Foto: David Jones / Associated Press
Ako sa Bill Gates stal najbohatším mužom Ameriky? Jeho bohatstvo nijako nesúvisí s tým, že Microsoft vyrába kvalitný softvér a predáva ho za nižšie ceny než konkurencia, ani s tým, že úspešnejšie “vykorisťuje” pracovníkov (intelektuálni zamestnanci Microsoftu majú relatívne vysoké platy). Milióny ľudí dodnes kupujú softvér Microsoftu, pretože Microsoft si vytvoril pozíciu univerzálnej normy s praktickým monopolom a stal sa stelesnením “všeobecného intelektu”, pojmu, pod ktorým Marx chápal všetky formy kolektívnych vedomostí od vedy po praktické znalosti. Gates v podstate privatizoval časť všeobecného intelektu a zbohatol na tom, že si privlastnil následné nájomné.
Keď Marx písal o kapitalizme, vôbec nepredpokladal možnosť privatizácie všeobecného intelektu, najmä preto, že prehliadol jeho sociálny rozmer. Práve táto forma privatizácie je však dnes jadrom boja o intelektuálne vlastníctvo: čím viac sa v postindustriálnej spoločnosti zväčšuje úloha všeobecného intelektu — založeného na kolektívnych vedomostiach a sociálnej spolupráci — tým väčšie bohatstvo sa zhromažďuje v absolútnom nepomere k práci, vynaloženej na jeho výrobu. Dôsledkom nie je samozánik kapitalizmu, ako očakával Marx, ale postupná premena zisku, vytváraného prostredníctvom vykorisťovania pracujúcich na nájomné, získavané prostredníctvom privatizácie vedomostí.
To isté platí aj o prírodných zásob, ktorých využívanie je jedným z hlavných zdrojov nájomného vo svete. Prebieha neustály boj o to, kto toto nájomné získa: občania Tretieho sveta či západné korporácie. Je paradoxom, že pri vysvetľovaní rozdielu medzi prácou (ktorej použitie vytvára nadhodnotu) a iným druhom tovaru (ktorého hodnota sa používaním vypotrebuje) Marx uvádzal ropu ako príklad obyčajného tovaru. Dnes je však celkom nezmyselné snažiť sa nájsť súvislosť medzi stúpaním a klesaním cien ropy a stúpaním a klesaním výrobných nákladov či hodnoty vykorisťovateľskej práce: výrobné náklady sú nepatrné vzhľadom na cenu, akú platíme za ropu, pretože cena, ktorú za ňu platíme je v skutočnosti nájomným, ktoré vlastníci zásob ropy môžu vymáhať vďaka tomu, že jej zásoby sú obmedzené.
Dôsledkom zvýšenia produktivity, vyvolaného prudko rastúcim vplyvom kolektívnych vedomostí je zmenená úloha nezamestnanosti. Nezamestnanosť je priamym dôsledkom úspechov kapitalizmu (väčšej efektivity, zvýšenej produktivity, atď.) – čoraz viac robotníkov sa stáva nadbytočnými a to, čo malo byť požehnaním – znížená potreba ťažkej práce – sa stáva kliatbou. Alebo, inými slovami, šanca vykorisťovania v dlhodobom zamestnaní sa dnes pokladá za výsadu. Svetový trh, ako tvrdí Fredric Jameson, je “priestor, kde je každý na chvíľu produktívnym pracovníkom a kde sa práca postupne stáva pre systém príliš nákladnou”. V prebiehajúcom procese kapitalistickej globalizácie sa kategória nezamestnaných už nevzťahuje len na Marxovu “rezervnú armádu pracujúcich”; ako poznamenáva Jameson, dnes sem už patria aj množstvá obyvateľov celej planéty, ktorí takpovediac “vypadli z dejín” a ktorých “úmyselne vylúčili z modernizačných projektov kapitalizmu Prvého sveta a odpísali ako beznádejné či smrteľne choré prípady”: patria sem takzvané nefunkčné štáty (Kongo, Somálsko), obete hladomoru či ekologických katastrof; ľudia čo padli do pasce pseudoarchaickej “etnickej nenávisti”, z ktorých sa stávajú predmety dobročinných či mimovládnych organizácií alebo ciele vo vojne s terorizmom. Kategória nezamestnaných sa tým rozšírila o obrovské masy ľudí, od dočasne nezamestnaných, cez nezamestnateľných či dlhodobo nezamestnaných, obyvateľov get a slumov (všetkých tých, koho sám Marx zavrhol ako “lumpenploretariát”) až po celé populácie a štáty, vylúčené z globálneho kapitalistického procesu ako prázdne miesta na starovekých mapách.
