Európska politika má pred sebou premenu, ktorá je podobne významná ako bola nemecká Ostpolitik začiatkom sedemdesiatych rokov. Vtedy heslo znelo Zbližovaním k zmene, dnes by mohlo znie? Spojenou Európou k spravodlivosti alebo Viac spravodlivosti – viac Európy! V jednom aj druhom prípade ide o prekonanie rozštiepenia, vtedy medzi Východom a Západom, dnes medzi Severom a Juhom. Európa je osudové spoločenstvo, takto ho neustále politici vzývajú. Európska únia je myšlienka, ktorá vzišla z fyzického a morálneho spustošenia. Ostpolitik bola myšlienkou, ktorá mala stlmiť studenú vojnu a prevŕtať železnú oponu.
Na rozdiel od niekdajších štátov a impérií, ktoré oslavovali svoj pôvod v mýtoch a hrdinských víťazstvách, je Európska únia transnacionálnou inštitúciou vlád, zrodenou z agónie porážky a zdesenia z holokaustu. Ale čo znamená európske osudové spoločenstvo ako nová generačná skúsenosť dnes, keď už nejde o vojnu a mier? To existenciálne ohrozenie finančnou krízou a krízou eura znovu Európanom ukazuje, že nežijú v Nemecku, Taliansku alebo vo Francúzsku, ale v Európe. Mládež Európy po prvýkrát zažíva svoj európsky osud: so vzdelaním lepším, než ktorákoľvek generácia pred ňou, očakávaniami, ktoré sa zrážajú s hroziacim štátnym bankrotom a poklesom trhov práce, vyvolaným ekonomickou krízou. Každý piaty Európan do 25 rokov je nezamestnaný.
Tam, kde si akademický prekariát rozkladá svoje stany a dvíha hlas, sa vo všetkých týchto protestoch dožaduje sociálnej spravodlivosti – a táto požiadavka sa v Španielsku, Portugalsku, ale aj v Tunisku, Egypte a Izraeli (na rozdiel od Veľkej Británie) ozýva mohutne a nenásilne. Európu a jej mládež spája zúrivosť z politiky, ktorá nepredstaviteľnými sumami zachraňuje banky, a premrháva ich budúcnosť. Ak nádej európskej mládeže padne za obeť kríze eura, aká budúcnosť potom starnúcej Európe zostane? Spravodajské programy skoro denne prichádzajú s novým názorným materiálom pre vstup do novej éry riskantného neporiadku – svetovej rizikovej spoločnosti. Novinové titulky začali byť pred časom vymeniteľné: neistota z budúcnosti svetovej ekonomiky, záchranný val EU v ohrození, Merkelová cestuje na krízové stretnutie so Sarkozym, ratingová agentúra avizuje pokles Ameriky. Signalizuje globálna finančná kríza rozpad starého centra? Práve autoritárska Čína sa tu hrá na apoštola finančnej morálky a čistí žalúdok demokratickej Amerike, ale aj Európe. Kríza každopádne dosiahla jednu vec: všetkých (vrátane expertov a politikov) katapultovala do sveta, ktorému už nikto nerozumie. Pokiaľ ide o politické reakcie, môžeme si predstaviť dva protikladné, extrémne scenáre. Jeden scenár je hegeliánsky – v ňom spoločne s hrozbami, ktoré produkuje svetovo-rizikový kapitalizmus, dostáva historickú šancu úskok rozumu. Tak znie kozmopolitický imperatív: kooperovať alebo stroskotať, spoločne vyhrať alebo každý zvlášť prehrať. Nekontrolovateľnosť finančných rizík (a klimatických zmien a migračných pohybov) otvára zároveň aj scenár Carla Schmitta, mocensko-strategickú hru, ktorá normalizáciou celoplanetárneho výnimočného stavu znovu otvára dokorán brány etnickej a nacionalistickej politike. V obidvoch modeloch nemôžeme uniknúť osudovému spoločenstvu, pretože kapitalizmus svetového rizika bez ohľadu na to, čo urobíme, zakladá novodobé existenciálne štiepenie a väzby ponad etnické, náboženské a politické hranice.
Ako sa pritom môže Európa udržať? Úspech Európskej únie je paradoxne jednou z jej hlavných záťaží. Ľuďom sú niektoré jej vymoženosti také samozrejmé, že ich existenciu by možno zaznamenali až, keď by už zmizli. Predstavte si, že by sa znovu na hraniciach kontrolovali pasy, že by všade prestali existovať spoľahlivé potravinové predpisy, že by už neboli žiadne rovnaké štandardy slobody slova a tlače (ktoré dnes Maďarsko porušuje, a vystavuje sa tým pádom prísnemu pohľadu); museli by ste si meniť peniaze a pamätať si výmenné kurzy nielen, keby ste cestovali do Budapešti, Kodane, Prahy ale aj do Paríža, Madridu či Ríma. Európska vlasť je už pre nás druhou prirodzenosťou, a práve to môže byť dôvod, prečo s ňou tak ľahkovážne hazardujeme.
