Už je to tu zas. O chvíľu budú všade, v každom vlaku a na každom zámku či stredovekom námestí, bosé nohy sa budú kúpať v každej studni a každý zelený fliačik na zemi bude využitý na piknik – začala sa sezóna “batohárov” a kto niekedy skúmal svet s ruksakom na chrbte, môže sa oddať nostalgickým spomienkam.
Foto: Gueorgui Pinkhassov
Medzi Siem Riep, turistickou vstupnou bránou k zrúcaninám Angkor Wat a Phnom Penhom, kedysi hlavným mestom masového vraždenia, dnes oceňovaným pre svoje kaviarne na rieke Mekong, premáva loď každý deň. Je to supermoderná loď, za plnej rýchlosti prova vytŕča z vody ako zobáčik volavky, čo sa práve zbláznila. Tú razantnú jazdu si môžu dovoliť len turisti. Zostanú ušetrení dvanásťhodinového trápenia. No keďže majetnejší cestujúci do Siem Riepu predsa len prilietajú, lode využívajú výhradne backpackeri, väčšinou mladí cestujúci, ktorí vlastnia plno času a málo peňazí.
Pri nastupovaní je tlačenica o najlepšie miesta na streche, kde vystretí, s čiapkou na tvári pracujete na celkovom umeleckom diele hnednutia. Loď preletí cez jazero Tonle Sap a rúti sa do kanála, ktorý spája more s Mekongom. Prírodný kanál bohužiaľ nie je dosť široký pre pretekárske člny, a tak každý rybár, ktorý neodvesluje zavčasu, sa musí vyšplhať na sťažeň, aby nespadol cez palubu.
A loď už mieri do ďalšej zákruty. Batohári podriemkavajú, štople walkmanov v ušiach, alebo si čítajú najnovší triler Wilbura Smitha či Johna Grishama. Pokiaľ práve neštudujú sprievodcu Lonely Planet, ktorému sa často hovorí aj batohárska biblia, ale podobá sa skôr na poradcu typu 99 daňových tipov. Lebo krátke pasáže o krajine a ľuďoch sú len figové listy na rozhodujúcej časti obsahu, ktorou sú všeobsiahle informácie o absolútne superšertrnom výlete. Kedysi zvykli bedekre cestovateľov informovať, že orientálec sa rád zjednáva. Dnes by mali byť varovaní domorodci pred čachrujúcimi belochmi.
Batohári nedôverčivo otvárajú oči, keď nastane nečakaná zastávka, lebo podľa Lonely Planet sa majú pred domorodcami (v angličtine locals, čiže opak globals) a ich trikmi mať na pozore. Zastávka je potrebná, keďže loď musí natankovať, takže batohári sa znovu ponoria do svojho čítania alebo spánku. Pohyb opäť nastane, až keď loď dorazí do hlavného mesta a odrazu proti sebe stoja dve odhodlané kohorty. Nosiči rikší, hoteloví agenti a turistickí sprievodcovia na jednej strane, drobní muži s vysušenými končatinami a trochu zúfalým výrazom, ktorých večera závisí od toho, či zoženú zákazníka-cudzinca.
Oproti nim naľahko odetí batohári, dohneda opálení, v šnorchlovej kondícii, ležérnym gestom si naprávajú slnečné okuliare a dávajú na chrbát ruksaky. Kto teraz dá najavo neistotu, prezradí sa ako začiatočník na trojtýždennej dovolenke. Naproti tomu praví batohári sú na cestách aspoň tri mesiace a vyznajú sa v realite odvšadiaľ číhajúcich podfukov. Zoskočia na mólo a rozrážajú prvé rady útočníkov ako otravné komáre. Ozývajú sa prvé protestné zvolania: “Two dollar? You must be crazy. Half a dollar, not more!”
V hlasoch sa im chveje spravodlivý hnev, bojujú totiž nielen za blaho svojho mešca, zachraňujú svet pred najväčšou zo všetkých pliag, vyháňaním cien do výšky. Čo je primerané a čo nie, závisí od príslušného denného rozpočtu. Škótka si predsavzala na deň desať libier, Holanďan pätnásť eur – sumy, za ktoré by sa doma nemohli dať ani ostrihať. Úspory musia vystačiť na celú cestu okolo sveta.
Tým pádom ste pod celkom slušným tlakom, a tak sa batohári príležitostne zúrivo jednajú, a poldolár navyše preklínajú ako morálne zlyhanie. Väčšinu všedného cestovateľského dňa trávia zisťovaním výhodných ponúk a spojení. Nahlas a rezolútne si na móle v Phnom Penhe presadia svoje a nastupujú do spokojných rikší. Tie ich odnášajú do oných penziónov, vychvaľovaných v Lonely Planet. Tam si môžu potešiť podnebia domorodou kultúrou, s pohľadom fixovaným na televízor, v ktorom dávajú Pána prsteňov. Keď večer pokročí, chlipkajú pivo v tropických prútených kreslách za zvukov Buddha Baru, remixu fusion z celého sveta, kanibalského eintopfu, prepchatého takými kopami akustických odpadkov, až človek zatúži po čistom zvuku alpského rohu.
Toľko odsudzovaní hippies z minulých dôb síce tiež krúžili po Káthmandú či Lamu, bolo však medzi nimi aj množstvo takých, čo si to cudzie pustili pod kožu, čo sa vystavili neznámemu, takže dostalo šancu ich zmeniť.
Dnešní ruksakoví turisti len zriedka mávajú takéto ambície. Úplne im stačí filtrovaná a chlórovaná cudzina, ktorá sa podáva v cestovateľských getách. Čoraz menej sa líšia od paušálnych turistov, ktorými zľahka pohŕdajú. Považujú vzdialené kultúry za dodávateľov náhradných dielov, ktoré im do zabezpečenej a bezstarostnej existencie môžu vniesť trochu farby.
Cesta, ktorou pri tom kráčajú, vedie do uniformity. Batohári vyzerajú všetci rovnakí, zahalení podľa krajiny pobytu do sarongu, lungi, kurty či pestrofarebnej posthipíckej uniformy, ktorú si batohár môže za lacný peniaz zadovážiť na benzínke na diaľnici, napríklad v Goe alebo Chiang Mai. K tomu si zavesíte nejaký etnošperk a zapamätáte zopár fráz po thajsky alebo v hindčine, akurát toľko, aby ste zvládli lingua franca cechu batohárov (k tomu patrí aj suverénne narábanie so zemepisnými názvami a jednotlivými menami), ale nie zas tak, aby ste domorodcom rozumeli. Takto vyzbrojení sa batohári pri najbližšom splne zhromažďujú na technopárty a slávia svoje tranzy a drogové rituály, ktorými sa líšia od paušálnych turistov. Napokon, obidve skupiny odzrkadľujú egocentrický a vykorisťovateľský postoj západných centier, z ktorých väčšinou pochádzajú, k veľkému, šíremu svetu. K maurskej múdrosti, že len ten, kto cestuje, pozná hodnotu človeka, majú nedostižne ďaleko.
Text vyšiel v denníku dietageszeitung.