Ruský autoritársky režim vďačí za svoju stabilitu tomu, že postavil na hlavu dva základné princípy komunizmu, píše Ivan Krastev.
Alexander Natruskin / Reuters
Jeane Kirkpatrick roku 1979 v časopise Commentar uverejnila slávny článok Diktatúry a dvojité metre. Tvrdila v ňom, že totalitné režimy, založené na revolučnej ideológii sú nielen represívnejšie než tradičné autoritárske režimy, ale že sa dajú oveľa ťažšie liberalizovať či demokratizovať. Podľa jej názoru ideológia týmto režimom dodávala transcendentálnu legitimitu a tým z nich spravila čosi na spôsob teokracií.
Ideológia bola aj prostriedkom na zaistenie súdržnosti vládnucej elity. Pojem „straníckej línie“ podľa Kena Jowitta plnil v leninských režimoch funkciu, akú na Západe plnili demokratické procedúry. Vládnuca strana založená na ideológii bola životne dôležitá pri riešení otázky následníctva, najväčšej hrozby pre stabilitu autokratických režimov. Vládnuca ideológia ďalej slúžila ako nástroj politickej mobilizácie. Ako ukazujú dejiny Sovietskeho zväzu, niekedy bolo ľahšie pre režim umrieť ako ako pod ním žiť. Hrdinské skutky sovietskeho národa počas 2. svetovej vojny boli krajným prejavom moci ideologických autoritárov.
Predstava ideológie ako zdroja sily autokratických režimov natoľko významnou súčasťou dedičstva studenej vojny na Západe, že dnes prekvapuje názor post-sovietskych elít, že komunistická ideológia bola slabou stránkou starého režimu. Pád ZSSR ukázal, že ideológia podrýva autokratické režimy dvojakým spôsobom: jednak živí v elitách mylné reformátorské predstavy a jednak poskytuje protivníkom režimu jazyk a platformu, tým že vytvára ideál, s ktorým možno režim porovnávať a poukazovať na jeho nedostatky.
Ideológia nielenže živí mylné predstavy elít, ale aj poskytuje opozícii jazyk, pomocou ktorého môžu na režim vyvíjať nátlak zdola.
Za posledných dvadsať rokov vyšli tisícky kníh o podstate revolúcie Michaila Gorbačova.
Pre moju tézu je však podstatné, že Gorbačov sa nepustil do reforiem preto, že stratil vieru v komunizmus, ale práve preto, že vieru nestratil a že bol pevne presvedčený, že skutočný komunizmus, ktorý chcel nastoliť, bude oveľa lepší než demokratický kapitalizmus Západu. Reformy zhora väčšinou nevyplývajú z toho, že vládcovia majú presnú predstavu o realite, ale naopak z toho, že ju vnímajú nesprávne.
Ideológia nielenže živí mylné predstavy elít, ale aj poskytuje opozícii jazyk, pomocou ktorého môžu na režim vyvíjať nátlak zdola. Disidenti v sovietskom bloku boli poväčšine bývalí zástancovia komunizmu; než sa celkom postavili proti marxistickým režimom, často ich kritizovali jazykom marxizmu. Silu Pražskej jari či „sebaobmedzujúcu revolúciu“ Solidarity nikdy naplno nepochopí ten, kto si neuvedomuje vedome „dialektickú“ povahu týchto hnutí. Revolúcie roku 1989 boli spoločným výsledkom komunistických elít, ktoré prispeli k zániku vlastných režimov tým, že ich chceli skutočne úprimne reformovať a predstaviteľov opozície, ktorí tieto režimy dohnali k zániku tým, že sa tvárili, že žiadajú reformy, hoci ich nakoniec v skutočnosti chceli celkom vymýtiť.
Odpor voči Putinovmu režimu je sťažuje práve to, že postráda akúkoľvek ideológiu okrem bezobsažnej zmesi sloganov, ktoré vyrába propaganda v Kremli. Marketingoví odborníci sa nehodia do roly ideológov, pretože na rozdiel od reklamnej kampane je ideológia čosi, v čo jej autori musia veriť. Nové autoritárske režimy nemajú skutočnú ideológiu a tým sa vysvetľuje aj ich tendencia vnímať sa ako korporácie. V snahe udržať sa pri moci sa snažia vykynožiť samotnú myšlienku verejného záujmu. V tejto súvislosti oslava trhu nepoškodzuje nový autoritársky kapitalizmus, ba môže ho dokonca aj posilniť. A ak sa verejný záujem zredukuje na púhy neplánovaný dôsledok toho, že milióny jednotlivcov sledujú vlastné súkromné záujmy, je akákoľvek obeť v mene verejného záujmu zbytočná.
Skutočnosť, že nové autoritárske režimy nemajú žiadnu ideológiu čiastočne vysvetľuje aj to, prečo sa demokratický svet vyhýba konfrontácii. Tieto režimy sa nesnažia svoj politický model exportovať a preto nie sú vnímané ako hrozba. Nové autoritárske režimy nechcú zmeniť svet ani vnútiť svoj systém iným krajinám. A tak sa dnešný konflikt neodohráva na osi slobodný svet proti autoritárskemu svetu, ale skôr na osi slobodný svet proti svetu jazdy načierno.
