Foto: Francois Mori / AP Photo
Vo štvrtok som si s pocitom hlbokej nemohúcnosti a miernej absurdity požičal iPad a vyslal som som prvú správu pomocou tohto zariadenia. Adresoval som ju jednému z významných Francúzov, ktorí sa angažovali za to, aby svet vystrnadil Muammara Kaddáfího z miesta, kde ako odporná ropucha sedel vyše štyridsať rokov, ničiac životy líbyjských občanov. Apelujte, prosím Vás, na svojich priateľov v Líbyjskej prechodnej vláde a vo všetkých ostatných revolučných tribunáloch, nech k nim už patrí ktokoľvek, aby zabránili vraždeniu Kaddafího rodiny a postarali sa, aby tých jej členov, proti ktorým už bolo vznesené obvinenie zo zločinov proti ľudskosti, čo najrýchlejšie doručili do Hágu. Nie je to celkom jednoduché? Je načase, aby sa Medzinárodný súdny tribunál v Hágu dal najavo, že rozbehol konanie vo veci Líbye. No potom ako Muammara Kaddáfiho a údajne aj jeho syna Mutassima zabili, nepočuť ani slovo o tom, či to bolo legálne alebo správne. Oznamujúc diktátorov ošklivý koniec sa žiaden líbyjský predstaviteľ ani len slovkom nezmienil o možnosti súdu. Prezident Spojených štátov hovoril tak, ako by otázka zatknutia nikdy nebola nevyvstala. Sekundovala mu v tom jeho ministerka zahraničia, ktorá sa čerstvo po návrate z Líbye obmedzila na pár nenútených poznámok a v jednej z nich naznačila, že by sa urýchlilo nastolenie nového režimu, keby Kaddáfího zabili. A Britský premiér David Cameron síce spomenul medzinárodné obete rokov Kaddáfího teroru, no o možnosti súdu sa vôbec nezmienil.
Táto tichá dohoda posilňuje moje presvedčenie, že jednotkám, ktoré obkľúčili Kaddáfího v jeho rodnom meste Sirte nikto nenariadil, ako sa majú zachovať. Nepadol žiaden povel typu: ak to bude absolútne nevyhnutné, zabite ho, skôr sa však snažte zatknúť ho a odviezť ho do Holandska (spolu s ďalšími členmi jeho rodiny či inými osobami). V každom prípade je takmer isté, že aj ak ktosi takýto povel vydal, nespravil to veľmi rázne.
Keď zaniká nechutný režim, najmä režim, ktorý dokázal, že radšej zničí spoločnosť a štát než aby sa vzdal moci, je len prirodzené, že ľudia dúfajú v akýsi druh exorcizmu. Pohľad na mŕtvolu obludy vyvoláva zadosťučinenie a dáva ľuďom pocit, že sa už nevráti. Je dobré zbaviť sa symbolickej postavy, okolo ktorej by sa ako okolo vlkodlaka mohol sústrediť odpor a snaha pokračovať v trápení a zverstvách. Kaddáfí však umieral ranený a odzbrojený, obklopený malou skupinkou vystrašenej zberby. Nemohol sa už brániť. A rovnaký pozitívny účinok by sa bol dostavil, keby ho najprv odviezli do nemocnice, potom do väzenia a odtiaľ na letisko. Ba čo viac, čas, ktorý by strávil v lavici obžalovaných by pozitívny účinok istotne umocnil, pretože aj tých málo posledných stratených duší, čo mu ešte dôverovali, by určite prišlo o ilúzie, keby si vypočuli jeho choromyseľný bľabot pred súdom.
Dožili sme sa teda začiatku novej Líbye, na počiatku však stojí mrzký lynč. Zahraniční korešpondenti sa v poslednom čase často pochvalne vyjadrovali o zdržanlivosti, akú povstalci prejavili voči Kaddáfího prívržencom a ich majetku. Je o to poľutovaniahodnejšie, že tento princíp nedodržali v najdôležitejšom prípade. Vo chvíli, keď píšem tento článok, je Muammarov syn Seif-al-Islám Kaddáfí údajne ešte na slobode. Bola by obrovská hanba, keby ho tiež spakruky zabili alebo keby Národná prechodná rada a medzinárodné spoločenstvo prinajmenšom nepripomenuli svojim bojovníkom, že ho majú riadne zatknúť.
Nie je to otázka zbytočného súcitu so Seifom či ostatnými na zozname zločincov. Práve Seif je však studnicou obrovského množstva potenciálne užitočných informácií o charaktere zvrhnutého režimu a možno aj o tom, kde sa nachádza strategický materiál, nehovoriac o obrovských nelegálnych peňažných fondoch, ktorých právoplatným majiteľom je líbyjský národ. Bolo by zločinné zúčastniť sa tohto ničenia dôkazov. Kaddáfí senior mohol zohrať neoceniteľnú úlohu aj pri výskume megalománie, oblasti, ktorá je ešte v plienkach. Jeho bezpočetné obete sa však musia uspokojiť pohľadom na to, ako drsne zaobchádzali so zakrvaveným a nesúvisle rozprávajúcim diktátorom, ako prepadol panike a ako ho nakoniec utratili výstrelom, ktorý nijako nezvýšil bezpečnosť tejto krajiny.
Bol som v Rumunsku v deň, keď narýchlo odbavili Nicolae a Elenu Ceausescu a bol som v Mosule deň predtým, ako obkľúčili Husseinových synov Udaya a Kusaya a podrobili streľbe a bombardovaniu ich dom, z ktorého nebolo úniku. Dokázateľné odstránenie starých symbolov mučenia a strachu má bezpochyby prinajmenšom krátkodobý oslobodzujúci účinok. Nazdávam sa však, že tento účinok sa časom prudko zmenšuje, ako sme sa mohli presvedčiť v Iraku, keď obhrublým prisluhovačom Moqtadu al-Sadra zverili úlohu popraviť Saddáma Husseina. Sektárske jazvy po tejto spackanej a nechutnej epizóde sa dodnes nezahojili a veľmi by ma neprekvapilo, keby to, čo sa odohralo vo štvrtok, u mnohých Líbyjčanov vyvolalo podobné pocity zatrpknutosti. Toto sa už napraviť nedá. No bola by obrovská škoda, keby ďalej pokračovalo zabíjanie Kaddáfiovcov a keby sa naďalej ignorovalo predvolanie do Hágu.