Jemná navonok, tvrdá dovnútra: ako čínska cenzúra korumpuje umelcov.
Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Cenzúra v Číne je mohutné silové pole. Kto sa k nemu priblíži, toho neodvratne vtiahne. Pred asi štyrmi rokmi som u jedného vydavateľa v Šanghaji podpísal zmluvu na päť kníh, ktoré mi predtým vyšli v angličtine: štyri prozaické texty a jednu knižku básní. Príslušný lektor mi však vysvetlil, že pre citlivosť tém nie je možné vydať obidva moje posledné romány: „Šialene“ sa konfrontuje s tragédiou Námestia nebeského mieru, „Vojnový balík“ sa venuje vojne v Kórei.
Keď som začal rozmýšľať o básničkách, ktoré som mal vybrať a preložiť, nemohol som inak, než sám seba cenzurovať. Bolo frustrujúce pochopiť, že práve tie najsilnejšie básne cezo mňa neprejdú. Dodnes, hoci termín odovzdania uplynul pred tromi rokmi, som nepreložil ani jedinú báseň. Potom mi úrad pre cenzúru v Šanghaji zamietol zbierku poviedok „Zlý vtip“. Na tom sa celý projekt zadrhol a nedávno som sa dozvedel, že vydavateľ sa rozhodol to vzdať. Plno oficiálnych novín už šíri, že moje knihy v Číne nemajú žiadnu trhovú hodnotu.
Donedávna bola autorita ministerstva nespochybniteľná.
Umelci a novinári v Číne máločo nenávidia viac ako ministerstvo propagandy Komunistickej strany. S pomocou množstva svojich pobočiek sleduje aj noviny, vydavateľstvá, rozhlasové a televízne stanice, filmový priemysel a internet. Žiadne ministerstvo – až na Ústrednú vojenskú komisiu – nemá väčšiu moc.
Až v posledných rokoch začala byť autorita ministerstva rôznymi spôsobmi spochybňovaná. Pre mnohých Číňanov je v tejto súvislosti odvážnou postavou pekinský profesor žurnalistiky Ťjiao Gubiao. V marci 2004 publikoval na internete článok s názvom „Bojujte proti straníckemu ministerstvu propagandy“. Ťijao odsudzuje úrad aj celý systém ako „hlavnú prekážku v rozvoji čínskej civilizácie“ a „obrancu korupcie a zla“. Vymenúva štrnásť neduhov, ktorými toto ministerstvo trpí, vrátane zrady pôvodných komunistických ideálov a udržiavania mentality Studenej vojny so Spojenými štátmi. Než Ťjioa „umravnili“, chvíľu to trvalo. Až keď odcestoval do Spojených štátov, pekinská univerzita oznámila, že sa dobrovoľne vzdal svojho miesta.
Zákaz platí napriek ospravedlňovaniu.
Druhou postavou je spisovateľka Žang Yihe. Začiatkom roku 2007 vyhlásil vysoký úradník ministerstva menom Wu Šulin, že osem z jej kníh treba zakázať. Medzi nimi aj knihu ľúbostných príbehoch ôsmich najväčších operných spevákov a ich likvidácie po roku 1949, po tom, čo moc prevzali komunisti. Wu-Šulin argumentoval tým, že knihu jednoducho napísala „táto osoba“. Aj jej predchádzajúce dve knihy skončili na čiernej listine. Teraz už však nedokázala prehltnúť poníženie a napísala osobný list, v ktorom sa dožadovala zrušenia zákazu. V jednom novinovom rozhovore vyhlásila, že knihu bude brániť svojím životom. Pripravila žalobu za porušenie svoju práva na slobodné vyjadrenie názoru. Prirodzene, že žiadny súd si netrúfol sa ňou zaoberať. Verejný rozruch však funkcionára vystrašil. Súkromne sa ospravedlnil a povedal, že len poslúchal príkazy. Zákaz však tak či tak naďalej platí.
Svojím spôsobom sú tieto dva prípady zhmotnením súčasnej situácie. Úrady sa už nesnažia obhajovať akcie, ktoré zjavne nemajú žiadnu zákonnú bázu, ale napriek tomu nič nekorigujú. Prečo nespokojencov jednoducho nepotrestajú, tak ako sa to robievalo predtým, keď strana desaťtisíce intelektuálov jednoducho poslala do vyhnanstva a pozatvárala? Prečo tých dvoch neodsúdi na mlčanie? Sú na to tri dôvody.
Po prvé, Komunistická strana je už dnes vo svojom vnútri slabá a krehká. Jej členovia viac neveria na ideály komunizmu. Členstvo v strane sa síce považuje za niečo, čo je človeku na obtiaž, ale zároveň za potrebnú vec, ak chcete robiť kariéru. Inými slovami: strana sa už nemôže odvolávať na svoju vieru a ideológiu, a tak protiútoky zaháňajú funkcionárov do defenzívy.
Zabrániť, aby sa inteligencia krajiny premiešala so vzbúreneckými masami.
