Foto: Joaquín Linares
Ostrov Grimsey je jediná časť Islandu, ktorú pretína polárny kruh. Tiahne sa presne stredom postele legendárneho pastora. Ako hovorí legenda, tento bohabojný človek sa zaslúžil o zaľudnenie ostrova v čase, keď sa statoční mladí muži pasovali s oceánom a nechávali svoje ženy pod jeho ochranou. Počet obyvateľov teraz prekročil stovku, a hoci sa všetci sa smejú z legendy o plodnom pastorovi, terajší duchovný prilieta len raz za štvrť roka. Zo striech moderných domčekov trčia satelitné antény a ostrovania si cez víkend objednávajú drahú leteckú pizzu z Akureyri. Takto to tu vyzerá dnes, ale až do roku 1920 bol ostrov Grimsey prakticky odrezaný od zvyšku sveta.
Vychádzajúc z toho, že pre obyvateľov ostrova zvyšok sveta tvorí väčší ostrov, čiže Island, si ľahko domyslíme, že to bol príslovečný koniec sveta. Elektrinu zaviedli až roku 1945. Z toho všetkého by sme však nemali usudzovať, že koniec sveta je smutné a nešťastné miesto. Obyvatelia ostrova po stáročia náruživo hrali šachy. Zblúdilí moreplavci, ktorí tam občas priplávali alebo ktorých vytiahli ako stroskotancov po návrate do Francúzska, Španielska, Portugalska či Nemecka rozprávali príbehy o tomto zvláštnom počínaní.
Správy o šialených šachistoch sa dostali až za oceán k excentrickému milionárovi a šachovému majstrovi v jednej osobe, Danielovi Willardovi Fiskemu. Fiske sa okrem toho venoval štúdiu islandských dejín, bol to priateľ Jona Sigurdssona, islandského politika a literáta ako aj vtedy už veľmi slávneho Marka Twaina. Milionár sa rozhodol, že sa o ostrovček postará. Jeho prvým počinom bolo, že im poslal mramorovú šachovnicu. Potom vyslal loď s najnutnejšími vecami a nákladom dreva, financoval aj stavbu školy a knižnice. Fiske zomrel roku 1904 a v testamente im zanechal nie zanedbateľnú sumu 12 tisíc dolárov. V tých časoch to bol najväčší dar, aký kedy obyvatelia Islandu dostali od súkromnej osoby. Ostrovania si do dnešného dňa uctievajú pamiatku Fiskeho vždy 11. novembra. Stretnutie sa koná v sále, kde visí jeho portrét. V tej istej miestnosti je uložená aj mramorová šachovnica.
Dejinám sa zapáčil Island a šachisti. Fiskeho duch sa nevznáša len nad ostrovom Grimsey, ale aj nad Reykjavikom.
Od júla do septembra roku 1982 sa práve v Reykjaviku konal šachový turnaj, ktorý neskôr nazvali Turnajom storočia. K šachovnici zasadli Boris Spasskij a Bobby Fischer. Fischer na začiatku spravil osudnú chybu, čím len rozohrial atmosféru. Na druhú partiu neprišiel. Sovietska šachová federácia nariadila Spasskému, aby zápas prerušil. Spasskij to nespravil, pretože chcel vyhrať, keďže viedol o dva body. Fischer sa dostavil na tretiu partiu a vyhral. Nakoniec vyhral celý turnaj, tým pádom sa stal svetovým veľmajstrom a položil sovietsku hegemóniu na lopatky. Spasského porážku v ZSSR prijali ako národnú katastrofu. Ako toto všetko súvisí s Grimsey? Ako to súvisí so mnou? Zdanlivo nijako. Roky po slovutnom víťazstve sa Bobby Fischer ocitol v japonskom väzení, odobrali mu americký pas a nemohol sa nikam pohnúť. Islandská vláda, ktorá nezabudla na jeho víťazstvo nad Sovietskym Zväzom, mu v bleskovom konaní udelila občianstvo. Fischer už ako slobodný naturalizovaný Islandčan priletel z Tokia do Reykjaviku. Stretol som sa s ním. Sedel pri stole v reštaurácii Solon. Videl som, že prežíva životný pat. Prisadol som si k nemu. Island je raz taký, môžete tu pristaviť aj hviezdu a podiškurovať si. Opýtal sa, či hrám šachy. Povedal som, že slabo. Škoda, lebo hľadám partnera na dnešný večer. Nechceli by ste sa vybrat na Grimsey, opýtal som sa. Tam všetci hrajú šachy, už celé generácie. Grimsey, hovoríte, vzdychol si. Grimsey… dobre, porozmýšľam o tom.