Pozor na zadný vchod / Esej

Strašidlo obchádza Španielsko – a s krízou sa zobúdza strach.

Foto: Arturo Rodriguez / AP Photo

Foto: Arturo Rodriguez / AP Photo

Vo februári 2006 som sa rozhodol dať si doma všeličo zrenovovať. V dohodnutý deň, ešte než som odišiel na univerzitu, som čakal na remeselníkov: mali prísť dvaja murári, dvaja elektrikári, jeden klampiar. Presne o ôsmej tam boli. Murári prišli v mercedese, elektrikári v bavoráku, klampiar v audi 5. Pri pohľade na tie tátoše zaparkované vedľa môjho chatrného Citroëna C5 som pochopil, že v mojej krajine čosi nie je v poriadku. Títo remeselníci neboli žiadna výnimka. Plno mojich známych prestalo študovať, aby mohli začať zarábať, najčastejšie v stavebníctve. Dnes vedú nákladný životný štýl, vozia sa v autách vyššej triedy a tí intelektuálnejší z nich cestujú každý rok do zahraničia. Jazyk mojich krajanov nikdy nebolo toľko počuť po letiskách sveta, ako tesne pred prepuknutím finančnej krízy, hlavne na londýnskom a newyorskom.

Blahobyt ako fata morgana

V sedemdesiatych rokoch, desaťročí mojej mladosti, boli prázdniny v byte pri mori luxusom strednej triedy. Ako sa mohla krajina, ktorá ešte v osemdesiatych rokoch s zápasila s dvadsaťpercentnou nezamestnanosťou a hypotekárnymi úvermi s pätnásťpercentným úrokom, v polovici deväťdesiatych rokov ocitnúť uprostred takéhoto blahobytu? Španielsko, tradične krajina, z ktorej sa odchádzalo, odrazu zaplavili legálni aj ilegálni prisťahovalci. Čo sa stalo? Odkiaľ sa vzal španielsky zázrak? Že by sme sa po štyridsiatich rokoch vojenskej diktatúry konečne boli stali politicky stabilnou ekonomicky efektívnou krajinou?

To sme sa zjavne nestali. Blahobyt posledných dvadsiatich rokov bol fata morganou, za ktorú sme vďačili štrukturálnej podpore Európskej únie a realitnej bubline – vedľajšej škode, ktorá spustošila veľké časti nášho pobrežia. Kto zarábal mesačne tisíc euro, dostal úver na auto alebo hypotéku na bývanie, bez ohľadu na to, ako neistý ten príjem mohol byť. Keď bublina praskla, všetci tí murári, elektrikári a klampiar, všetci tí moji známi, čo prestali študovať a dali sa na podnikanie, prišli o miesto. Ale splátky na mercedes či bavorák a hypotéka na dom im zostali.

Už niekoľko mesiacov sa v Španielsku vo veľkom deložuje, v takej frekvencii, že už vzniklo združenie, ktoré avizuje prípady deložovania na twitteri, aby mohli občania v mieste bydliska protestovať. Kríza predsa len priniesla aj niečo dobré: rastúce spoločenské vedomie a prebudenie politickej aktivity. Mladí ľudia, čo počas boomu stratili akýkoľvek záujem o politiku, naraz pobúrení vyšli do ulíc, obsadili verejné priestory – nie žiadať nemožné, ako ich starí rodičia v šesťdesiatomôsmom, ale možné: ľudskejší kapitalizmus, transparentnejšiu demokraciu.

Pretože krízu nezavinila lenivosť, zlé hospodárenie alebo korupcia južných krajín, nazvaných PIGS. Svet sa neprevrátil naruby preto, že murári chodia na mercedesoch, ale pre chamtivosť bankárov a nekompetentnosť politiky, ktorá zanedbala reguláciu finančného trhu. Ale vírus krízy sa samozrejme po nakazení správa od krajiny ku krajine odlišne. V Španielsku ničí kúpnu silu a rozbíja prestíž našej demokracie a najmä našich politikov. To oni totiž žili nad pomery – svoje i naše. Teraz, keď je peňazí málo, vychádzajú na svetlo prípady plytvania a korupcie, ktoré by inak možno zapadli: diaľnice bez áut, letiská, z ktorých nič nelieta, veľtržné haly, štadióny a iné megalomanské stavby, ktoré bez úžitku hnijú.

Za každým z takýchto prípadov stojí skorumpovaný politik. A za každým skorumpovaným politikom sa vynára nepriehľadný systém financovania strán. Úplatkársky škandál, ktorý vyšiel najavo už pomerne dávno – takzvaný „remeňový škandál“ (názov je odvodený od muža, ktorý stál v pozadí, Francisca Correu, ktorého priezvisko evokuje remeň) – vybuchol do tváre Partido Popular (PP), ktorá je momentálne vládnou stranou. Vec je ešte na súde, ale verejnosť už stratila dôveru v súdnictvo. Nedávno bol zbavený viny Francisco Camps, jeden z najznámejších politikov Partido Popular, aj keď o dôvernostiach, ktoré si vymieňal so šéfom „remeňovej aféry“, už vie celé Španielsko. A nielen to. Baltasar Garzón, vyšetrovací sudca, ktorý si trúfol pustiť sa do vyšetrovania protiprávneho financovania Partido Popular a prepletení s „remeňovou aférou“, práve prehral v procese, ktorý vyvolal veľké znechutenie, pretože sudcovia, čo vyniesli rozsudok, sa podľa všetkého predovšetkým potrebovali zbaviť nepohodlného kolegu.

Ešte aj kráľovská rodina

A akoby to všetko nestačilo, mútne obchody jedného zo zaťov kráľa Juana Carlosa zatiahli do bahna už aj monarchiu, ktorá sa dovtedy tešila relatívne veľkej dôvere. Kráľovská rodina sa v dôsledku toho rozhodla všetky svoje financie zverejniť.

V televízii vidíme Grékov, ako stoja v rade na polievku pre chudobných, alebo Talianov, ako nemajú za čo kúriť, a po prvýkrát od vojny sa my Španieli začíname báť. Naozaj báť – chudoby, tej príšery, o ktorej sme si mysleli, že zmizla z našich životov. Spoločnosť ovládajú neistota a strach – dva nepostrádateľné nástroje na kontrolovanie más v časoch, ako sú tieto, keď revolúcia, či lepšie povedané, kontrarevolúcia visí vo vzduchu.

Isté je len, že kríza zmenila už aj samu seba: v Španielsku sa vyvinula z ekonomickej na politickú a spoločenskú krízu. Potom, čo spustošila pracovné miesta, bohatstvo a zamestnanecké práva, teraz rozožiera aj sieť štátnych inštitúcií. Zadný vchod – ten, cez ktorý zvykne vkĺznuť populizmus – je už iba privretý.

Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Neue Zürcher Zeitung.