Za presvedčením, že autoritársky systém je odsúdený na pomalú smrť reformami či rýchlu smrť zosypaním, sa skrýva domnienka, že otvorenie hraníc musí byť pre autokraciu osudné. Už v polovici 19. storočia Adolphe de Custine, francúzsky aristokrat, ktorý sa roku 1839 vybral do Ruska hľadajúc argumenty pre svoj konzervativizmus a ktorý sa odtiaľ vrátil ako zástanca konštitucionalizmu, tvrdil, že „ruský politický systém by nezniesol dvadsať rokov voľnej komunikácie so Západnou Európou“. Dodnes je rozšírená jeho téza: otvorené hranice umožňujú ľuďom spoznať iný spôsob života a usilovať sa oň, a tým povzbudzujú ľudí, aby žiadali zmeny. Keď sú hranice otvorené, ľudia sa môžu ľahšie organizovať aj vďaka pomoci so zahraničia.
Majú však otvorené hranice skutočne destabilizačný vplyv na autoritárske režimy? Josip Vissarionovič Stalin bol o tom samozrejme presvedčený. Vyhnal do gulagu milióny sovietskych vojakov, ktorých jediným zločinom bolo, že zazreli Západnú alebo čo len Strednú Európu. Putin však nie je Stalin. Nesnaží sa vládnuť Rusku tým, že ľuďom nedovolí cestovať; vládne mu tak, že im cestovať dovolí. Otvorené hranice síce vláde trochu bránia manipulovať a prenasledovať svojich občanov, no dávajú mu aj šancu predĺžiť životnosť režimu.
Takmer pred štyridsiatimi rokmi ekonóm Albert O. Hirschman vo vynikajúcej knižôčke, zvanej Exit, Voice, and Loyalty (Odchod, hlas a lojálnosť) vysvetlil, prečo železnice v Nigérii podávali žalostný výkon v porovnaní s nákladnými autami a autobusmi. Podľa jeho názoru zákazníci, či už cestujúci na nigérijských železniciach alebo členovia organizácií, majú dve možnosti ako reagovať na zhoršenie tovaru, ktorý kupujú alebo služieb, ktoré im ponúkajú. Prvou reakciou je odchod – jednoducho si napríklad kúpia inú značku šampónu, vystúpia zo strany či odídu z krajiny. Naproti tomu hlas je prejav odporu či sťažnosti. Hirschman však upozorňuje na to, že keď je odchod jednoduchým riešením, ako napríklad v prípade Nigérie, kde mali cestujúci k dispozícii nákladné autá či autobusy, vzniká tendencia menej používať hlas, pretože odísť je rýchlejšie a vyžaduje to menšiu angažovanosť.
Odchod je obzvlášť atraktívnym riešením pre Rusov zo stredných vrstiev, ktorí sa stali spotrebiteľmi, súčasne však začali strácať vieru v potenciál kolektívneho konania. Vďaka demografickej situácii Ruska – starnúce a zmenšujúce sa obyvateľstvo – a slabej národnej identite sa odchod stal prirodzeným riešením pre tých, ktorých režim sklamal. Ruský režim dokáže prežiť práve vďaka tomu, že sa tu vytvorila stredná vrstva, orientovaná na odchod. Ruský ekonóm Leonid Grigoriev nedávno vyhlásil, že „v poslednom desaťročí z Ruska odišli dva milióny demokratov“. Keď ľudia volia nohami a odchádzajú z Ruska, pretože je nedemokratické, nie je to to isté ako keby hlasovali za to, aby sa Rusko demokratickým stalo.
Hirschmanova téza snáď vysvetľuje podstatu toho, prečo je také ťažké odolávať Putinovmu režimu. Vysvetľuje napríklad, prečo reformy zlyhali a prečo sa následne z Ruska vytratil reformátorský duch. Otvorenie hraníc a možnosť žiť a pracovať v zahraničí paradoxne spôsobila úpadok politického reformátorstva. Zlé fungovanie vlády v Rusku znepokojuje najmä tých ľudí, ktorí sú najochotnejší a najpripravenejší odísť. Je pre nich jednoduchšie odísť z krajiny, kde žijú, než ju reformovať. Načo sa snažiť spraviť z Ruska Nemecko, keď niet žiadnej záruky, že sa to za ich života podarí a keď Nemecko je na skok? Z prieskumov verejnej mienky vyplýva, že ruské stredné vrstvy radšej pracujú v zahraničí a do Ruska sa vracajú cez prázdniny navštíviť priateľov a príbuzných.
Porovnávajúc výbuch reformátorského elánu osemdesiatych rokov minulého storočia s dnešným nedostatkom podobného elánu prichádzam k záveru, že zatiaľ čo zatvorené hranice zničili sovietsky komunizmus, otvorené hranice pomáhajú novému ruskému autoritárstvu prežiť. Sovietsky systém zamykal svojich občanov doma. Život sa dal zmeniť len zmenou systému. Dnešné Rusko sa však oveľa viac podobá na nigérijské železnice – nebude poriadne fungovať dovtedy, kým zásoby ropy vystačia na to, aby kompenzovali jeho neefektívnosť. Rusi sa nemajú k protestom nie predovšetkým zo strachu, ale preto, že tí, ktorým na ňom najviac záleží sa už vysťahovali alebo sú rozhodnutí v najbližšej budúcnosti odísť, alebo sa proste presťahovali do virtuálnej reality internetu (Rusi trávia v priemere dvakrát toľko času v elektronických sociálnych sietiach než ľudia na Západe). V dôsledku toho sa v Rusku nevytvorilo kritické množstvo ľudí, ktorí žiadajú zmeny.
Kam to všetko povedie? To je ťažké predpovedať. Povedal by som však, že je oveľa menej pravdepodobné, že nefunkčné autoritárske režimy ako ten, ktorý dnes vidíme v Rusku, skončia v demokracii než v rozklade. Namiesto „po Putinovi potopa“ skôr nastane „po Putinovi práchnivenie“.