V týchto dňoch sa v Chorvátsku skončilo vydávanie týždenníka Feral Tribune. Redakcia si do poslednej chvíle zachovala drzého ducha.
Foto: Carl De Keyzer / Magnum Photos
Je známe, že v prípadoch ako zákaz knihy, divadelného predstavenia či časopisu sa v socialistických krajinách postupovalo rázne. Mocných sa, pochopiteľne, zmocnila mimoriadna nervozita, keď ich niekto skúšal vodiť za nos. Najohrozenejšie boli komédie a pamflety, oveľa viac ako nebezpečné traktáty. Tito sa raz hrozne rozčúlil, keď ho jeden maliar namaľoval spolu s Richardom Burtonom, Liz Taylorovou a žirafami z jeho súkromnej zoologickej záhrady na ostrove Brioni. Burton? No dobre, ale čo tam robia žirafy? Galériu, v ktorej mal dotyčný autor vystavovať, odrazu pre údajnú renováciu zatvorili a publikum, čo prišlo na vernisáž, muselo ísť domov.
Vlády takzvaných nových demokracií zdedili štýl po svojich predchodcoch z čias diktatúry – a s ním ich podráždenosť z výsmechu. V týchto dňoch v Chorvátsku zastavili vydávanie týždenníka Feral Tribune, pravdepodobne jediných chorvátskych novín, ktoré sa snažili vyniesť na povrch problémy v celej ich hrôze, a robili to duchaplne a s humorom. “Feral”, v hovorovej reči lampa či svetielko, nakoniec vyhladovali veľkí inzerenti za ostrý jazyk a lásku k pravde.
Chorváti sú z veľkej väčšiny bigotný, bohabojný národ, len každých päťdesiat rokov sa tu vynorí spisovateľ s otvorenou hlavou, a teraz sa takíto spisovatelia povážlivo premnožili a to hneď v jednom jedinom časopise. Redaktori Feralu si do poslednej chvíle zachovali svojho drzého ducha. Na titulnú stránku posledného čísla dali Charlieho Chaplina: každý si spomenie, ako tento vagabundík zúčtoval s omnoho nebezpečnejším diktátorom.
Na zdanlivo veselých stránkach Feral Tribune ste okrem iného našli celý zoznam prečinov režimu, pod ktorým tento časopis roky vychádzal. Tu boli publikované tajné spisy, rozkryté očividne temné dohody o rozkúskovaní Bosny a ešte temnejšie, ktorými sa držitelia moci priamo obohacovali. Niekedy na to dokonca stačilo podržať týmto kreatúram pred tvárou zrkadlo. A tak bola najčítanejšou a papalášmi najnenávidenejšou rubrika, ktorá pozostávala z citátov z ich vlastných prejavov a vyhlásení. Táto časť novín sa, pochopiteľne, volala Greatest Shits, inak sa ani volať nemohla. Tu sa totiž spochybňovala morálka tejto spoločnosti, jej úzkoprsosť, jej protieurópsky postoj, jej žalostná duchovná úroveň. Preto bola práca spolupracovníkov Feralu plná rizík. Neraz boli napriek všetkým medzinárodným oceneniam súdne stíhaní, platili pokuty a dostávali smrteľné vyhrážky.
Dúfam, že správa o tom, ako Feral musel svoje svetlo zhasnúť, zarazí a rozhorčí slobodymilovných ľudí na Západe. Pretože sa to stalo v krajine, kde ľudia obžalovaní z vojnových zločinov vyzerajú ako hrdinovia, kde si na hlavnom námestí štátu môžete vypočuť koncert populárneho speváka Thompsona, ktorý je nešťastný z malej účinnosti koncentračných táborov. Kde v parlamente v poslaneckej lavici sedí indivíduum podozrivé zo spáchania vojnových zločinov v poslednej vojne, a keď o tom niekto začne hovoriť, pán poslanec ho ešte zažaluje, že mu bola spôsobená duševná ujma.
Takže sa, dámy a páni, ničomu nečudujte, v novodemokratických krajinách takisto existujú mocenské mechanizmy. Konzorciá, holdingy a záujmové skupiny, hlavne vo sfére médií, bývajú niekedy silnejšie ako kedysi politbyro. Ostatne, na útechu: medzi Chorvátmi je aj tak stále plno ľudí s chaplinovským duchom.