Nedeľa poobede. Súkromná povolebná párty vo Viedni – Mariahilf. Podáva sa tekvicový krém a strik aperol, sfarbený, oranžovkastý, čo by mohlo mať, tu však určite nemá žiadny symbolický význam. Myšlienka voliť Zväz pre budúcnosť Rakúska je tu rozhodne všetkým vzdialená. Tu by sa mal podávať skôr špenát a absint, možno aj trocha červeného vína a pelendrek.
Nálada je dobrá, až takmer uvoľnená, vtipkuje sa, kde sa schoval Gusenbauer – než s ďalšími chodmi začnú prichádzať prvé výsledky. Všetci tušili, že Heinz-Christian Strache, ikona tých, čo prišli skrátka a tých, čo veľké svetové náboženstvá premenúvajú na židovstvo, budhizmus, kresťanstvo a daham, a Rakúsko chcú vyhradiť Rakúšanom, vyhrá. Ale že z pravicového slivkovo-pomarančového tábora bude skoro najsilnejšia frakcia v parlamente, to potom predsa len všetkých nepríjemne zaskočí. Všetci sú smutní, zúriví, mlčia.
Takže suverén veľkým stranám vytrel zrak. Alebo je teraz každý tretí Rakúšan vrčiaci a EÚ opovrhujúci nepriateľ cudzincov? Nenadišiel zasa čas, aby si osvietený človek začal baliť kufre? Lenže kam ísť? Do Talianska? Do Poľska? Do Švajčiarska? Alebo nadišiel čas na to, čo jeden herec v prvom šoku galantne sformuloval ako „grcanie“.
Pravicový fenomén nie je rakúsky fenomén, je ako morská choroba, ktorá postihuje všetky európske krajiny, Viktor Klemperer ju nádherne opisuje ako príklad pre nacizmus: „Na konci dlhej lavičky vstalo malé dievčatko, pribehlo k zábradliu a vyvracalo sa. O sekundu nato sa zdvihla vedľa dievčatka sediaca matka a urobila to isté. Hneď potom nasledoval pán vedľa dámy. A potom mladý muž, a potom… Pohyb pokračoval rovnomerne a rýchlo po lavičke. Nikto nebol výnimkou. A potom sa zvuky vracania priblížili a smiech stíchol a aj z nášho krídla začali ľudia pribiehať k zábradliu. Pozorne som sa zahľadel do svojho vnútra. Povedal som si, že hádam existuje čosi ako objektívne pozorovanie a na to som predsa školený a existuje pevná vôľa a ja som sa tešil na raňajky – a vtom prišiel rad na mňa a takisto som musel bežať k zábradliu ako všetci ostatní.“ A teraz je teda rad na Rakúsku – vracať!
Čo mi však zvlášť skrúca žalúdok a núti obzerať sa po vrecúšku na zvratky: víťazov volila hlavne mládež do tridsať rokov. Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Ale keď sedia šiesti v jednej loďke a piati sa rozhodnú, že šiesteho hodia cez palubu, tak je to síce demokratické, ale nie celkom správne – a už vôbec nie príjemné, hlavne ak ste ten šiesty.
Televízor už takmer nikto nepočúval, Jörg Haider sa rozvaľoval v kresle v hnedých čižmách, akoby pricválal z Villachu do Viedne na koni, a Heinz-Christian Strache mal okolo svojich chrtích belasých očí hnedé kruhy – iste z posledného clubbingu. Obaja sú to politici, akí predtým nebývali: drzí, žoviálni, vzrušení a pre mnohých zrejme aj sexy. Podľa nedávno publikovaného prieskumu je 83 percent Rakúšanov len mierne spokojných so svojím životom alebo vôbec nie. Takže nečudo, ak mnohí z frustrovaných a prestrašených vidia v pravicovom tábore vlasť, spásu a bohviečo všetko. Úlohou sociálnodemokratickej a občianskej politiky musí teraz byť konečne týchto ľudí vziať vážne v ich potrebách, a vysvetliť im, ako sa vlastne majú v Rakúsku dobre – kde toho na grcanie nie je zas až toľko – len politika.