Vraj nebolo rozumné chcieť od Írov jasné “áno” alebo “nie”. Mali nám radšej dať možnosť odpovedať “hm” alebo “asi”.
Foto: Carl De Keyzer
My prevalcovaní stúpenci “áno” si pripadáme ako Yeats na scéne Abbey Theatre na premiére Syngeovho Playboya, keď zúrivo trasie päsťou a volá na protestujúcich, že sa zasa raz blamovali. Iste, mnoho Írov Lisabon po zrelej úvahe z princípu odmietlo, ale väčšina, o tom som presvedčený, určite povedala nie zo strachu a neistoty, a v presvedčení, že Európa nás ide okyptiť a zrušiť “naše tradície”.
Vraj nebolo rozumné chcieť od Írov jasné “áno” alebo “nie”. Mali nám radšej dať možnosť odpovedať “hm” alebo “asi”.
Predpokladám, či aspoň dúfam, že veľká časť tých, čo povedali “nie”, vytriezvela, keď uvidela divadlo prívržencov Sinn Féin, ktorí po oznámení výsledku predviedli nacionalistické víťazné tance. Ak bola v tomto referende Európa porazená, tak jednoznačným víťazom bola Sinn Féin.
Kampaň za “nie” bola poháňaná pochybnou koalíciou, ktorá spájala celé spektrum od krajnej pravice po krajnú ľavicu – nacionalistov, fundamentalistických kresťanov, pochybných kapitalistov, bezradných zelených, nepolepšiteľných socialistov. Sme ako králik, ktorého zachytia reflektory prichádzajúceho vlaku, a tak znovu musím myslieť na Yeatsa… a verše z jeho nádhernej básne The Second Coming. “Tí najlepší sú bez presvedčenia, zatiaľ čo tí najhorší / sú plní vrúcnej vášne.”
To je, samozrejme, nefér – na oboch stranách boli aj dobrí a slušní ľudia. Ale strany, ktoré sa dali dokopy, aby dosiahli “áno”, boli pomalé a bez záujmu, zatiaľ čo tábor “nie” sa s odhodlaním chopil diela. A jastrabi z ich radov nemali ani najmenšie zábrany, takže množstvo Írov odovzdalo svoj hlas v predstave, že odmietajú zmluvu, ktorá uzákoňuje bezplatné potraty, všeobecnú vojenskú službu, homosexuálne manželstvá a celú kopu ďalších hrôz.
Bol to čierny deň pre Európu a ešte čiernejší pre Írsko. Ak sme neboli veľkí skeptici už predtým, tak teraz sme nimi určite.