Kým veľká hospodárska kríza podlomila našu vieru v makroekonomiku – schopnosť udržať plnú zamestnanosť, stabilné ceny a udržateľný rast, súčasná situácia zasadila úder našej viere v mikroekonomiku – schopnosť trhov a firiem efektívne rozdeľovať pracovné sily a kapitál.
Foto: Reuters
Veľká hospodárska kríza pred vyše sedemdesiatimi piatimi rokmi šokovala svet a otriasla vierou v trhové hospodárstvo. Adam Smith hlásal, že neviditeľná ruka trhu vedie hospodárstvo k ekonomickej efektívnosti a spoločenskému blahobytu. Málokto však jeho slovám vo chvíli, keď každý štvrtý Američan bol bez zamestnania, veril. Ale niektorí ekonómovia naďalej verili v samoreguláciu trhov a hovorili: musíme byť trpezliví, v dlhodobej perspektíve sa regeneračné sily trhu určite presadia a hospodárstvo prekoná krízu. Presadila sa však hláška Miltona Keynesa: v dlhodobej perspektíve budeme všetci mŕtvi. Nemôžeme si dovoliť čakať. Dnes aj tí najväčší konzervatívci zastávajú názor, že vláda musí intervenovať, aby zabezpečila plnú alebo takmer plnú zamestnanosť.
Zástancovia slobodného trhu práve prežili ďalší tvrdý šok: oficiálne sa síce ešte nenachádzame v recesii, ale už viac ako pol roka sa nevytvorili žiadne nové pracovné príležitosti, zatiaľ čo počet pracovných síl neustále rastie. Kým veľká hospodárska kríza podlomila našu vieru v makroekonomiku – schopnosť udržať plnú zamestnanosť, stabilné ceny a udržateľný rast, súčasná situácia zasadila úder našej viere v mikroekonomiku – schopnosť trhov a firiem efektívne rozdeľovať pracovné sily a kapitál.
Zažili sme toľko katastrofických prípadov nesprávneho rozdelenia finančných zdrojov a neschopnosti vyrovnať sa s rizikovými faktormi, že súkromný sektor bol nútený prosiť o pomoc vládu, aby zabránila kolapsu celého systému. Kumulovaný rozdiel medzi tým, čo naše hospodárstvo mohlo vyprodukovať, keby sme boli investovali (vrátane injekcií z federálnej štátnej pokladnice) do existujúcich firiem a nie do hypoték pre ľudí, ktorí nedokážu platiť splátky za svoje domy, a medzi tým, čo vyprodukujeme počas obdobia spomaleného rastu, odhadujem na viac než 1,5 bilióna dolárov.
Zo súčasnej krízy právom obviňujú finančné trhy, pretože práve ony sú zodpovedné za rozdeľovanie kapitálu a rizikový manažment. Zlyhanie finančných trhov znovu oživilo dávne obavy medzi predstaviteľmi politickej (a ekonomickej) ľavice. Už dlhšie sa obávajú, že hospodárstvo, čoraz menej závislé od výroby a čoraz viac od sektoru služieb (vrátane finančných služieb), je len domčekom z kariet. Veď “hmatateľné veci” – potraviny, ktoré jeme, domy, v ktorých bývame, autá a lietadlá, ktoré nás prevážajú z jedného miesta na druhé, ropa a zemný plyn, ktoré nám poskytujú teplo a elektrinu – sú predsa “jadrom” hospodárstva. A ak je to tak, nemali byť hrať v našom hospodárstve významnejšiu úlohu?
Jednoduchá odpoveď znie: nie. Dnešné hospodárstvo je hospodárstvom vedomostí, informácií a novátorstva. Za to, že na stole máme dosť jedla, aby sme sa mohli nasýtiť, ak nie viac, hoci v poľnohospodárstve sú zamestnané len 2 percentá pracovných síl, vďačíme našim nápadom. Napriek tomu, že vo výrobnom sektore je zamestnaných len 9 percent našich pracovných síl, je USA naďalej najväčším producentom výrobkov na svete. Je lepšie pracovať inteligentne než pracovať ťažko, a za to, že si môžeme užívať vyššiu životnú úroveň – a žiť dlhšie – než kedykoľvek predtým, vďačíme tomu, že sme investovali do vzdelávania a technológie. To, že Amerika vedie v toľkých oblastiach modernej technológie, dokazuje, že tieto mäkké výdavky sa vyplácajú. Dovolil by som si dokonca tvrdiť, že by sa nám darilo ešte lepšie, keby sme do týchto sektorov investovali ešte viac.
