Historická bezvýznamnosť nie je veľmi dôstojná, ale môže mať svoju logiku.
Foto: Ferdinando Scianna
Taliansko za vlády Borgiovcov zažilo tridsať rokov vojny, teroru, vrážd a krviprelievania, ale dalo svetu Michelangela, Leonarda da Vinciho a renesanciu. Švajčiarsko pestovalo bratskú lásku a zažilo päťsto rokov demokracie a mieru, a čo z toho vzišlo? Kukučkové hodiny.”
Tieto nezabudnuteľné vety, ktoré sa zapísali do dejín kinematografie, vyslovil na konci filmu Tretí muž Harry Lime v podaní Orsona Wellsa. Skrýva sa v nich zaujímavá dilema.
Približne päťsto rokov bola Európa politickým, kultúrnym a ekonomickým centrom sveta. Jej moc však sprevádzalo krviprelievanie a utrpenie, ktoré vyvrcholilo dvoma samovražednými vojnami v 20. storočí.
Od roku 1945 sa Európa stávala čoraz blahobytnejšou, mierumilovnejšou a pohodlnejšou – a súčasne bezvýznamnejšou. Teraz má Európa na výber: má sa pokúsiť obnoviť svoju pozíciu v centre svetového diania? Alebo sa má uspokojiť s pohodlnou bezvýznamnosťou?
Čelní politickí predstavitelia Európy sú presvedčení, že našli správnu odpoveď. Do omrzenia sľubujú, že zo spojenej Európy urobia superveľmoc. Zdá sa však, že obyčajných občanov táto perspektíva neláka: keby sa ocitli v situácii Harryho Limea, väčšina európskych občanov by sa rozhodla pre kukučkové hodiny.
Na Harryho Limea som si nedávno spomenul v Londýne pri obede s Kishoreom Mahbubanim, kedysi významným singapurským diplomatom a v súčasnosti zďaleka nie diplomatickým autorom. Európska únia, vyhlásil Kishore Mahbubani, je ekonomickou superveľmocou, ale diplomatickou “minimocnosťou”. Európania sú bezvýznamní zoči-voči najväčším problémom sveta, posadnutí vnútornými procesmi, kultúrne arogantní, zbabelí voči Spojeným štátom a slepí voči rastúcej moci Ázie.
Po tomto prejave si Kishore Mahbubani zrejme uvedomil, že mohol uraziť svoje európske obecenstvo, po krátkej prestávke teda dodal: “Samozrejme, netvrdím, že život tu nie je veľmi príjemný.”
Snáď na tom niečo je. Snáď skutočne existuje súvislosť medzi príjemným životom v modernej Európe a skutočnosťou, že Európska únia nie je superveľmocou a zrejme ňou ani nikdy nebude.
Byť superveľmocou je namáhavá a krvavá záležitosť. Spojené štáty rozmiestňujú vojenské jednotky po celom svete. Ak Čína napadne Taiwan alebo ak Irán zamínuje Hormuzskú úžinu, Amerika sa sotva vyhne následnému konfliktu.
Naproti tomu Európa nie je vojensky zastúpená ani vo východnej Ázii, ani v zálive. Európa vlastne ani nemá použiteľnú armádu, čo značne irituje Spojené štáty, ktoré by chceli rozložiť bremeno vojny v Afganistane.
Mnohým Európanom táto situácia vyhovuje. Nechcú sa veľmi vystrkovať bez ohľadu na to, čo hovoria ich politickí predstavitelia na summitoch. Keď sa nemecká vláda vlani v októbri rozhodla rozšíriť svoj (obmedzený) mandát v Afganistane, podľa prieskumov verejnej mienky bolo 70 percent Nemcov proti.
Krátkozraké a nemorálne
Konvenčnou reakciou na toto európske správanie je tvrdenie, že je krátkozraké a nemorálne. Krátkozraké preto, tvrdia kritici, lebo bezpečnosť pohodlnej európskej existencie je ohrozená a ak sa Európania včas nespamätajú a nezačnú podnikať kroky na svoju obranu, barbari sem vtrhnú a kukučkové hodiny im roztrieskajú. Nemorálne preto, lebo pohodlní a bohatí Európania sa spoliehajú na to, že ich Američania obránia. Ba čo viac, ešte si pritom trúfajú kritizovať vulgárnosť a nemorálnosť svojich ochrancov.
Nie je však také isté, či je európska pasivita nelogická, alebo dokonca nemorálna. Od konca studenej vojny sa Európska únia ani raz neocitla v situácii konvenčného vojenského ohrozenia. Nikto sa nechystá Európu okupovať. A keďže to Európania vedia, drvivá väčšina z nich je proti zvyšovaniu vojenských výdavkov.
Samozrejme, že bezpečnosť a blahobyt priemerných Európanov ohrozujú veci ako terorizmus, zmena klímy, nekontrolované prisťahovalectvo, demografický kolaps, epidémie, dodávky energie. Nie sú to však veci, s ktorými by sa “európska superveľmoc” vedela zvlášť dobre vysporiadať. Aké vojenské riešenie by bolo adekvátnou odpoveďou na globálne otepľovanie alebo na klesajúcu pôrodnosť v Európe?
Spojené štáty rozpútali vojnu v Iraku a v Afganistane v rámci “vojny proti terorizmu”. Tisícky európskych vojakov bojujú v Afganistane po boku Američanov. A hoci Európania nie sú ochotní verejne vysloviť túto myšlienku, je prinajmenšom možné tvrdiť, že prítomnosť európskych jednotiek v Afganistane zvyšuje ohrozenie Európy tým, že prispieva k radikalizácii moslimov žijúcich v Európe.
Chabá reakcia Európy na balkánske vojny deväťdesiatych rokov sa často uvádza ako argument, že Európa by mala zosilniť svoj vojenský a diplomatický vplyv. V porovnaní s minulosťou však európska reakcia na balkánsku krízu deväťdesiatych rokov bola značným pokrokom. V roku 1914 kríza na Balkáne spôsobila svetovú vojnu. Snaha Európskej únie o zastavenie krviprelievania v bývalej Juhoslávii v deväťdesiatych rokoch prišla neskoro a nepriniesla výrazné výsledky. Nikdy však nehrozilo, že balkánsky konflikt by sa mohol rozrásť na väčšiu vojnu. Polopacifistický svetonázor modernej Európy má svoje výhody.
Jeho nevýhodou je, že keď vypukne medzinárodný konflikt, Európania často vyzerajú ako bezvýznamní ufňukanci. Kritizujú konanie USA, nemajú však silu na to, aby sami výrazne zasiahli do diania.
Bezvýznamnosť nie je zvlášť dôstojná ani vznešená. Napriek tomu však pre Európu môže byť logickou voľbou. Dá sa povedať, že Európa dosiahla určitú formu nirvány. Je prisilná na to, aby ju napadli, a prislabá na to, aby sa od nej očakávalo, že bude riešiť problémy zvyšku sveta. Ako by povedal Harry Lime, z Európy sa stalo jedno obrovské Švajčiarsko.