Pokračujem v ponuke textov, odporúčaných do nových antológií pre mládež. Dnešnou témou bude Cigán.
Foto: Ferdinando Scianna
“Sú živým obrazom rasy zločincov a páchajú všetky možné priestupky a trestné činy. Majú hrôzu zo všetkého, čo si vyžaduje hoci len minimum usilovnosti; radšej budú znášať hlad a biedu, ako by sa mali venovať čo i len najľahšej stálej práci; pracujú len toľko, aby vyžili; sú krivoprísažníci aj sebe navzájom; nevďační, zbabelí a zároveň krutí, a preto v Transylvánii koluje príslovie, podľa ktorého päťdesiatich Cigánov odoženieš aj mokrou handrou; ako vojaci v rakúskej armáde toho boli neslávnym dôkazom. Sú neuveriteľne pomstychtiví: jedného z nich raz jeho pán zbil a on ho z pomsty odvliekol do jaskyne, kde ho zašil do zvieracej kože a kŕmil ho tým najodpornejším odpadom, kým nezomrel na gangrénu. Aby mohli vydrancovať obec Lograno, otrávili prameň rieky, ktorá cez ňu pretekala, a keď sa nazdávali, že obyvatelia sú mŕtvi, húfne vtrhli do dediny, ktorú našťastie zachránil muž, čo sa o ich čine dozvedel. Cigánov sa zmocnil záchvat zlosti a celí zúriví hádzali po protivníkoch svoje deti ako kamene z katapultu. Ako rodení zločinci sú aj márniví a neštítia sa nijakej hanebnosti. Na alkohol a na šaty minú všetko, čo zarobia. často ich vidno kráčať bosky, no vo vyzdobenom pestrom odeve, či naboso, zato však v žltých čižmičkách. Sú nepredvídateľní ako všetci divosi a kriminálnici. Rozpráva sa, že raz, keď ich kráľovské vojská vytláčali zo zákopu, vykrikovali na nich: ‘Utečte, utečte, keby sme nemali nedostatok olova, narobili by sme z váš rešetá!’ Takto nepriateľov informovali o svojej situácii a tí sa vrátili a všetkých ich zmasakrovali. Títo poverčiví a nemorálni ľudia (Borrow) by boli pokladaní za zatratených a zneuctených chudákov už vtedy, keby jedávali úhory a veveričky, no oni jedia… takmer zhnité mršiny. Ako milovníci orgií a hluku robia na trhoviskách obrovský rámus; sú mocní a vraždia bez výčitiek, len pre osobný prospech, a už roky sú podozriví z kanibalizmu. Ženy sú šikovné zlodejky a učia to aj svoje deti, práškami sú schopné otráviť domáce zvieratá a potom si robia zásluhy pri ich liečení alebo ich lacno kúpia na mäso; v Turecku sa venujú aj prostitúcii. Všetky vynikajúco ovládajú isté zvláštne triky, ako sú zamieňanie pravých peťazí za falošné a čachrovanie s chorými kočmi, ktoré vydávajú za zdravé, a tak, ako bol kedysi u nás Žid synonymom úžerníka, tak je v Španielsku Cigán synonymom podvodníka pri obchodoch s dobytkom. Nech sa Cigán nachádza v akomkoľvek položení, zachováva si zvyčajnú bezcitnosť, nejaví známky znepokojenia o budúcnosť, žijúc zo dňa na deň v úplnej nehybnosti myšlienok a pri absencii akejkoľvek predvídavosti.” (Cesare Lombroso, Človek zločinec, 1876, I, 2.)
“Existuje istá veľmi zreteľná analógia medzi životom Cigánov a Židov, nakoľko Židia a Cigáni reprezentujú jediné dve etnické skupiny v Európe, ktoré vznikli bez náznaku poľnohospodárstva. No ak Cigáni zdieľajú so Židmi túto spoločnú pôvodnú vlastnosť absencie všetkého, čo súvisí s poľnohospodárskymi prácami, je medzi nimi zásadný rozdiel. Tí prví zhŕňajú bohatstvo, aby mohli vládnuť; tí druhí žobrú, aby prežili”. (Vincenzo De Agazio, Poslední nomádi, Obrana rasy, 20. júna 1939)
“Cigáni patria takmer vždy k východnej rase a ich miešanci sú takmer vždy asociálne indivíduá o to nebezpečnejšie, o čo ťažšie sa dajú rozoznať od Európanov. Preto je nutné pristupovať maximálne rezervovane ku všetkým osobám, čo žijú potulným životom ako Cigáni, ktorí stelesňujú vyššie spomínané somatické črty. Ide o asociálne indivíduá, z psychického hľadiska úplne odlišné od európskych národov, a najmä od talianskeho národa, ktorý je známy svojou pracovitosťou a spätosťou s pôdou. Vzhľadom na absolútny nedostatok morálneho cítenia týchto večných tulákov je pochopiteľné, že sa ľahko môžu spojiť s nižšími vrstvami obyvateľstva krajiny, kam prídu, a tak v každom smere zhoršujú ich psychické aj fyzické kvality.” (Guido Landra, Problém miešancov v Európe, Obrana rasy, 5. novembra 1940)
Upozorňujem, že aj keby Cesare Lombroso mohol vyvolať isté rezervované postoje zo strany zostavovateľov revidovaných antológií, keďže mal socialistické sklony, rozhodne by nemali mať pochybnosti o textoch, ktoré sa objavovali v Obrane rasy, veľmi vážnom časopise, s ktorým spolupracoval aj Giorgio Almirante, po ktorom má byť pomenovaná ulica v istom meste.