V názore, že naše nedávne úspechy boli založené na domčeku z kariet, je však viac než zrnko pravdy. Finančné trhy sa v posledných rokoch stali gigantickým kasínom pre boháčov, v ktorom si zámožní hráči mohli dovoliť hrať o miliardové stávky. Hlásim sa k heslu, že plnoletým občanom treba nechať čo najväčšiu slobodu robiť si, čo chcú – pokiaľ neškodia iným. A tu je pes zakopaný. Títo milionárski hazardéri nehrali len o vlastné peniaze. V stávke boli peniaze ďalších ľudí. A tým ohrozili nielen celé finančníctvo, ale aj celé hospodárstvo. A my všetci sme na to doplatili.
Hovorí sa, že finančné trhy sú mozgom hospodárstva. Ich úlohou je rozdeľovať kapitál a pripravovať sa na riziká. Keď to robia dobre, hospodárstvo prosperuje. Keď to robia zle, ako sme si nedávno mali možnosť overiť, trpia všetci. Finančné trhy za svoju prácu dostávajú bohatú odmenu – v posledných rokoch im pripadalo až 30 percent ziskov obchodných firiem – a štandardná ekonomická mantra znie, že tieto odmeny boli primerané tomu, čo finančné trhy spoločnosti vracali. Inými slovami, finanční géniovia si možno pchali do vrecka kopy peňazí, ale získala na tom celá spoločnosť, pretože náš kapitál bol motorom podstatne vyššej produktivity, než na menej rozvinutých (a tým aj menej odmeňovaných) finančných trhoch. Tak sa časť odmien, ktoré prúdili do finančných trhov, mohla použiť na podporu novátorstva, napríklad prostredníctvom firiem, ktoré investujú do rizikového kapitálu.
Nie každé novátorstvo však vedie k väčšiemu blahobytu, i keď prináša väčšie zisky. Zisky z predaja cigariet sa napríklad zvýšili, keď tabakový priemysel priniesol na trh výrobky, ktoré boli návykovejšie, no tí, čo zomreli na rakovinu pľúc, alebo ich rodiny, na tom sotva boli lepšie; lepšie na tom neboli ani daňoví poplatníci, ktorí museli zaplatiť zvýšené náklady v zdravotníctve. Potravinové firmy, ktoré sa dnes riadia tou istou filozofiou a dávajú na trh výrobky, ktoré podporujú chorobné prejedanie a tak prispievajú k šíriacej sa epidémii obezity, možno zvyšujú svoje zisky, ale nie zdravie spoločnosti. Microsoft nasadil geniálnu stratégiu na posilnenie monopolu v oblasti počítačových operačných systémov: zvýšil tým svoj zisk, ale tak, že zahubil konkurenčné firmy ako Netscape a zarazil tak rozvoj novátorstva.
Nie je ľahké rozuzliť klbko problémov v našom finančnom systéme a nájsť jadro problému, ale v podstate ide o to, že najnovším vynálezom v svete financií bola štruktúra platieb, ktorá nebola dostatočne transparentná a prinášala obrovské zisky. Boli to súkromné odmeny, ktoré neboli primerané ich spoločenskému osohu. Chybné informácie (ktoré boli dôsledkom nedostatočnej transparentnosti) viedli k chybnej konkurencii, čo vysvetľuje, že v tejto situácii neplatilo obvyklé pravidlo, že konkurencia znižuje zisk na nulu. Mali sme si všimnúť, že niečo nie je v poriadku, keď jedna banka za druhou rok čo rok zarábala také množstvá peňazí. A mali sme si všimnúť, že niečo nie je v poriadku s našou ekonomikou, keď milióny Američanov dlhovali kreditným kartám a bankám miliardy dolárov v poplatkoch za “oneskorené platby”, “penále” a rôzne iné poplatky, a keď to došlo tak ďaleko, že ľuďom, ktorí nestíhali platiť, už beztak vysoké dvadsaťpercentné úrokové sadzby narástli na úžerníckych 100 percent, ba aj viac.
