovolíme, nepripustíme, nebudeme sa o nich s vami rozprávať!
Náš (aj to len bývalý) premiér bol naposledy v Budapešti v roku 2002 a Ivan Gašparovič ako prezident nikdy doteraz. Správame sa k Maďarskej republike ako k nepriateľskému štátu a nie ako k nášmu najbližšiemu susedovi a spojencovi v rámci Európskej únie a NATO. Vyhľadávame akúkoľvek zámienku, aby sme mohli Maďarov osočiť, že nás ohrozujú, že nás nemajú radi. A nie sme ochotní urobiť ani najmenší krôčik smerom k tomu, aby sme sa im javili prívetivejšie a aby sme k nim tak aj pristupovali.
Tu vôbec nie sú namieste adolescentné prieky o tom, kto začal, kto len reagoval, kto koho urazil prvý.
Tu sme na pôde medzinárodnej diplomacie, ktorá sa pohybuje v rovine racionálne vytýčených cieľov a primeraných prostriedkov na ich dosiahnutie. Ak je cieľom rozkol, robíme všetko pre to, aby sa udržiaval a prehlboval. Na každý podnet reagujeme podráždene, skepticky a neústupne. Ak by sme chceli zblíženie, robili by sme ústretové kroky, snažili by sme sa prekonať možnú nedôveru, ponúkli fair play a záruky. Robili by sme politiku zmierlivých gest. Ide o záujmy, nie o akúsi abstraktnú, historickú spravodlivosť, či o práva an sich. To nech politici prenechajú filozofom a politológom. Nech sa s tým pohrajú.
Všetci sa teraz vezú na protimaďarskej vlne. Vládna koalícia hrá prím a slovenská opozícia tvrdí muziku. Jedni i druhí si však vo svojom nacionálnom ošiali zabudli či nechcú vytýčiť a priznať, o čo im vlastne ide, aké a čie záujmy vlastne presadzujú.
Nehovorte nám o národnom záujme, národ etnický konflikt nepotrebuje. Nehovorte nám o štátnom záujme, z tohto konfliktu nemôžete nič vytĺcť a únia vás v ňom nesmie podporiť z principiálnych dôvodov. Maďarská karta sa vždy vyťahuje pre stranícke záujmy. Pomocou ataku na pudy voličov sa najľahšie vytĺkajú preferencie. Tie najprimitívnejšie, najstádovitejšie.
Slovenská opozícia premeškala skvelú príležitosť dištancovať sa v zásadnej maďarskej otázke od vládnej koalície a staviť na obnovu demokratickej línie národnostnej politiky Slovenskej republiky. Od nej sa odvíja aj dobrý susedský vzťah k Maďarskej republike a k jej reprezentácii, nech už je či, bude akákoľvek.
V ťažších podmienkach, ešte pred vstupom do Európskej únie, sme preukázali, že sme konštruktívneho spolužitia schopní. Maďari sa voči nám odvtedy nezmenili k horšiemu a my by sme sa voči nim tiež nemali. Dúchaním do Slotovej a Ficovej nacionalistickej pahreby sa ako opozícia nezviditeľníte, nič z toho nevytlčiete, len si pošramotíte svoj demokratický profil.
Vráťte sa z tej cesty, kým nie je neskoro.
Že treba robiť poriadky aj na maďarskej strane? Nechajme to radšej na nich samotných. Sú rovnako príčetní a sebareflexie schopní ako my. Ak sa im do toho budeme pliesť, sťažíme to nielen im, ale aj sebe.