Korupcia vedie ku kolapsu Putinovej lžidemokracie. Jej ničivá sila sa však nezastavuje na štátnej hranici, ale ohrozuje aj našu demokraciu.
Foto: Dmitry Lovetsky / AP
Veľké myšlienky prichádzajú na holubích nôžkach, poznamenal Nietzsche. Prečo sú tak ticho? Len trhajú na kusy naše predsudky a ukazujú nám naše biele škvrny. V každom prípade to platí o ruských voľbách 4. decembra. Plesnutie facky vládnej strane a pád ilúzií, ktoré sa s ňou spájajú, avizujú jej zánik. Pritom tento rok sa mal končiť korunováciou ruského čísla 1.
Jeho hviezda žiarila jasne ako nikdy predtým. Pritiahol do Ruska Olympijské hry a Majstrovstvá sveta vo futbale, na jeho narodeninách sa tlačili patrične odmenené hviezdy z Francúzska aj z Hollywoodu, ligotavý svet celebrít a moci sa usmieval na ropného cára. Na jeseň otvorenie plynovodu z Pobaltia do Nemecka spečatilo takmer totálnu kontrolu nad zásobovaním Európskej únie energiou.
Druhý ťah: Putin sa vyhlásil za „kandidáta“ prezidentských volieb 2012, s bezpečnou perspektívou, že bude v Kremli vládnuť do roku 2024 a prekoná aj sovietsky rekord.
Tretí ťah: Konfuciova cena za mier, anticena k Nobelovej cene, ktorú si komunistická Čína ustanovila ako truc proti naďalej väznenému skutočnému laureátovi – Nobelovej – ceny za mier Liu Ťiabo. Konfuciova cena mieru za tento rok bola udelená ruskému priateľovi. V zdôvodnení ho pasovali za hrdinu odporu proti západnej intervencii v Líbyi, za majstra veta proti akýmkoľvek sankciám OSN, ktoré by mohli uškodiť sýrskemu masovému vrahovi Assadovi, ‘a last but not least': za vzor „boja proti terorizmu“ v jeho postkomunistickej variante: viac ako 200 000 zabitých Čečenov – národa, ktorý má necelý milión ľudí. Vladimir Vladimirovič, v Európe bez poškvrny, v Moskve trvalý samovládca, mäsiar na Kaukaze, spoločne s Číňanmi krstný otec všetkých súčasných despotov od Iránu po Severnú Kóreu, mal pred sebou ružovú budúcnosť.
Pred bodom zvratu – voľbami 4. decembra – to vyzeralo, že „eurázijský“ kremeľský projekt sa vždy znovu a znovu presadí. Proti NATO, ktoré je naďalej vyhláseným nepriateľom Svätej Rusi číslo 1, proti „ilúzii“ ľudských práv, pôsobil nový „konfuciánsky blok“ Peking – Moskva stabilne a sebavedome. Kremeľ mal na európskych hraniciach rakety, svojich „najbližších susedov“ anektoval, ukrajinskú demokraciu priviedol do hrobu a obsadil dvadsať percent gruzínskeho územia…
Oproti ekonomicko-politickej kríze, ktorá stihla demokratický západ, pôsobí tento model na bohatých a mocných všetkých piatich kontinentov veľmi lákavo. Akoby sa potvrdila zásada starých mužov KGB (sovietskeho Gestapa): koniec sovietskej ríše – ktorý Putin označuje za „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“ – neznamenal koniec dejín, reverzibilný prechodný stav. Vertikála moci à la russe a „osvietený despotizmus“ podľa čínskeho modelu akoby približovali víťazstvo nad trmou-vrmou demokracií.
Roku 1929 v kýlovej brázde za veľkou krízou uvrhli svet do nešťastia znepriatelené a zároveň spriatelené policajné štáty. ‘Bis repetita non placent.’
U nás na Západe sa mnohí experti a kompetentné osoby mýlia, čo sa týka solidarity, sily, dokonca múdrosti postsovietskych a postmaoistických autokratov. Vari sme takmer nedúfali, že by mohli bezplatne zachrániť Európu z jej benevolentnosti? Tak počujte! Zo začínajúcej paniky po vzburách „Arabskej jari“ jasne vidieť, že „eurázijskí“ potentáti sú o pretrvaní svojej moci presvedčení menej ako my. Na čínskom internete je zablokovaná každá zmienka o jazmíne. Prečo? Tunis nie je Peking, malé Tunisko nie je obrovská Čína! Podobné zneistenie nastalo v Moskve, kde jeden ojedinelý škandál – keď dav vypískal Putina v boxerskom ringu – okamžite viedol k zostreniu cenzúry.
Napriek tomu, že zatvorili sociálne siete a deštruovali blogosféru, napriek hackerským útokom na nezávislé internetové stránky, napriek jednotnej televízii, napriek tomu, že urny boli plné už pred voľbami, napriek nariadeniam guvernérov, získať za každú cenu 65 percent „korektných“ hlasov – napriek tomu všetkému je vládna strana „Jednotné Rusko“ naraz zdegradovaná na „stranu zlodejov a podvodníkov“.
Rusom niet čo zreteľnejšie ukázať, že ich štát je nepoctivý (podvodníci) a nezákonný (zlodeji). Vedia to, žijú s tým. Komu tu chce niekto nahovoriť, že 99,48 percenta Čečenov mohlo „slobodne“ hlasovať za svojich vrahov?
Korupcia ovláda všetko, odhora až úplne dolu; na rebríčku, ktorý zostavila Transparency International, je veľké Rusko na úrovni Somálska, ešte za Zimbabwe. Pre rok 2011 sa suma korupčných peňazí odhaduje na 300 miliárd (v minulých rokoch to bolo 30 miliárd), vrecká hodnostárov sú bezodné. Desať rokov Putina, desať rokov servilných príživníkov potvrdilo diagnózu Michaila Chodorkovského. Niekdajší oligarcha a dnes politický väzeň ad infinitum, objavil totiž, že cár je nahý, neschopný, skazený. A čo hovorí? Že globalizovaná korupcia je nebezpečnejšia ako sila atómov.
Obludná manna z ropy a plynu neposunula industrializáciu Ruska dopredu. Keď bol ako-tak uspokojený konzum mestskej strednej triedy, obrovské majetky sa investujú v zahraničí. Ako keby 50 percent obyvateľstva pozostávalo z neužitočných hladných krkov – sú vydaní napospas biede, prekliati na alkoholizmus, prostitúciu, choroby, najmä tuberkulózu a AIDS, ktorý sa pre nedostatok peňazí nijako nelieči.
Kam odchádza ten rozprávkový poklad, ktorý sa neinvestuje do Ruska? Ide k nám. V rukách despotov a oligarchov a ich družín je príšerná škodlivá moc. Korupcia je nákazlivá choroba, putinizmus je nákaza, ktorá sa šíri ponad hranice. Musíme sa pozrieť ruskej chorobe do očí, ide, napokon, o našu budúcnosť. Len sloboda pochybovať a kritizovať, len možnosť byť informovaný a dať najavo svoj názor, by mohla utvoriť medze ničivej sile postmodernej korupcii. V dvadsiatom storočí šlo o otázku: totalitarizmus alebo demokracia. Otázka dnešných čias znie: demokracia alebo korupcia. Rusi ju postupne nastoľujú. Musíme ich počúvať.