Tie najhoršie problémy (ako napríklad problémy s bezdokumentovými pôžičkami na hypotekárnom trhu) nastali vo chvíli, keď sa nedostatočne transparentné platobné štruktúry začali vzájomne ovplyvňovať s prémiami za prehnane rizikové podnikanie, ktoré finanční manažéri získavali za to, že udržiavali vysokú hladinu ziskov v priebehu roka, aj keď tieto zisky viac než kompenzovali straty v nasledujúcom roku. Hypotekárnu krízu spôsobil typ pôžičiek, stvorený na to, aby ľudí nalákal opätovne zaťažiť svoje domy hypotékou. Bola to finančná pyramída, ktorá hypotekárnym spoločnostiam prinášala miliardy dolárov v poplatkoch dovtedy, kým ceny realít šli nahor. Táto bublina musela zákonite prasknúť. Ale finanční géniovia dúfali, že peniaze, ktoré dovtedy nahrabú, ich zabezpečia do konca života.
Inými slovami, keby pracovníci vo finančnom sektore boli rozdeľovali kapitál a riziko spôsobom, ktorý by bol motorom pre celé hospodárstvo, mohli si zabezpečiť nádherný zisk. To im však nestačilo, a tak vytvorili systém prémií, ktorý podporoval hazardérstvo. Vedeli, že keď vyhrajú, získajú podiel na zisku. Ak prehrajú, dôsledky ponesú investori. Bolo to, akoby sa celé finančníctvo premenilo na jedno obrovské kasíno so zmanipulovaným systémom, ktorý zaručoval obrovské zisky prevádzkovateľovi kasína, ale na úkor hráčov.
Kasína v Las Vegas a Atlantic City fungujú na princípe nulového zostatku: zisky majiteľov kasína sa viac-menej vyrovnajú stratám hráčov. Naproti tomu finančníctvo v podobe kasína funguje na princípe negatívneho zostatku.
Ľudia z Wall Street mali vo vreckách miliardy, ale tieto peniaze sú ničím v porovnaní s cenou, ktorú my všetci budeme musieť zaplatiť. Niektorí z nás prišli o svoje obydlia a životné úspory, nehovoriac o perspektívach do budúcnosti pre seba a svoje deti.
Iní sú náhodní okolostojaci, ktorí odolali falošným sľubom hypotékových brokerov a kreditných kariet, ale prišli o zamestnanie v dôsledku ekonomickej krízy. A tých najchudobnejších postihla navyše redukcia verejných služieb, ktorú si vyžiadalo zníženie príjmov v štátnej pokladnici.
Súčasné starosti amerického finančného systému nie sú jednorazovou nehodou, vzácnou udalosťou, aká sa stáva raz za storočie. Len za posledných tridsať rokov svet zažil viac než sto finančných kríz. Len tu v Spojených štátoch máme v čerstvej pamäti krízu sporiteľní z roku 1989, problémy, ktoré na začiatku tohto desaťročia vyvolal krach prvých internetových spoločností a firmy Enron, a súčasný kolaps bezdokumentového hypotékového trhu, ktorý prerástol do celkového hypotékového kolapsu.
Popri celoštátnych problémoch má Amerika ešte problémy regionálne: kríza realitného sektora, spôsobená nadmernými pôžičkami v Texase a juhovýchodných štátoch USA v polovici osemdesiatych rokov a v Kalifornii a v štáte New England začiatkom deväťdesiatych rokov. V každom z týchto prípadov finančné trhy sklamali a nezvládli svoju úlohu pri rozdeľovaní kapitálu a predvídaní rizika.
Skrátka, problémom amerického hospodárstva nie je to, že sme priveľa finančných zdrojov vložili do “mäkkých” odvetví a nedostatočne investovali do tých “tvrdých”. Problémy tak nevyplývajú ani z toho, že sme do finančného sektora investovali priveľa a poskytovali mu priveľmi veľkorysé odmeny, hoci táto téza by sa dala obhájiť.
Hlavný problém je v tom, že sme sa málo snažili predvídať skutočne vážne riziká – vďaka čomu by obyčajní Američania mohli čeliť ekonomickej kríze a pritom neprísť o strechu nad hlavou – a že sme vynaložili priveľa námahy na tvorbu finančných produktov, ktoré riziko zväčšujú. Priveľa energie sa vynaložilo na rýchle zárobky a na zvyšovanie ziskov a primálo na zvyšovanie skutočného bohatstva, či už pochádza z výrobného sektoru alebo z novátorstva.
Ako v tridsiatych rokoch, tak aj dnes sme dostali tvrdú príučku: neviditeľná ruka sa často zdá byť neviditeľná preto, že neexistuje. Ak vôbec existuje, v najlepšom prípade je značne ochrnutá. A v najhoršom prípade sa stará len sama o seba a takáto podniková chamtivosť vedie k problémom, ktoré dnes sužujú Ameriku.