No to je ale prekvapenie! / Esej

Foto: Alexej Družinin / REUTERS / RIA Novosti / Pool

Foto: Alexej Družinin / REUTERS / RIA Novosti / Pool

Správu o návrate Vladimira Putina do Kremľa Rusko prijalo s absolútnym pokojom. Priam ľahostajne, povedali by skeptici. Prezidentské voľby sa síce budú konať až v marci, ale prakticky sa už uskutočnili. Prezident Dmitrij Medvedev s radostným úsmevom vrátil korunu premiérovi Putinovi, a ten zas Medvedevovi sľúbil úrad premiéra.

Samozrejme, že sa v Rusku aj inde nájdu ľudia, ktorým sa nepáči, že voľby budú čistou formalitou. No keby aj došlo k slobodnému stretu kandidátov (vrátane Medvedeva), Putin by aj tak vyhral. Väčšina Rusov má Putina rada. Zodpovedá ich predstave silného prezidenta – mocného chlapa s mohutným trupom, akéhosi sex symbolu, muža tvrdých rečí, čo pevne háji národné záujmy.

Čo keby celej opozícii, dokonca aj ľuďom mimo politického systému, dovolili aktívne a slobodne kritizovať Putina vo všetkých televíziách? Prehral by? Nie, aj tak by vyhral. Ale čiastočne by to otriaslo a nahlodalo základy autority Kremľa a bolo by ich treba opravovať, tak ako to Putin musel urobiť, keď prvý raz nastúpil do Kremľa po demokratizačnom chaose deväťdesiatych rokov.

Tým sa končí duopol Putin-Medvedev. Medvedev svojho nadriadeného druha nezradil. Vzdal sa moci bez boja, zrejme v súlade so záväzkami, ktoré hneď na začiatku prijal. Existovala v Rusku skutočne deľba moci, čo len v náznaku? Alebo to všetko bolo len zdanie? Nebol zo spätného pohľadu Medvedev vždy len súčasťou Putina, zatiaľ čo Putin – veľký, dôležitý Putin – sa vždy skladal z Medvedeva a zo seba?

Medvedev mal zopár dobrých úmyslov. Vďaka vám, Dmitrij Anatolyevich. Ale karta sa obrátila. Nemám strach, že ak teraz napíšem o staronovom prezidentovi Putinovi čosi znepokojujúce či nelichotivé – napríklad, že je tak trochu diktátor alebo že za dvanásť rokov (ak ostane vo funkcii dve obdobia) Rusko môže dozrieť k revolúcii typu Arabskej jari – že ja, ruský spisovateľ, dostanem po hlave?  Nie, nemám strach. Aspoň zatiaľ nie.

Sobota sa začala ako obvykle. Zobral som svoju šesťročnú dcéru Maju k zubárovi skontrolovať, ako jej rastú mliečne zúbky a potom na ihrisko. Na obed som sa dozvedel, že zas budeme mať Putina. Nikto z mojich priateľov nezavolal. Znamená to, že to pre nikoho nebola novinka.

Aj ja som počul, že dakedy v lete sa Putin a Medvedev vybrali na bicyklový výlet za Moskvu a keď sa vrátili, Medvedev vyzeral ohromene. Stalo sa to vtedy?

Je pravda, že niektorí neprestali čakať na zázrak; nazdávali sa, že v hĺbke duše Putin nechce naďalej niesť Rusko ďalších dvanásť rokov. Bolo by to ako šoférovať plný ropný tanker, preťažený a nemotorný. On sa však podľa všetkého rozhodol, že tanker nikto nezvládne lepšie než on, a že moc je sladká, aj keď smrdí po rope.

Tak potom prečo všetci čakali na zázrak Zrejme preto, lebo za posledné dva roky sa Medvedev pokúsil posunúť Rusko bližšie k univerzálnym – alebo, presnejšie povedané, európskym – hodnotám, ktoré Rusko zúfalo potrebuje. Povedal Rusko, dopredu!:  navrhol modernizáciu; odsúdil systém pravosúdia, ktoré ešte stále zaváňa Stalinovým Gulagom; premenoval milíciu na políciu; pripojil sa k západnej koalícii v Líbyi; atď, atď. Hej, ale Putin nikdy neprestal byť jednotkou. Putin má niekoľko podôb. Svojím životným štýlom je celkom európsky. To povzbudzujúce. Povzbudzujúce je tiež, že rehabilitoval Bielych a odsúdil stalinské represie. Na druhej strane zjavne smúti za bývalou veľkosťou Sovietskeho zväzu. A to je znepokojujúce, najmä pre našich susedov.

Na rozdiel od Medvedeva možno očakávať, že Putin nepovedie Rusko k Európe, ale dákou komplikovanou treťou cestou cez rôzne Venezuely a iných čudných priateľov a že táto cesta sa nie vždy bude Západu podobať. A čo jeho krvilačnosť? Dočkáme sa ďalších Chodorkovských? Neviem.

Viem však, že Putin je vo svojich názoroch liberálnejší než 80 percent ruského obyvateľstva, ktoré je nacionalistickejšie a xenofóbnejšie než on. Hovorte si čo chcete, ale je štítom proti negatívnym pocitom v tejto v podstate veľmi chudobnej krajine. V tejto chvíli nepotrebujeme revolúcie zdola. Liberálne sily v Rusku sú smiešne malé a neustále sa zmenšujú, buď preto, lebo liberáli nevedia čo s Kremľom alebo preto, že mladí liberáli utekajú na Západ.

Nádej na zázrak teda pominula, nech nastúpi reálna politika. Ak Putin bude pragmatik, bude dobre. Bude to dobré aj pre mňa osobne. Ak si udržíme takú mieru osobnej slobody, akú nám Putin poskytol začiatkom prvého desaťročia tohto tisícročia, nebude to až také zlé.

Morálka v krajine je však veľmi zlá – korupcia sa stala nehanebným spôsobom života; všade je plno agresivity. Šéf ruských komunistov, Gennadij Zjuganov, nedávno vyhlásil, že v Rusku dochádza k dvadsaťkrát toľkým vraždám ako v Európskej únii. Ide z toho hrôza. V najbližších rokoch by sa Rusko mohlo vydať smerom ideologického spojenectva moci a náboženstva ako Irán, čo by mohlo mať nepredvídané následky. Tak teda, nech žije pragmatik Putin. Nepotrebujeme východných ajatolláhov.

Telefón sa stále neozýva. Nikto nereaguje.

Text vyšiel v denníku International Herald Tribune.
Ďakujeme Viktorovi Jerofejevovi, že môžeme text publikovať v slovenskom preklade.