Po druhé, tak Ťjiao, ako Žang patria do takzvanej „elitnej triedy“ Po tragickom Námestí nebeského mieru zaujala strana voči obťažujúcim intelektuálom zmierlivý postoj. Strane sa viac menej podarilo si ich kúpiť. Intelektuáli sa majú omnoho lepšie než ľudia z nižších tried. Tým, že Ťjioa ani Žang nepotrestala tvrdo, podarilo sa jej nepoštvať si elitnú triedu proti sebe. Kým sa čínska inteligencia nespojí s rebelujúcimi masami, krajina sa dá ľahšie udržať pod kontrolou.
Po tretie, Ťjiao aj Žang mali množstvo kontaktov v rámci Číny aj mimo nej. S profesorom Ťjiaom by ľahko urobili krátky proces, keby jeho text nebol vyšiel na internete. Podobne už internet ochránil disidentov ako Liu Chiabo a Yu Jie. Keď občan zo spodných poschodí spoločenskej hierarchie pripne na múr protestný list, pravdepodobne sa o tom nikdy nikto nedozvie – nehovoriac o tom, že by sme sa dopočuli niečo o o jeho osude. Veľká väčšina Číňanov to nezaznamená a úrady odpovedajú na potreby roľníkov a továrenských robotníkov brutálnym násilím.
Na Západe sú obľúbené čínske filmy, ale plno z nich samotní Číňania vôbec nesmú vidieť. „Život!. Zhanga Yimousa „Zbohom, konkubína“, ba ani len „Brokeback Mountain“ Anga Leea. Ekonomicky by bolo čistou samovraždou, nakrútiť dva zakázané filmy za sebou, a tak sa filmári podriaďujú všeobecnej línii. To je hlavný dôvod, prečo väčšine čínskych filmov chýba komplexnosť a hĺbka.
Uhlom ihly cenzorského úradu musí preliezať každý spisovateľ.
Na jeseň 2006 premietol Lou Ye svoj film Summer Palace v Cannes aj napriek protestom úradov, pobúrených scénami z Námestia Nebeského mieru. Keď sa Lou vrátil do Číny, dostal, tak už iní režiséri pred ním, zákaz výkonu povolania. Teraz, keď sa blíži Olympiáda, sa vláda rozhodla všetkým inak znejúcim hlasom zapchať ústa. Stranícke kádre postupujú podľa zásady, ktorú vyjadruje ich obľúbená veta „nie ťin wai song“: „prísne dovnútra, uvoľnene navonok.“ Jemná fasáda je čistou Potemkinovou dedinou.
V kontrole vydávania kníh sú úrady subtílnejšie. Ministerstvo propagandy má oddelenie s názvom „Všeobecná správa tlače a vydavateľstiev.“ To je ono miesto, od ktorého potrebuje každý čínsky a zahraničný vydavateľ povolenie, ak chce vydať knihu alebo publikovať časopis. Toto oddelenie si drží v každej provincii a každom väčšom meste svoju kanceláriu, priamo podriadenú ústrednej vláde. Tam jej zamestnanci čítajú rukopisy a nariaďujú, čo treba vyškrtnúť. Toto miesto je uchom ihly, ktorým musí prejsť každý spisovateľ. Aby sa vopred vyhli problémom, vystavili príslušní úradníci zoznam zakázaných tém, takže všetci vydavatelia sa môžu cvičiť v „sebadisciplíne“. Tabu siaha od masakry na Námestí nebeského mieru, cez Tibet, Taiwan a kultúrnu revolúciu až po Veľkého predsedu Maa a hlad na začiatku šesťdesiatych rokov.“
Všetkých 30.000 výtlačkov sa už vykúpilo – redaktori sa musia cvičiť v sebakritike.
Jednou z najznámejších zakázaných kníh je príbeh Yana Liankeho „Slúžiť ľudu“. Jej autorom bol dôstojník ľudovej armáde. Knihu čiastočne scenzurovali, pretože v tom príbehu dvaja milenci omylom zničia jednu Maovu sochu, a niekoľko Maových portrétov a jeden zväzok s Maovými spismi potrhajú. Úrady kritizovali, že kniha „mätie ľudí a šíri západné myšlienky“. V skutočnosti autor svoje dielo už sám zoškrtal na polovicu, než mu redaktori časopisu „Kvetné mesto“ vyškrtali ešte ďalšiu pätinu textu. Len čo príbeh vyšiel, nariadilo Ministerstvo propagandy všetkých 30 000 výtlačkov stiahnuť, no už sa medzitým predali. Redaktori sa museli podrobiť sebakritike. Len Yan bol spokojný. Odišiel z armády, takže vojaci ho už nemohli potrestať.
Všeobecný sklon je trestať redaktorov prísnejšie než autorov, aj keď nie až tak, ako kedysi. Keď sa ministerstvo propagandy rozhodne zakázať nejakú knihu, jednoducho nariadi zastaviť distribúciu a zničiť tlačiarenské platne.
