Katolicizmus a protestantizmus rozdelili Európu na počiatku renesancie tak dôkladne, tak hlboko sa nám vryli do obyčajov, že keď som počul od známeho Švajčiara, že “káva je viac protestantská a čaj katolícky”, vôbec som sa tomu nezačudoval. Len som si trochu ostentatívne srkol zo šálky s hrdosťou, že v nej práve pláva káva. A napriek tomu, že ani na jednej strane barikády už nikto obzvlášť v Boha neverí dichotómie v obyčajoch sa zachovali. A umožňujú nám snovať nekonečné úvahy a deliť celý svet na polovicu.
Vaňa, zvádzajúca k leňošeniu je teda katolícka, zatiaľ čo rýchla sprcha o šiestej ráno – ako prejav strohejších obyčajov – je protestantská. Samozrejme musí byť studená, a utierať sa treba drsnou osuškou. Biele pečivo je katolícke, čierne, plnozrnné zas protestantské. Jednoduché škandinávske vzory kontra ozdobný taliansky štýl. Ľavicový protestantizmus, pravicový katolicizmus. Prísny Sever a zlenivelý Juh. A to nešťastné Poľsko, ako vždy kdesi na pol cesty. Ani západné ani východné, priveľmi na juh od Škandinávie, priveľmi na sever od španielskeho leňošenia a siesty talianskych mestečiek. Treba však priznať, že konzumujeme čoraz viac čierneho chleba; každý, kto chudne vie presne, čo mám na mysli. A keďže všetko módne dnes prichádza zo Škandinávie, naše Poľsko, bez toho aby sa pohlo z miesta, okrem iného aj pod vplyvom milióna škandinávskych detektívok, nebadane smeruje na Sever. A je to tak dobre.
Jedenie sladkostí, a predovšetkým šišiek, je až neslýchane katolícke, preto si ich doprajem len raz do roka a v každodennom živote sa uspokojím s čiernym chlebom. Bicyklovanie je – ako inak! – čisté Holandsko, protestantizmus. Behanie tiež. Výťah je katolicizmus, chodenie po schodoch je pro.
Szymon Hołownia nedávno vyhlásil, že nastáva čas prenasledovania katolíkov v Poľsku. Kiežby! Katolíci majú do seba to, že zbožňujú prenasledovanie, prenasledovanie je viac katolícke než zmrzlina so šľahačkou a polevou! Ako hrozne ich musí unavovať, že sa neustále nachádzajú v hlavnom prúde, že sú absolútnou väčšinou, že sa katolicizmus stotožňuje s poľskosťou.
Našťastie sa našiel taký Palikot, čo sa rozhodol odstrániť kríž znad istých dverí a katolíci sa konečne môžu cítiť utláčaní ako raní kresťania. Samozrejme, to len žartujem. Ak je tu niekto utláčaný, sme to my, nešťastní ateisti. Krstia nás bez opýtania, birmujú nás bez opýtania, bez opýtania nás pochovávajú v posvätenej zemi a hrob zdobia krížom. Aj k nám príde farár s koledami a budeme sa pred ním musieť skrývať pri zhasnutom svetle (ako v katakombách?). Ale už sa objavujú prvé známky vzbury: úspech Palikota, ‚satanská‘ kampaň Nergala [metalového hudobníka, ktorého roku 2010 postavili pred súd za to, že na scéne roztrhal bibliu], čierny chlieb na elitných stoloch…
Stereotypický protestant vstáva za svitu, zo zdravého spánku spravodlivých ho vytrhne budík z Ikea. Rýchlo sa osprchuje studenou vodou (treba sa otužovať!) a okamžite rozhŕňa záclony. Záclony na oknách musia byť rozhrnuté! My, čestní občania, nemáme žiadne tajomstvá. Nech vidia tí katolíci, že pracujeme od rána a nespíme bohvie do koľkej. Potom raňajky, pozostávajúce z müsli a čierneho chleba. A do roboty. A vyrábať. Ešte káva, na posilnenie a zvýšenie sústredenia. Na rozdiel od prípravkov s relaxujúcim účinkom (typických pre Áziu) protestantská Európa dáva prednosť prípravkom, ktoré nás „stavajú na nohy“, „dodávajú nám silu“ či „nás nakopnú“, čiže prípravkom nevyhnutným pre prácu, keď sa robia nadčasy a je treba dobiť si batérie.
Pijeme more kávy. Fajčíme cigarety. Zato tie prípravky, čo nenapomáhajú prácu a sústredenie sa u nás netešia veľkej obľube. Nehľadáme relax ani uvoľnenie, len pracovné vypätie. Večer sa unavení vraciame do svojich moderných bytov, padáme na gauč z Ikey a vypité more kávy nám šumí v sluchách. Len s obtiažou zaspávame, ťažko sa uvoľňujeme. Ešte si zatiahneme záclony, pokiaľ ich vôbec máme, a nastavíme budík na ďalší deň, na piatu ráno.
Nie som protestant. Okamžite si začínam klásť otázku: načo toľko pracovať? Načo stále produkovať, načo má byť všetkého ešte viac, keď potom budeme musieť ešte viac pracovať, aby nám to všetko ostalo?
Akokoľvek vyzerá môj vzťah k Bohu, v oblasti obyčajov som absolútnym katolíkom. Ráno dlho spím. Pijem kávu v posteli. Rád sa dlho močím (a uvoľňujem) vo vani. Som lenivý. Mám zálusk na sladkosti a keby nie váha, určite by som ich hltal v obrovských množstvách. Moje zvyky v žiadnom ohľade nemožno nazvať strohými či severskými. Najradšej by som sa celý deň povaľoval, jedol kindervajcia a čítal.
V protestantských rodinách veľmi skoro vyhadzujú deti z domu, nechávajú ich ísť „po svojom“ a nijako zvlášť im nepomáhajú. Nech sa zocelia. Ja som mamin synáčik a najradšej by som celý život býval s rodičmi. V Taliansku sa takýmto ľuďom hovorí mamone (v Škandinávii na to nemajú výraz, keďže nič také nepoznajú). Mamone sa celý deň promenuje po meste, chodí vyobliekaný po korze, ale býva u mamy a vďaka tomu môže všetky peniaze vydávať na handry. Mama však z neho zvlášť veľký úžitok nemá: smeti nevynesie, na dom nezarobí. Fellini kedysi o takýchto typoch nakrútil film Darmošľapi. Fellini, tento ospevovateľ a súčasne kritik talianskeho katolicizmu.”
Článok pôvodne vyšiel v Literárnej kaviarni týždenníka Polityka.