S krízou eura a záchrannými valmi pre juhoeurópske krajiny sa rozvíja schmittovská logika konfliktu medzi veriteľmi a dlžníkmi. Veritelia a dlžníci musia presadiť do vnútra úsporné programy, a preto v zadlžených krajinách napínajú politickú špirálu ďaleko za prah bolesti. Naproti tomu zadlžené krajiny si pripadajú podrobené diktátu EU, zranené vo svojej národnej nezávislosti a dôstojnosti. Jedno i druhé podnecuje nenávisť k Európe. Európa sa totiž javí ako konglomerát povýšenectiev.
K tomu pristupuje ešte pocit ohrozenia zvonku. Kritikom islamu, ktorý údajne zneužíva západnú hodnotu slobody, sa podarilo spojiť xenofóbiu s Osvietenstvom. Naraz ste mohli byť proti prenikaniu prisťahovalcov už aj v mene Osvietenstva. Takto sa v Európe presúvajú a striedavo posilňujú tri sebadeštruktívne procesy: xenofóbia, islamofóbia a antieurópanstvo.
Mnohí z nás – keď pomyslia na politiku – vidia pred sebou jej zánik. Ako len môžeme byť takí slepí? V malom i veľkom, v národnej, európskej, ale hlavne v svetovej politickej rovine sa Hegel – veriaci v rozum, vadí so Schmittom, ktorý vidí všade nepriateľov.
Pokiaľ ide o večnú krízu menom Európa, v tejto konfrontácii o modeli budúcnosti sú na programe dňa nasledujúce otázky: do akej miery protesty pobúrených skutočne prebúdza solidaritu ponad hranice? Do akej miery ten pocit nezávislosti vedie k novej generačnej skúsenosti a k novým iniciatívam európskej politiky? Ako sa správajú zamestnávatelia, odbory, stred európskej spoločnosti? Ktorá z veľkých európskych strán, napríklad v Nemecku, naberie odvahu vysvetliť občanom, akú cenu pre nich ich európska vlasť má?
Angela Merkelová dáva prednosť obchádzkam rozumu, hegeluje. Alebo, tanečnou metaforou: dva kroky vzad, jeden úkrok do boku, jeden dopredu, potom cirkusové číslo bleskurýchleho obratu, odpružené krôčikom vpred – takto poskakuje, potkýna sa a potáca nemecká koalícia. Podľa hudby, ktorú Nemci a ani iní Európania nepočujú a nemôžu poznať. Pretože zatiaľ čo Helmut Kohl vystríhal pred nemeckou Európou a usiloval sa o európske Nemecko, Merkelová zastáva nemecký euronacionalizmus: to berlínska politika nemeckého ekonomického poriadku má vyliečiť Európu.
To, čím bola začiatkom sedemdesiatych rokov v rozdelenom Nemecku Ostpolitik, by dnes mala proti finančnej kríze mala byť proeurópska politika: politika spájania ponad hranice. Prečo bolo také samozrejmé to nepredstaviteľné drahé zjednotenie s NDR, a ekonomicko-politická integrácia dlžníkov ako Grécko alebo Portugalsko taká zatracovaná? Nejde len o to, kto zaplatí účty. Oveľa viac ide o to, ako nanovo premyslieť a nanovo tvoriť budúcnosť Európy a jej postavenie vo svete. Zavedenie eurobondov by nebola žiadna zrada nemeckých záujmov. Cesta k solidárnej únii, podobne ako uznanie hranice na Odre a Nise, je v tom najlepšom uvážlivom záujme Nemecka a Európy. Prečo by Európa nemala zaviesť daň z finančných transakcií, ktorá by nikoho, ani banky, v skutočnosti nebolela, naopak, všetkým členským štátom by prospela, otvorila by finančný manévrovací priestor pre sociálnu a ekologickú Európu, pre zamestnancov by bola prísľubom bezpečnosti prostredníctvom Európy- a tým sa ujala požiadaviek, na ktorých mladým Európanom osobitne záleží?
Viac spravodlivosti väčším zomknutím Európy – v tom spočíva aj apel spoločenstva transnacionálnej solidarity: Buďte pobúrení, Európania. Podobne ako kedysi mnohí odsudzovali zbližovanie s komunistickým blokom ako vlastizradu, je dnes požiadavka Viac Európy! fackou do tváre národnému sebavedomiu.
Merkelovej politika krokov a úkrokov tam a späť by mohla byť aj strmou prihrávkou červeno-zelenej budúcnosti Nemecka. Len čo SPD a Zelení dajú zrozumiteľne najavo, že sociálna Európa je čosi viac ako dušička skúpeho introverta, a síce – povedané s Hegelom – že je to historická nevyhnutnosť, tak ešte aj SPD môže znovu získať tvár a vyhrať voľby. Za predpokladu, že bude mať odvahu ofenzívne vyhlásiť proeurópsku politiku za svoj hlavný projekt, tak ako pred štyridsiatimi rokmi Ostpolitik.