Príslovie hovorí: Nehryz ruku, čo ťa kŕmi! Množstvo spisovateľov patrí do spisovateľských odborov, ktoré majú pobočku v každej provincii a v každom väčšom meste. Niektorí dostávajú plat priamo z odborov, no väčšina má miesta v ustanovizniach štátnej kultúry a vzdelávania. Táto závislosť posilnila sklon k autocenzúre. Ba čo horšie, čínsky literárny aparát automaticky vylučuje autorov, rozhodnutých existovať mimo. Mladí spisovatelia sa vždy znovu a znovu pokúšajú vykrikovať proti odborom, ale pravda je aj to, že väčšina z nich tam túži vstúpiť.
Kritické texty, vychádzajúce v zahraničí, znervózňujú funkcionárov.
Popri štátnych vydavateľstvách sa v posledných rokoch objavuje aj čoraz viac súkromných. V Číne ich volajú „druhý kanál“. Niektoré praktizujú knižné pirátstvo. Aby ste mohli legálne vydať knihu, musí byt vydavateľ „druhého kanála“ odkázaný na to, aby kniha dostala ISBN, v čom mu Všeobecná správa všemožne bráni. A tak súkromní vydavatelia skupujú od štátnych niekedy až nespočetné kopy ISBN čísiel. V súčasnosti „druhý kanál“ evidentne vysychá. Vydavateľov zastrašili, a len máloktorí vydávajú politicky chúlostivé knihy.
V lete 2004 odišiel do Austrálie so štyrmi svojimi rukopismi spisovateľ Yuan Hongbing. Keď v zahraničí vyšli, niekoľko vrcholných funkcionárov znervóznelo. Luo Gan, riaditeľ politického a legislatívneho výboru strany, dokonca nariadil trest smrti každému, kto by si trúfol tieto knihy tajne vydať v Číne. A Li Čangčun, šéfideológ politbyra, vyhlásil: „Všeobecná správa tlače a vydavateľstiev, hraničná polícia a colné úrady musia úzko spolupracovať, aby zabránili pašovaniu Yuan Hongbingových kníh na pevninu. Musíme premýšľať o tomto fenoméne. Mnoho rokov venovala naša strana hlavnú časť svojej pracovnej sily tomu, aby zomkla spisovateľov okolo seba, ale nikto z našich nevytvoril dielo, ktoré by dokázalo pretromfnúť prózu Yuana Hongbinga.“ Bez ohľadu na to, či Li môže vynášať takéto literárne súdy, konfrontoval tým stranu s vážnou otázkou. Odpoveď je jasná: systém nekompromisnej cenzúry umelcov sterilizoval. Z niektorých sú cynici, iní sú ochotní vziať na seba akékoľvek riziko. Mnohí hľadajú útočisko v historických gýčoch. Aj preto sa nakrúca toľko filmov podľa legiend a príbehov o dávnych cisároch.
Hu Ťintao uznáva: bez demokracie niet modernizácie.
Na svojej ceste do Spojených štátov roku 2006 prezident Hu Ťintao povedal: „Odjakživa sme presvedčení, že bez demokracie niet modernizácie:“ Jeden z najznámejších čínskych disidentov Wei Ťingšeng sa dožadoval piateho dokumentu o modernizácii a demokratizácii po tom, čo Teng Siaoping žiadal štyri. Wei za to dostal pätnásť rokov väzenia. Ak sa komunistická strana, ako ubezpečuje Hu, prihovára za demokraciu úprimne, , musela by zaviesť kroky, ktoré by zredukovali moc Ministerstva propagandy a napokon ho zrušili. Ak to strana myslí s demokraciou úprimne, musela by zaviesť kroky, ktoré by obmedzili moc Ministerstva propagandy a nakoniec ho rozpustili. Inak zostávajú slová o demokracii len prázdnymi rečami.
Už roky je v Číne horúcou témou kríza vzdelávania. Prečo sú študenti takí dobrí na skúškach takí a takí slabí v analytickom myslení? Prečo je toľko absolventov čínskych vysokých škôl menej tvorivých než ich kolegovia na Západe? Popri komercializácii systému vzdelávania zmrzačila rast žiakov a učiteľov aj neexistencia slobodného, tolerantného prostredia. Často sa pýtame, koľko moderná Čína dala svetu veľkých originálnych mysliteľov a umelcov dala svetu a koľko vlastne vyrábame vlastných produktov. Veľmi málo, keď vezmeme do úvahy, že krajina má 1,3 miliardy. Je síce pravda, že Čína je bohatšia, než kedykoľvek predtým, no jej bohatstvo stojí na napodobňovaní zahraničných výrobkov. To je pominuteľné bohatstvo. Bez vlastných kultúrnych a hmotných statkov krajina nemôže zostať bohatá a silná. Inými slovami: skutočné bohatstvo spočíva v talente ľudí. Najlepšou cestou, ako ho nechať rásť a prospievať, je striasť chomút cenzúry.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Tagesspiegel.