Existuje názor, že táto nová forma kapitalizmu poskytuje nové možnosti emancipácie. Je to hlavná téza [Michaela] Hardta a [Antonia] Negriho, ktorí sa vo svojej knihe Multitude: War and Democracy in the Age of Empire (2005) [Dav: Vojna a demokracia v ére impéria,] snažia radikalizovať Marxa, ktorý veril, že stačí kapitalizmu odseknúť hlavu a vznikne socializmus. Marx bol podľa nich historicky obmedzený: uvažoval v kategóriách centralizovanej, automatizovanej a hierarchicky organizovanej priemyselnej práce, v dôsledku čoho “všeobecný intelekt” chápal ako čosi v duchu dnešného centrálneho plánovacieho úradu; skutočne revolučný obrat podľa nich až teraz objektívne umožňuje vzostup nemateriálnej práce. Nemateriálna práca sa rozprestiera medzi dvomi pólmi: od intelektuálnej práce (tvorba myšlienok, textov, počítačových programov, ad.) po citovú prácu (ktorú vykonávajú lekári, babysitteri a stevardi či stevardky v lietadlách). Nemateriálna práca má v súčasnosti hegemónne postavenie v zmysle hegemónneho postavenia, aké podľa Marxa v kapitalizme 19-ho storočia zastávala masová priemyselná výroba: nepresadzuje sa kvantitou, ale tým, že zohráva hlavnú, emblematickú štrukturálnu úlohu. Vzniká tu obrovská nová oblasť, zvaná spoločnou: zdieľané vedomosti a nové formy komunikácie a spolupráce. Produktom nemateriálnej výroby nie sú predmety, ale nové spoločenské a medziľudské vzťahy; nemateriálna výroba je biopolitická, je to tvorba spoločného života.
Hardt a Negri opisujú rovnaký proces, ktorý ideológovia dnešného postmoderného kapitalizmu oslavujú ako prechod od materiálnej k symbolickej výrobe, od centralizovano-hierarchického myslenia k samoorganizovanému mysleniu a decentralizovanej spolupráci. Rozdiel je v tom, že Hardt a Negri ostávajú verní Marxovi: snažia sa dokázať, že mal pravdu a že vzostup všeobecného intelektu v dlhodobej perspektíve nie je zlučiteľný s kapitalizmom. Ideológovia postmoderného kapitalizmu tvrdia pravý opak: teória (a prax) marxizmu sa podľa nich nevie vymaniť z hierarchického myslenia centralizovanej štátnej moci a preto sa nedokáže vyrovnať so spoločenskými následkami informačnej revolúcie. Toto tvrdenie podkladajú presvedčivými empirickými dôvodmi: komunistické režimy v podstate zničilo to, že neboli schopné prijať nové spoločenské myslenie postavené na informačnej revolúcii. Snažili sa revolúciu usmerniť a spraviť z nej ďalší obrovský centralizovaný a štátom plánovaný projekt. Paradox spočíva v tom, že to, čo Hardt a Negri oslavujú ako jedinečnú šancu na prekonanie kapitalizmu, ideológovia informačnej revolúcie oslovujú ako vzostup nového kapitalizmu bez treníc.
V analýze Hardta a Negriho je niekoľko slabých miest, ktoré nám pomáhajú pochopiť ako je možné, že kapitalizmus dokázal prežiť novú organizáciu práce (v klasickom Marxovom ponímaní), vďaka ktorej mal zastarať. Podceňujú stupeň, do akého súčasný kapitalizmus úspešne (prinajmenšom zatiaľ) privatizuje samotný všeobecný intelekt ako aj stupeň, do akého sa zbytočnými stávajú aj samotní robotníci, nielen buržoázia v situácii, keď sa čoraz väčšie množstvá ľudí sa stávajú nielen dočasne nezamestnanými, ale aj štrukturálne nezamestnateľnými.
Zatiaľ čo starý ideál kapitalizmu vychádzal z podnikateľa, ktorý investoval peniaze (vlastné či požičané) do výroby, ktorú sám organizoval a viedol a potom a zožal následný zisk, v súčasnosti vzniká nový ideálny typ kapitalizmu: už nie podnikateľ s vlastnou firmou, ale manažér odborník (alebo správna manažérska rada na čele s výkonným riaditeľom) vedie firmu, ktorú vlastnia banky (aj tie vedú manažéri, ktorým banka nepatrí) či rozptýlení investori. V tomto novom ideálnom type kapitalizmu stará buržoázia, ktorá stratila svoju funkciu, získava novú funkciu ako manažment so stálym platom: príslušníci novej buržoázie dostávajú mzdu; aj v prípade, že vlastnia časť firmy, akcie dostávajú ako súčasť výplaty (prémie za výkon).
