Prišiel čas / Stĺpček

Odhliadnuc od toho, že čas nikdy neprišiel, že tu bol vždy, iba ak by sme si vymysleli bezčasový čas, v ktorom nijaký čas neuplynul, čo by však zasa bol druh času či vlastne by to žiadny čas nebol, teraz skutočne prišiel čas, aby EURO už vyliezlo z jaskyne a ukázalo sa ľuďom. Bol však už aj čas, keď majstrovstvá sveta ešte neboli také dôležité, hralo na nich osem mužstiev, a bol aj čas, keď Cena Ingeborg Bachmannovej ešte trvala od utorka do nedele, a nie skrátene na dva televízne dni a štrnásť (zo vtedajších dvadsiatich dvoch) Dnes už žijeme v čase totálnej futbalizácie, futbalokracie, v ktorej sa výrok pripisovaný Hansovi Kranklovi („Hovorí vám niečo Toulouse-Lautrec? Veľmi veľa, sú to dve vynikajúce mužstvá. Tipujem nerozhodne.”) V čase, keď futbal všetko ostatné obaľuje sebou. Tak ako rakúska kuchyňa má odjakživa sklon všetko obaľovať: ementál, karfiol, mäso, rybu, šampiňóny, tak sa momentálne všetko máča a vypráža v cestíčku futbal. A tak prišiel čas, sústrediť sa na “všetko ostatné je prvotné”, jadro éry EURO, hry, ktorá nepozná iné pravidlá ako svoje vlastné.

Čas je zvláštna záležitosť, ako omietka na domoch nás denno-denne obklopuje, až kým sa jedného dňa z nej veľký kus neodlomí. V nekonečne dlho sa javiacom čase sa na majstrovstvá túžobne vyčkávalo, zatiaľ čo 90 minút zápasu akoby prebehlo relatívne rýchlo – hoci aj tu sú fázy, ktoré človeku pripadajú ako večnosť alebo sú jednoducho prikrátke. Čas pred EURO bol každopádne pridlhý. Pripadal mi ako nekonečne dlhá predohra, ktorá sa teraz v predkole a štvrťfinále vyšplhá k vyvrcholeniu, vybije, aby v semifinále a finále zasa rýchlo ochabol.

Prišiel teda čas, aby konečne prišiel čas, aj keď čas nikdy neprišiel, ale bol tu odjakživa. Je to rieka, a to posledné, čo nás proti nemu hnalo, je teda toto EURO, najväčšia športová udalosť Rakúska a Švajčiarska v dohľadnom čase. A aj keď sa nerysuje žiadne prekvapenie, je už jasné, že Rakúsko aj Švajčiarsko z týchto majstrovstiev tak rýchlo nepocestujú domov. To už trochu znie ako veľký čas.

Text vyšiel v denníku Der Standard.