Lepší svet. Foto: Bernat Armangue / Associated Press
Prvým nariadením, ktorý by som vydal ako vládca celého sveta, by som prikázal expertom: nikto nesmie lamentovať nad rozkladom, úpadkom či degeneráciou bez toho, aby uviedol (1) informácie o dnešnej situácii vo svete; (2) informácie o tom, aká bola situácia v istom momente v minulosti; (3) dokázal, že (1) je horšie než (2).
Toto nariadenie by v prvom rade vykoreniť nekonečné tirády o úpadku jazyka. Je to žáner, ktorý sa vyskytuje už niekoľko storočí, a keby títo kuvikovia mali pravdu, dnes by sme sa dorozumievali hrdelnými zvukmi ako Tarzan. V skutočnosti sa však v dnešných časoch nielenže vo Wikipédii či v recenziách na Amazone objavujú množstvá jasných a kompetentných materiálov, ale denne vychádzajú potoky skvelých textov, čo potvrdí každý, kto strávil predpoludnie na weboch ako The Browser či Arts and Letters Daily.
Jazykoví znalci si bežne mýlia veci, na ktoré sú alergickí so zhoršujúcou jazykovou úrovňou. Výrazy, ktoré boli neprijateľné pred sto rokmi či pred niekoľkými desaťročiami dnes nikoho nezrušujú a mnohé sa stali nepostrádateľnými. Často počúvame sťažnosti, že do jazyka vniká technologický žargón. Pritom technické výrazy minulosti sa zaužívali natoľko, že nám pomáhajú predstaviť si abstraktné pojmy. Prispeli možno aj k tzv. Flynnovmu efektu, ustavičnému rastu výsledkov IQ v 20. storočí.
V predchádzajúcich storočiach nevernej žene mohli odňať nos, sedemročné dieťa mohli obesiť za krádež spodničky a námorníka mohli zbičovať na kašu.
A keď už hovoríme o technológii, dnešní luddisti majú krátku pamäť. Rodičia, ktorí sa sťažujú, že ich ratolesti sa nevedia odtrhnúť od iPodov a mobilov zabúdajú, že ich vlastným rodičom presne tak vadilo, že majú v spálni telefón a tranzistorové rádio. Nie je pravdepodobné, že skratkovitý jazyk Twitteru a instantných správ ohrozí čistotu jazyka alebo skráti dĺžku sústredenia viac než telegramy, rozhlasové reklamy či reklamné heslá minulosti. Všetci si občas zúfame nad mailom, ale komu by sa chcelo znovu používať známky, telefónne búdky, prieklepový papier a kopy telefonických odkazov? A odkedy si ľudia, ktorí spolu večerajú môžu na iPhone okamžite overiť akékoľvek tvrdenie, začíname si uvedomovať, v aké množstvá bludov bežne veríme – možno to tiež pokladať za cennú lekciu omylnosti pamäti.
Zmätočné informácie však nikde neprekvitajú natoľko zhubným spôsobom ako keď ide o chápanie násilia. Hneď ako dakde vybuchne bomba, dáky šialenec začne okolo seba strieľať alebo dáke diaľkovo riadené zariadenie omylom zabije nevinnú obeť, z pier komentátorov znie otázka: Kam sa to ten svet rúti? Málokedy sa však pýtajú: Ako zle bolo kedysi?
Nech použijeme akéhkoľvek kvantitatívne metódy, svet v minulosti bol oveľa horší. V stredoveku k vraždám dochádzalo 35-krát častejšie než dnes a v kmeňových vojnách zomieralo ešte 15-krát toľko ľudí. Množstvá ľudských životov, ktoré mali na svedomí rozpady ríš, invázie kočovných kmeňov, križiacke výpravy, otrokárstvo, náboženské vojny či kolonizácia Ameriky sa vyrovnajú alebo aj prekonajú svetové vojny. V predchádzajúcich storočiach nevernej žene mohli odňať nos, sedemročné dieťa mohli obesiť za krádež spodničky, čarodejnicu mohli rozpíliť napoly a námorníka mohli zbičovať na kašu.
V Anglicku sa v 18. storočí nepokoje rozšírili natoľko, až sa zaužíval výraz čítať niekomu zákon o nepokojoch (v zmysle vysloviť prísne pokarhanie) a v 19. storočí v Rusku vzniklo slovo pogrom. Úmrtnosť vo vojnách vyvrcholila v päťdesiatych rokoch 20. storočia a odvtedy sa pomaly, ale dramaticky znižuje. Počet obetí terorizmu je v súčasnej ére terorizmu nižší než v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď rozličné armády, ligy, koalície, brigády, frakcie či fronty pravidelne bombardovali, unášali a strieľali ľudí.
Nemôžete mi vytknúť, že sa pokrytecky sťažujem na dáky znepokojivý nový trend. Roku 1977 David Hume napísal: Sklon obviňovať prítomnosť a obdivovať minulosť je pevne zakorenený v ľudskej povahe. A o sto rokov pred ním Thomas Hobbes odhalil aj jeho zdroj: Súťaženie o pochvalu nabáda k obdivu pre minulosť. Pretože človek súťaží so živými, nie s mŕtvymi. Ľudia vinia prítomnosť aj z neznalosti dejín a štatistík a tiež preto, lebo si mýlia premeny, ktorými prechádza ich osobnosť – zodpovednosť, ktorá prichádza s dospelosťou, bdelosť s rodičovstvom, a slabosť so starobou – so zmenami, ktoré sa odohrávajú vo svete okolo nich.
Bezmyšlienkovité zvaľovanie viny na prítomnosť bez ohľadu na dôvod slabosťou, ktorej by sme mali odolávať, hoci sa jej nikdy nezbavíme. Ľudia ju často vydávajú za prejav svetaznalosti, často je to však len príležitosť presadiť sa na úkor ostatných a výhovorka pre mizantropiu, najmä medzi mladšími. Okrem toho podrýva našu schopnosť ceniť si moderné inštitúcie ako demokracia, veda a kozmopolitnosť, vďaka ktorým dnes žijeme oveľa bohatší a bezpečnejší život.