Táto nová buržoázia si naďalej privlastňuje nadhodnotu, tento raz však v (záhadnej) podobe, zvanej “nadbytočná mzda”: títo ľudia zarábajú podstatne viac, než je proletárska minimálna mzda (čo je samo o sebe dosť mýtický vzťažný bod, ktorého jediným skutočným príkladom v súčasnej globálnej ekonomike je mzda robotníka, pracujúceho za drsných podmienok kdesi v Číne či Indonézii) a ich status určuje práve táto ich odlišnosť od obyčajných proletárov. Buržoázia v klasickom slova zmysle tým mizne: kapitalisti sa znovu zjavujú v podobe novej kategórie pracovníkov s pravidelným platom, manažérov, ktorým kvalifikácia umožňuje zarábať viac (preto tu významnú úlohu zohráva pseudovedecká evaluácia, legitimizujúca nerovnosť). Táto kategória pracovníkov, zarábajúcich nadbytočnú mzdu sa nevzťahuje len na manažerov, ale aj na odborníkov najrozličnejšieho druhu, administrátorov, štátnych úradníkov, lekárov, právnikov, novinárov a umelcov. Nadbytok má dve podoby: viac peňazí (v prípade manažerov atď.), ale aj menej práce a viac voľného času (v prípade niektorých intelektuálov, ale aj štátnych úradníkov, atď.).
Spôsob, akým sa vykonáva evaluácia, určujúca, ktorý pracovník dostane nadbytočnú mzdu, je svojvoľný mechanizmus moci a ideológie, nijako priamo nesúvisiaci so skutočnou spôsobilosťou; nadbytočná mzda neexistuje z ekonomických, ale z politických dôvodov: na udržiavanie strednej vrstvy a spoločenskej stability. To, že spoločenská hierarchia vzniká svojvoľne nie je omyl, ale účel, pričom svojvoľnosť evaluácie zohráva podobnú úlohu ako svojvoľnosť úspechu na trhu. Hrozba, že nastane výbuch násilia nevzniká vtedy, keď je v spoločenskom priestore priveľa kontingencie, ale vtedy, keď nastane pokus kontingenciu odstrániť. V knihe La Marque du sacré Jean-Pierre Dupuy chápe hierarchiu ako jednu zo štyroch foriem konania (dispositifs symboliques) ktoré majú za úlohu zabrániť, aby vzťah nadradenosti bol ponižujúci: je to samotná hierarchia (zvonku nastolený poriadok, ktorý mi umožňuje vnímať môj nízky spoločenský status ako nezávislý od mojej inherentnej hodnoty); demystifikácia (ideologický postup, ktorý ukazuje, že spoločnosť nie je meritokracia, ale výsledok objektívneho spoločenského boja, vďaka ktorému sa môžem vyhnúť bolestnému záveru, že ktosi iný je mi nadradený pre svoje zásluhy a úspechy); kontingencia (podobný mechanizmus, ktorý nám pomáha pochopiť, že naše postavenie na spoločenskom rebríčku je výsledkom prírodnej a spoločenskej lotérie; tí šťastní sa narodia so správnymi génmi do bohatých rodín); a zložitosť (neovládateľné sily majú nepredvídateľné následky; neviditeľná ruka trhu môže spôsobiť trebárs, že ja neuspejem a môj sused uspeje napriek tomu, že ja oveľa viac pracujem a som oveľa inteligentnejší). Hoci sa zdá, že tieto mechanizmy hierarchiu ohrozujú, v skutočnosti ju len robia znesiteľnejšou, keďže “rozvrat závisti vyvoláva myšlienka, že dakto iný si zaslúži mať šťastie a nie jej opak, ktorý však možno otvorene vysloviť”. Z tejto premisy Dupuy dochádza k záveru, že je veľkou chybou nazdávať sa, že v primerane spravodlivej spoločnosti, ktorá samu seba vníma ako spravodlivú, ľudia nebudú pociťovať roztrpčenie: naopak, práve v takýchto spoločnostiach ľudia, zastávajúci podradnejšie postavenie budú svoju zranenú pýchu ventilovať násilnými výbuchmi hnevu.
