Foto: Katie D. Weisberger / The New York Times
“Keď sa od nás odrazu vyžaduje, aby sme sa stali svedkami dákej obrovskej a hrôzostrašnej udalosti, zvádzame boj sami so sebou, aby sme ju nezredukovali na svoj vlastný nepatrný rozmer“, napísal pred desiatimi rokmi John Updike. Vo svojho bytu na desiatom poschodí v Brooklyn Heights „vo falošnej blízkosti televízie“ sledoval pád dvojičiek. Aj my, nepatrní na vzdialenom druhom konci sveta, v severozápadnom Londýne, sme vnímali túto falošnú blízkosť. V našej zmiešanej komunite žije veľa moslimov z Bangladéšu, Pakistanu, Indie, Spojených arabských emirátov, z Afriky. Vyrastala som s dievčatami, ktoré si hlavy zakrývali šatkou a v tom čase mi to nepripadalo o nič pozoruhodnejšie ako chlapci s jarmulkami na hlavách alebo hindustánske dievčiny s bindi na čele. Bol to iný svet. Ako je možné, že existoval? Čiastočne iste preto, lebo triedne rozdiely medzi nami boli skryté. Chodili sme do rovnakých škôl a rozdiely medzi nami nás ani nefascinovali ani nám obzvlášť nenaháňali strach. Neskôr už bolo ťažšie udržať si tento pocit rovnosti. Tínedžeri sú sústredení na otázky postavenia a spravodlivosti a sú citlivý na rozdiely. Ako to, že jedni majú tak veľa, zatiaľ čo iní nemajú nič? Je to dôsledok prirodzenej nadradenosti? Ťažkej práce? Historického šťastia? Alebo vykorisťovania? Niektorých k pubertálnemu politickému uvedomeniu dokopalo nepríjemné poznanie: hentam vaši ľudia ubližujú našim ľuďom tuto; váš domov útočí na náš domov. A potom nastala katastrofa. Koniec sveta pre takmer tritisíc nevinných ľudí. Začiatok celkom iného sveta pre nás ostatných. Z epicentra na Manhattane sa nárazová vlna rozšírila až do Európy. Na severozápade Londýna vyvolala malú, ale podstatnú zmenu: zmenil sa stereotyp moslimských chlapcov. Z tichého usilovného decka bez záujmu o sex, čo sedel v zadnej lavici a mal pred sebou štúdium na technike sa odrazu stal Verejný Nepriateľ č. 1.
„Uvedomme si, že oblúk morálneho sveta je dlhý, ale že sa skláňa smerom k spravodlivosti.“ – Martin Luther King Jr.
V priebehu nasledujúcich desiatich rokov sa komunity podobné tej mojej stali terčom diskusií. Roku 2005 tieňový minister vnútra David Davis žiadal, aby sa skoncovalo s „politikou“ multikulturalizmu, ktorá pripúšťa, „aby sa u nás usadili ľudia z odlišných kultúr bez toho, aby sa od nich vyžadovalo, že sa integrujú do spoločnosti“. Podľa Nicka Griffina, šéfa Britskej národnej strany (BNP) , problém nespočíval v segregácii, ale naopak v miešanosti: „Veľký problém, s ktorým sa svet sa musí vysporiadať je, že sa miešajú ľudia, množstvá rozličných ľudí s rozlišných etnických skupín, až sa strácajú samostatné kultúry a identity a v tom podľa mňa podstata tkvie podstata problému.“ Vyzývali nás zjednotiť sa, ale štát naďalej finančne podporoval školy pre jednotlivé náboženské skupiny. Vyzývali nás rozdeliť sa, ale v parlamentných voľbách roku 2010 BNP (napriek výraznému nárastu hlasov) nezískala jediný poslanecký mandát. A keď 7. júla došlo k našej vlastnej tragédii podľa vzoru 9/11, znovu vypukla diskusia o “zlyhaniu multikulturalizmu”, napriek tomu, že intenzívny pocit národnej identity nikomu nebráni zabíjať vlastných rodákov a že teroristi, narodení v Británii jasne vyhlásili, že im nešlo o domácu, ale zahraničnú politiku. Zo šatky sa stal sporný a podvratný predmet. Hidžáb tým získal novú moc a vzrástla jeho popularita ako symbolu kultúrnej solidarity a vierovyznania. Keď v londýnskej štvrti Newham zopár ľudí vylepilo plagáty s heslom „Zóna, podliehajúca šarii“, odskákali si to moslimovia v celej krajine – to bola miestna obdoba asymetrickej vojny. Pred dvomi mesiacmi, po tom ako neznámy človek zabil tínedžerov na nórskom ostrove, zo všetkých komentárov znela otázka: Boli to moslimskí fundamentalisti alebo osamotený maniak?
