Šesť miliárd ľudí sa potenciálne môže premiestňovať z jednej krajiny do druhej. Tým sa problémy rozpoznávania len znásobujú. A to už teraz hovoríme, že všetci Japonci sa na seba podobajú, a oni hovoria to isté o nás.
Na úvod mi nedá nepovedať, že je niečo nekalého v úmysle brať odtlačky prstov členom jednej skupiny spoločnosti – či už sú to Rómovia, svedkovia Jehovovi, filatelisti, diabetici či túlaví mnísi – a ak sú to deti, tým horšie.
Už však oznámili, že onedlho ich budú brať všetkým do radu, takže nebude dôvod protestovať, aspoň nie teraz. Na druhej strane, chodím do Spojených štátov iba tak, že nastavím prst smerom k mechanickej čítačke a vôbec sa necítim diskriminovaný, lebo je to všeobecné nariadenie – aj keď ma to v podstate celé trochu otravuje.
Nič sa nedá robiť, onedlho nielen odtlačky prstov, ale aj DNA bude zaregistrovaná v akomsi občianskom preukaze, kde budú aj všetky naše ostatné údaje. Potom už prestanú problémy s cestujúcimi ženami, ktoré trvajú na tom, že sa chcú zahaľovať burkou, nech by sa nám to akokoľvek nepáčilo, lebo potom už nebudú musieť ukázať tvár, ale prst pre identifikáciu pri nastupovaní do lietadla. A dúfajme, že sa odkiaľsi nevynorí nejaká sekta, ktorá svojim členom nariadi neprestajné nosenie rukavíc, lebo potom budeme nútení vymyslieť ešte niečo iné.
Nedá sa nič robiť, za to môže globalizácia. Šesť miliárd ľudí, ktorí by sa potenciálne mohli premiestňovať z jednej krajiny do druhej – a ďalší, ktorí sa nerátajú, lebo to z dôvodov podvýživy proste nevládzu – problémy identifikácie veru komplikujú čoraz viac.
Už teraz hovoríme, že všetci Japonci sa navzájom podobajú, a oni hovoria to isté o nás.
Jeden priateľ mi rozprával, ako sa v Paríži rozzúril, keď zistil, že taxikári- orientálci, nepoznajú niektoré ulice v meste. Keď sa jedného z nich podráždene spýtal, či nemusia robiť skúšky na to, aby dostali licenciu, tento mu úprimne odpovedal, že keď sa niekto z Východu dostaví na skúšku a prezentuje sa dokumentom s fotografiou, skúšajúci nezistí, či človek, ktorý stojí pred ním, je ten z fotografie. A preto, vysvetlil milý taxikár, majú medzi sebou jedného odborníka, ktorý robí tieto skúšky za ktovie koľkých kamarátov.
Úprimne povedané, nechápem, vďaka akému pokrytectvu doteraz stačila identifikácia fotografiou. Každý z nás je hlboko presvedčený, že sa ani trochu nepodobá na fotografiu, ktorú má na preukaze.
Keď som si pred časom dal narásť bradu, ešte niekoľko rokov potom som cestoval s pasom, kde som bol bez brady. Nikomu to nikdy neprekážalo, až na jedného policajta v istej východnej krajine, no aj ten sa na to nakoniec vykašľal.
Globalizácia vyprodukovala, či aspoň len podporila nový typ vojny, a tým je teroristický útok. Kedysi si nepriateľa poznal podľa oblečenia, ale dnes je oblečený ako ty a výbušninu pripevnenú okolo pása skrýva pod tričkom s krokodílom. Ďalší dôvod na vyskúšanie identifikačných systémov, ktoré sú bezpečnejšie než fotografia.
A tak jedného dňa už nikto z nás nebude mať tvár, ale iba abstraktné znaky, algoritmy, ako je čiarový kód na tovare v supermarketoch. Ale s tým sa nebude dať nič robiť.
Okrem iného sa však pominie aj celá séria rozprávačských situácií, ktoré sa nebudú môcť zjaviť inde, iba v historických románoch, a ani vtedy mladí čitatelia v budúcom storočí nepochopia, čo kedysi značilo nalepiť si falošné fúzy, rozviatu parochňu, bradu ako kapucín, nafarbiť si červené líčka, podmaľovať si oči očnými tieňmi, alebo ako to spravil Mannering, zvaný Barón, vsunúť si gumové vankúšiky pod líca, alebo ako Arsene Lupin, či Fantomas, zjaviť sa v rozličných podobách ako elegantný džentlmen s monoklom a tenučkými fúzikmi a vzápätí ako robotník v montérkach s dlhou rozstrapatenou či rozstrapatene dlhou bradou.
Zbohom, gróf Monte Christo, ktorý si náhle sníma parochňu opáta Busoniho a skríkne: “Ja som Edmont Dantés.” Zbohom Rodolfo di Gerolstein, ktorý navštevoval parížske krčmy preoblečený za kriminálnika v nepretržitej bohumilej službe, slúžiacej na vyslobodenie mladých, mierne tuberkulóznych prostitútok. Prípadne Fantóm opery, aký zmysel by malo nosiť masku na popálenej tvári, ak by sa mu ľudia, polícia, obecenstvo z hľadiska, a dokonca ani milovaná žena nedívali do tváre, ale na konček prsta? Uvedomujete si to? Už sa nebude dať klamať telom. Spoznáš ich podľa prsta. Ako by povedal básnik Ugo Foscolo, toto nám zostalo dnes z mnohých nádejí.