S týmto súvisí aj slepá ulička, do akej sa dostáva súčasná Čína: reformy Teng Siao-pchinga sledovali ideálny cieľ zaviesť kapitalizmus bez buržoázie (ktorá sa mohla stať novou mocenskou triedou); dnešné čínske vedenie však dospieva k bolestnému poznaniu, že kapitalizmus bez stabilnej hierarchie, ktorú zabezpečuje existencia buržoázie vedie k neustálej nestabilite. Akú cestu si Čína zvolí? Bývalí komunisti sa všeobecne osvedčujú ako najefektívnejší manažéri kapitalizmu, pretože ich historická nenávisť k buržoázii ako triede je v dokonalej harmónii s tendenciou súčasného kapitalizmu stať sa manažérskym kapitalizmom bez buržoázie – v obidvoch prípadoch, ako kedysi dávno povedal Stalin, “o všetkom rozhodujú kádre”. (Za zmienku stojí rozdiel medzi dnešnou Čínou a Ruskom: univerzitní pedagógovia v Rusku živoria z úbohých platov — fakticky sa už stali súčasťou proletariátu – zatiaľ čo v Číne dostávajú slušnú nadbytočnú mzdu, ktorá zaručuje ich poslušnosť.)
Koncepcia nadbytočnej mzdy vrhá nové svetlo aj na pokračujúce “protikapitalistické” protestné hnutie. V krízových obdobiach sa kandidátmi na uťahovanie opaskov prirodzene stávajú nižšie vrstvy buržoázie, poberajúcej plat: ak sa nechcú stať súčasťou proletariátu, politický protest je ich jediným východiskom. Hoci zdanlivo demonštrujú proti brutálnej logike trhov, v skutočnosti protestujú proti postupnému oslabovaniu vlastného (politicky) privilegovaného ekonomického postavenia. Ayn Randová vo svojom románe Atlas pokrčil plecami píše o štrajkujúcich “kapitalistoch” a jej predstava sa perverzným spôsobom realizuje v súčasných štrajkoch, ktorých sa väčšinou zúčastňuje “buržoázia, poberajúca plat”, hnaná strachom z toho, že príde o svoju nadbytočnú mzdu. Nie je to protestné hnutie proletárov, ale protest proti hrozbe proletarizácie. Kto si dnes trúfne štrajkovať, keď mať stále zamestnanie je privilégiom samým o sebe? Nie sú to zle platení robotníci v (dožívajúcich zbytkoch) textilného priemyslu a pod., ale privilegovaní pracovníci so zaručenými miestami (učitelia, pracovníci verejnej dopravy, policajti). Vysvetľuje sa tým aj súčasná vlna študentských protestov: dá sa tvrdiť, že ich hlavnou motiváciou je strach z toho, že vysokoškolské vzdelanie im už v budúcnosti nezaručí nadbytočnú mzdu.
Súčasne je však jasné, že neslobodno odpísať vlaňajšiu obrovskú renesanciu protestného hnutia, od Arabskej jari po Západnú Európu, od hnutia Occupy Wall Street po Čínu, od Španielska po Grécko len ako vzburu buržoázie, poberajúcej plat. Je treba diferencovať: študentské demonštrácie proti britskej univerzitnej reforme boli zjavne odlišné od augustových nepokojov, ktoré boli spotrebiteľským karnevalom ničenia, skutočným výbuchom vylúčených. Dá sa tvrdiť, že egyptské povstania začali čiastočne ako vzbura “buržoázie, poberajúcej plat” (vzdelaní ľudia protestovali proti nedostatku perspektív), bol to však len jeden z aspektov širšieho protestného hnutia proti tyranskému režimu. Na druhej strane sa hnutiu nepodarilo mobilizovať chudobných robotníkov a roľníkov a volebné víťazstvo islamistov ukázalo, že pôvodný svetský protest mal veľmi úzku spoločenskú základňu. Grécko je osobitný prípad: za posledné desaťročia tu vďaka finančnej podpore EU vznikla nová trieda buržoázie so stálym platom (najmä v nafúknutom sektore štátnej administratívy) a protesty boli do značnej miery motivované hrozbou, že to skončí. Protipólom proletarizácie nižšej vrstvy buržoázie, poberajúcej plat sú iracionálne vysoké odmeny špičkových manažérov a bankárov (iracionálne, keďže, ako sa ukázalo v USA, odmeny boli často nepriamo úmerné úspechom firiem). Miesto toho, aby sme tieto trendy vystavili moralizátorskej kritike by sme ich mali vnímať ako známku toho, že kapitalistický systém stratil schopnosť sebaregulačnej stability – inými slovami, hrozí, že sa vymaní spod kontroly.