Verejnosť, pozor! Toto (vraj) nie je trestný čin ani priestupok, ani nič, čím by sa mali zaoberať vyšetrovacie orgány: verejný činiteľ (poslanec NR SR) Rafael Rafaj vstúpi vo verejnom (pracovnom) čase do verejného domu (budova NR SR – slovné spojenie “verejný dom” čítaj v jeho všetkých významoch) a do listiny, ktorá potvrdzuje účasť poslanca na pracovisku, podpíše iného verejného činiteľa, svojho neprítomného straníckeho šéfa Jána Slotu. Ale podľa špeciálnej prokuratúry sa týmto faktom netreba zaoberať, lebo “skutok nebol spáchaný v súvislosti s výkonom verejnej funkcie”!
Presný názov
No fajn. Niežeby sme boli takí sprostí a nevedeli, že poslanci chodia do parlamentu z celkom iných dôvodov než presadzovať záujmy verejnosti, ale takto pekne na plnú hubu nám to ešte nijaký štátny orgán nepovedal. My verejnosť sme teda podľa toho dobrí akurát na to, aby sme tie verejné… osoby každé štyri roky posadili do ich kresiel, umožnili im brať verejné peniaze a robiť si svoje neverejné kšefty.
Verejných činiteľov volí na ich posty verejnosť. A to, že sa tak už takmer dvadsať rokov deje slobodne a demokraticky, zariadila tiež verejnosť. Vtedy sa volala Verejnosť proti násiliu.
Tí ľudia, ktorí sa 19. novembra 1989 stretli u Jána Langoša, vymysleli presný a výstižný názov pre hnutie občianskeho odporu proti totalite. Vtedy sme boj s násilím vyhrali. Chvíľu sa zdalo, že natrvalo. Ale len chvíľu. Násilie sa rýchlo spamätalo, našlo si sofistikovanejšie formy pôsobenia, na ktoré verejnosť nebola pripravená. No keď sa v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia násilie na Slovensku začalo brutalizovať, verejnosť sa opäť prebudila a v roku 1998 opäť povedala – dosť.
Zdvihnutá hlava
Dnes je verejnosť opäť vystavená násiliu. Žiaľ, podstatne ubudlo tých, čo ešte nezabudli na násilie, proti ktorému sa postavili v roku 1989 aj v roku 1998, a preto si pozorne všímajú aj jeho dnešné mutácie. Obávam sa, že dnes verejnosť v boji proti násiliu ťahá za kratší koniec. Je unavená, opotrebovaná, pohltená každodennými starosťami a najmä – široko-ďaleko až na niekoľko desiatok občianskych aktivistov, novinárov a publicistov tu niet nikoho, kto by vedel vyburcovať jej občianske sebavedomie a pretransformovať ho do podoby reálnych skutkov. Celkom určite to dnes nerobia tí, ktorým to prislúcha priamo z definície, tí, ktorých si tá časť verejnosti, o ktorej hovorím, zvolila za verejných činiteľov – politici opozičných parlamentných strán. A možno by stačilo tak málo – spomenúť si, ako to robil istý Fico, líder opozície v čase, keď vládli oni. Ako sa podchvíľou valili pred vládu a pred parlament davy štrajkujúcich odborárov. Vrátane lekárov, učiteľov, policajtov…
Násilie proti verejnosti dnes opäť zdvihlo hlavu, rozhliada sa a vyberá si svoje ciele v občianskej spoločnosti. Nie je násilím proti verejnosti budovaná skládka verejného odpadu v Pezinku? Nie je násilím proti verejnosti pokus o likvidáciu súkromných zdravotných poisťovní? Nie je násilím proti verejnosti štátom ohlasovaná možnosť širokospektrálneho vyvlastňovania súkromného majetku – od pozemkov obyvateľov dedinky Šútovo až po energetické firmy? Nie je násilím proti verejnosti politický klientelizmus, ktorý premiér Fico vyhlásil za štátnu doktrínu?
Domček z karát
Čo s tým? Ako sa brániť? Ako vzdorovať? Ako sa postaviť na odpor?
Obrana? Vzdor? Odpor? Blázon, o čom to hovoríš?! Ty nevieš, že dominantná vládna strana má stabilnú štyridsaťpercentnú podporu verejnosti a keby boli voľby do parlamentu dnes, s ďalšími koaličnými stranami – Stranou falošného podpisu a Hnutím za peniaze v igelitkách – by mala ústavnú väčšinu?
Áno, viem to. No nezabudol som ani na to, že v posledných voľbách pred Novembrom ’89 hlasovalo za kandidátku komunistickej strany viac ako 99 percent voličov a komunistická strana mala svoju vedúcu úlohu na večné časy a nikdy inak zakotvenú v ústave. A predsa sa jej vládnutie rozsypalo ako domček z karát. (Akurát sa v tej víťaznej eufórii pozabudlo na to, že domček bol možno z karát, ale základy mal železobetónové.) Ale viem aj iné – ústavná väčšina v parlamente môže meniť ústavu. Stačí len raz natvrdo vyhrať voľby. V dejinách 20. storočia je niekoľko markantných príkladov na to, ako z demokratických volieb povstali totalitné režimy.
Tak čo s tým?
Pointa je trochu od veci, ale možno ani nie. Pred niekoľkými dňami v Austrálii muselo núdzovo pristáť lietadlo na linke Sydney – Perth. Dôvod? Personál zabudol vyprázdniť preplnené záchody.
Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME.