Foto: The New Yorker
S Georgeom Whitmanom (zomrel 14. decembra vo veku 98 rokov) ma zoznámil Samuel Beckett v Paríži 15. augusta 1983. Lepšie povedané, 15. augusta 1983 som pricestovala do Paríža po tom, ako som konečne doštudovala a môj otec, dramatik Israel Horovitz, mi kúpil jednosmernú letenku a dohovoril mi schôdzku so Samuelom Beckettom.
Schôdzka so Samom sa odohrala hneď v to prvé pochmúrne ráno. Cigary značky café crème zapíjal skutočnou café crème. Keď sa ma Sam povypytoval, na ako dlho som prišla a koho v meste poznám, okamžite navrhol, že sa mám vybrať za Georgeom do kníhkupectva Shakespeare & Company pri chráme Notre Dame. Sama neuspokojili moje odpovede na otázky o mojich parížskych perspektívach a zrejme sa obával, že ako rodinný priateľ by možno mohol byť zodpovedný za to, či sa mi bude dariť. A ako vieme, toto nebola jeho silná stránka.
Prišla som za Georgeom Whitmanom. Posiela ma Samuel Beckett. Vyhnali ma do bytu na najvyššom poschodí, kde sa ma ujal šťúply muž s veľkým psom a malým dieťaťom. Prvé slová, ktoré mi George adresoval, zneli: Tak rýchlo, rýchlo, treba upiecť perník. Básnik Robert Bly príde na čaj. Bola nedeľa a v tom čase sa v kníhkupectve konali pravidelné nedeľné stretnutia pri čaji (a ako som neskôr zistila, aj každonočné polnočné jedenia). V byte sa nachádzala aj neskutočne krásna mladá žena menom Felicity, matka dieťaťa, ktorá narýchlo umývala poháre a šálky z rôznych servisov. Nikdy predtým som síce perník nepiekla, ale bola som mladá – a príjemná spoločníčka, snáď aj celkom príjemná na pohľad (napriek nemožným šatám od Laury Ashley) – a tak sa mi ukradomky podarilo nájsť dakoho, kto mi pomohol s pečením, zatiaľ čo George behal hore-dolu po izbe, pod nosom si hundral slovo Beckett a občas na mňa zazeral. Nevedela som, čo mu mám ešte o sebe povedať, ale stačí, keď poviem, že od chvíle, keď sa vo dverách objavil Bly a zvolal Rachael, čo tu robíš?! – známosť so slávnym básnikom bola pre Georgea asi tým najlepším tajným heslom – som nevytiahla nohu z kníhkupectva po značnú časť nasledujúceho roku, o ktorom všetci moji blízki vedia, že mal byť najlepším rokom môjho života.
George ma ubytoval v spisovateľskej izbe (okrem tých nocí, keď sa v meste zjavil Ferlinghetti) a dal mi na starosť vstupný pult v kníhkupectve, svoju dcéru Sylviu, rovnako nádhernú ako jej matka, a sem-tam aj svojho psa Baskervillea. George bol kníhkupec, ktorý sa živil recyklovanými zbytkami potravín, pravidelne ráno zmizol na mopede bez toho, aby niekomu povedal, kam ide a kedy sa vráti. Trávila som popoludia so Sylviou v parčíku za Notre Dame a snívala o Paríži, hoci som v Paríži bola, a čakala, kedy sa George zas objaví na rue de la Bûcherie č. 36, na kilometri nula. Noci som trávila v očakávaní polnočného jedenia, ktoré bolo jedinou príležitosťou pobudnúť s Georgeom. Ak si vás obľúbil, neexistovali preňho žiadne hodinky a jeho pozornosť nič neodvádzalo od rozhovoru, ktorý s vami v tejto chvíli viedol.
Počas týchto rozhovorov mi George dal jasne najavo, že neliterárny život neprichádza do úvahy. Prikázal mi napísať svoj životopis. Tieto rozhovory sa opakovali dookola – on žiadal, ja som sa vyhovárala – koniec koncom, mala som len 21 rokov. Opakovali sa pravidelne vyše dvadsaťpäť rokov, no životopis dodnes nie je napísaný. Sklamala som ho a dala som sa k filmu. Každý rok v máji, keď som sa zastavila v Paríži cestou z Cannes do New Yorku, so strachom som kráčala hore schodmi k jeho dverám. Bude sa ešte so mnou chcieť stretnúť? Nebude sa na mňa hnevať? Nezavrhne ma?
Nikdy ma nesklamal. Často mi prepustil vlastné lôžko, prisadol si ku mne, a na jeho starom televízore sme pozerali skutočné filmy. Ani v najmenšom ho nezaujímali filmy, na ktorých som pracovala, medzi iným Modrý zamat, O Schmidtovi či Moneyball. Neprestával byť mojim učiteľom a prekrikoval dabované klasické filmy, na ktoré sme sa dívali takmer do svitania, popíjajúc sladký čaj a napchávajúc sa arašidovým maslom. Bol to jedinečný človek: fešný, vtipný, pozorný a šibalský. Za hviezdu pokladal Becketta, ale mýlil sa na celej čiare. Už sa púšťam do životopisu.