Aká je paralela medzi Pygmalionom, profesorom Higginsom, Priklopilom a Fritzlom?
Ovídiovský Pygmalion si chcel stvoriť Galateu zo slonovinovej kosti, Shawov profesor Higgins vytvoril My fair Lady, Wolfgang Priklopil si modeloval dokonalú ženu (Nataschi Kampuschovej). A Fritzl? Josef Fritzl si zriadil paralelnú rodinu, nad- a podsvetie, nebo a peklo súčasne. Ako šialenec Stvorenia vyrobil dvakrát po sedem detí a nečudoval by som sa, keby sa aj tie byty (hore a v pivnici) na seba podobali a keby niekde v Thajsku alebo inde na svete existovala ešte tretia osemčlenná rodina.
Je to, ako keby chcel žiť svoj život hneď dvakrát, raz za fasádou sporiadaného malomeštiačika, druhý raz v pivnici svojej amorálnej fantázie. S manželkou údajne už dvadsať rokov nespal, za ten čas splodil s dcérou sedem detí – z ktorých niektoré opäť integroval do svojho zdravého sporiadaného sveta. Staré klišé svätice a kurvy uplatnil na matke a dcére. Musilovský paralelný dej v malom.
Josef Fritzl vybudoval rafinový, ťažkými dverami trezoru zabezpečený bunker. Bulvár ho za to označuje za beštiu a najväčšieho zločinca Rakúska vôbec, ja si však myslím, že je to ako so strachom vidieka z teplých, že máme hlavne strach z Fritzla v nás samých, z vlastných megalomanských fantázií dokonalej moci. Potiaľ tento Josef Fritzl vo svojej nenápadnosti, sporiadanosti, normálnosti, svojej megalománii, svojom hochštaplerstve – keď sa na úrade pre mladistvých vydával za nóbl pána – ale aj vo svojej radikálnosti, s ktorou svoje fantázie zrealizoval, možno ani vôbec nie je taký netypický, vôbec nie je taký nerakúsky, ako by sme si chceli myslieť. Aj vyhrážky plynom v prípade úteku nemohli nemohli vzniknúť len tak z ničoho.
Čím viac sa zdôrazňuje na Josefovi Fritzlovi to zvrátené a beštiálne, tým je normálnejší. Obstarával potravu, vynášal smeti, kupoval oblečenie, platil elektrinu. Držal svoju druhú rodinu ako domáce zvieratá, staral sa o ne a svojím spôsobom ich dokonca ľúbil. Čím nehumánnejšie ho vykresľujeme, (aj vyzerá trošku ako Saddám Husajn), tým viac obyčajnosti, všednosti môžeme vytušiť v tej posadnutosti kontrolou a zabezpečením, a tým je celý tento prípad len ešte hrozivejší.
Veď ktorý šéf, ktorý partner, ktorý rodič, nechce uplatňovať moc, nechce modelovať iných podľa svojej formy? V tomto zmysle je Pygmalion všade okolo nás, nielen v rodinných domčekoch, za tujami a záhonmi ruží. Jeho kobky sú v nás. Sú to pivnice našej fantázie. Lebo kto z nás nežije sem-tam vo svete zdania? Koľko mužov podvádza svoju ženu? Pravidelne či len v duchu? Koľko ľudí si buduje svet zdania, žije vo futbalovej tabuľke, v počítačovej hre alebo v kráľovských domoch, či telenovelách?
Isteže normálne nikto nezájde tak ďaleko ako Josef Fritzl, ktorý si v pivnici zaviedol druhú rodinu, ako si iní v pivnici nainštalujú modely železnice, a jeho pivničná rodina bola aspoň počtom detí napodiv rovnaká ako tá prvá, čím je tento prípad skoro až mýtický.
Téza a antitéza rodiny, dialektika spoločnosti, prežitá týmto jediným človekom, ktorého jednoducho nemôžeme pochopiť – takže v ňom chceme vidieť beštiu a diabla. Pritom existujú aj horší zločinci, a ani časy nevoľníkov, ako ich opísal Franz Innerhofer, nie sú zas až tak dávno preč. Politika, ktorá s tým nevie zaobchádzať, hovorí o spravodlivosti (ako Chammurapi) a využíva príležitosť zvýšiť trestný rámec a pritvrdiť kontrolné mechanizmy.
Médiám sa tento moderný Kaspar Hauser, zvaný pivničný muž, musel zjaviť ako nádherný sen, až mi je čudné, že si ho News, Krone a ORF nevymysleli. Médiá žijú z traumy iných a prípad Fritzl je šialený, fantastický biznis, z psychologického a literárneho hľadiska prípad storočia. Jedného dňa ho niekto sfilmuje a potom sa paralelný svet Josefa Fritzla stane realitou inak a, žiaľ, to je isté už dnes, realitou skrátenou, skreslenou a zaujatou.
Text vyšiel v denníku Frankfurter Rundschau.