„Obávam sa, že sme obludy. Čo sme to len za obludy“, napísal nedávno Frederick Seidel v básni „Downtown“ o štvrtom júli a o smutných ohňostrojoch nad Hudsonom („vznášajúci sa rubáš plný chutí“) a o každodennej brutalite požívania rybacích ikier („Aká radosť, jesť nenarodené“). Pripomenulo mi to toto celé neveselé desaťročie, ktoré sa začalo na dolnom Manhattane a zmenilo nás všetkých na obludy, mňa nevynímajúc. Spočiatku som bola za vojnu. Neskôr som sa potešila, keď prezident Obama sľúbil, že nasadí viac jednotiek v Afganistane, nie preto, žeby som sa nazdávala, že to bude znamenať koniec vojny, ale pretože som dúfala, že mu to pomôže vyhrať voľby. Chodila som sa večierky a tam som závidela ľuďom, ktorí vojnu odsudzovali, akoby v tejto vojne skutočne išlo o to, či hŕstka salónnych intelektuálov je proti vojne alebo za ňu. Niekoľko pregúglených hodín som verila, že Sarah Palinová nie je naozaj Trigovou matkou. Tento kmeňový postoj išiel ruka v ruke so vzostupom internetu. Celé desaťročie ste mohli prežiť na internete bez akéhokoľvek kontaktu s „tými druhými“.
Na jednom sa však asi všetci zhodneme: všetko sa zmenilo. Alebo aj nie? Páchatelia atentátu z 9/11 si priali svet, v ktorom náboženská viera (v ich verzii) zvíťazí nad všetkými ostatnými záujmami. No v skutočnom živote máme nutne veľmi rozdielne záujmy: musíme chodiť do školy a hľadať si prácu, starať sa o deti či o rodičov. A v týchto otázkach sa dlho nezaobídeme jeden bez druhého. Samozrejme, že zmiešané komunity sa nezaobídu bez napätia – takej komunity niet na celom svete. (Relativnq rasová a kutúrna homogenita nie je zárukou mieru, ako sa o tom presvedčili v Severnom Írsku.) Máme však veľa spoločných hodnôt a priorít. Poznamenávam, že pre teroristov pojem trieda veľa nehovorí: vnímajú len dve kategórie ľudí, veriacich a pohanov. Tu, na zemi, chudoba a privilégiá prekračujú náboženské a kultúrne rozdiely. Stačí sa pozrieť na záznamy priemyselných kamier z Londýna: spoločne páchame výtržnosti a potom spoločne upratujeme ulice.
Vlani na Vianoce mi vo vstupnej hale činžiaku v New Yorku udrelo do očí, že vo vianočnej výzdobe z papiermaché sa tu spájala židovská hviezda s kresťanským krížom. Títo „biblickí ľudia“ (ktorých sväté písma majú medzi sebou rovnako veľa spoločného, ale aj rozdielneho, tak isto ako obe tieto písma s Koránom) si tu v pokoji nažívali v spoločnom priestore a náboženstvo tých druhých im pripadalo občas zábavné, občas iracionálne, krásne či banálne. Ako je to možné? Vyžiadalo si to veľa generácií; obdobia nevýslovnej hrôzy; ľudia občas zabúdali a občas odpúšťali, a ani jedno ani druhé nerobili bezchybne. Pomohli praktické záležitosti. Všeobecná ekonomická parita, neľahké prejavy dobrej vôle na oboch stranách a demokratická krajina, kde sloboda umožňuje, aby sa stalo to, čo je zdanlivo nemožné. Nie je to dokonalý vzťah – nič také neexistuje – a dopracovali sme sa sem až po dvetisíc rokoch. Zabúdame, že tieto veci si vyžadujú čas. „Uvedomme si, že oblúk morálneho sveta je dlhý, ale že sa skláňa smerom k spravodlivosti,“ povedal Martin Luther King Jr., človek, čo stál na čele stretu dvoch zdanlivo nezmieriteľných národov. Nie každý je obluda.