Foto: AFP / Getty Images
Foto: EPA
Do Bombaja som sa prisťahoval roku 2006. Dievčina, s ktorou som chodil v Dílli tu dostala miesto v marketingovej firme. Priviezla si ma sem aj s knihami, kuframi a čačkami. Začiatkom roku som odišiel z Time magazine s tým, že dopíšem svoj prvý román, ale miesto toho som pre nich ďalej písal na voľnej nohe. Vedel som, že knihu nikdy nedokončím, ak neodídem z Delhí, kde sa stále niečo dialo. Pôvodne som chcel ísť do Kalkaty, ale potom sa moja láska vybrala do Bombaju.
Prvý raz som tu bol s matkou roku 1985. Boli sme na návšteve u prastrýka Sureša, právnika, ktorý žil v štvrti Bandra. Mnohí moji príbuzní odišli z rodného Mangalore za právnickou kariérou v Bangalore či Madrase. Sureš, odvážny, láskavý muž s orlím nosom, si ako jediný vybral Bombaj – vzdialené mesto, kde sa hovorí po hindsky a kde ľudí z južnej Indie údajne prenasleduje pravicové hnutie Šiv Sena. A hoci som tu potom osemnásť rokov nebol, Bombaj si vždy našiel spôsob, ako sa mi pripomenúť.
V prvom ročníku na Columbia University v New Yorku som sa zoznámil so Sudeepom, okrem mňa jediným Indom v ročníku. Bolo to r. 1994. Rozprával mi o Churchgate, mieste, ktoré som z detstva poznal z bombajskej verzie hry Monopoly. Chodili sme spolu na filmy Satyajita Raya v Lincoln Centre a Sudeep tvrdil, že jeho stará mama bola pri nakrúcaní filmu Pather Panchali.
Podľa neho som si vytvoril predstavu o bombajskej elite. Hoci maturoval na vznešenom gymnáziu Cathedral, na Columbii mal dosť slabé, na Inda až neprístojné známky. Vedel však, čo chce od života a vyznačoval sa rovnováhou a umiernenosťou, vzácnymi kultúrnymi darmi, ktoré neboli súčasťou mojej úzkostlivej malomestskej výchovy. Tušil som, že bude v živote šťastnejší než ja.
V Oxforde, kde som študoval od roku 1997 do 1999, som sa stretol s ďalším Bombajčanom, synom bohatého právnika, ktorý to napriek naštrbenému zubu a odpudzujúcemu správaniu vedel so ženami: od prvej chvíle sme si boli úprimne nesympatickí. Bol nafúkaný na seba i na svoje styky a pripadal mi ako stelesnenie starého bohatstva, starých privilégií a starej hlúposti – chodiaci dôvod, prečo ľudia ako ja z malých miest museli odísť z Indie. Bombaj je istotne plný takýchto ľudí, myslel som si, čo popíjajú gin s tonikom a vyciciavajú našu krajinu.
Títo dvaja, vyrovnaný bengálsky chlapec a právnický synček s nalomeným zubom, ma roky mátali. Myslím, že som sa r. 2003 vrátil do Indie preto, aby som ich tu našiel. Bože, modlieval som sa, urob, aby som bol miernejší a pokojnejší, taký ako Sudeep a dopraj mi, aby som tomu právnickému synčekovi dal riadne po hlave. Boli to dosť protichodné ciele, ale akosi súviseli s predstavou života v Bombaji.
Usadil som sa však v New Dílli. Prišiel som sem ako korešpondent Time Magazine a redakcia ma poslala do hlavného mesta. Hľadal som každú príležitosť odletieť do Bombaja a po pristátí som sa snažil čo najrýchlejšie vybaviť pracovné záležitosti a vybrať sa taxíkom na Crawford Market.
Po nečakanej matkinej smrti roku 1990 som žil v zahraničí a celé roky som tu nebol. V tom čase správy o tom, ako sa India mení, spočívali predovšetkým v informáciách o tom, ako sa mení Bombaj.
Keď som prišiel do Mangalore, zistil som, že takmer všetci príbuzní vlastnia autá a byty: o takejto samostatnosti moja matka celý život len snívala. „Moja vlasť sa prudko mení – je to dobré či zlé?“ Táto otázka ma dennodenne trápila celé štyri roky v celej Indii, ale najviac tu v Bombaji, v husto obývanej štvrti Crawford Market. Jej starobylé budovy, presýtené ľuďmi a tovarom žiarili vo večernom svetle a zdalo sa, že mi hádžu metafyzickú rukavicu: „Ak vyriešiš mňa, vyriešiš svoj problém.“
Odjakživa som plánoval precestovať Indiu a napísať román a r. 2006, keď som si našetril dosť peňazí, som odišiel z Time. Kým som žil v Dílli, Bengálčania patrili k tým najzvedavejším a namilším ľuďom. Vybral som sa na 10 dní do Kalkaty a rozhodol sa, že je to najvhodnejšie indické mesto pre spisovateľa. No páky osudu zabrali a po týždni v Dehradune, kde som začal prepisovať starý rukopis Bieleho tigra, som si miesto lístku do Kalkaty kúpil lístok do Bombaja.
Bol to osud: dievčina, za ktorou som sem vybral ma po mesiaci nechala a vrátila sa do Rohini. Ja som už zaplatil zálohu za byt v štvrti Santacruz East – ošumelý dvojizový byt v starom dome, jediný, aký som si mohol dovoliť – a jedného rána som sa v ňom zobudil sám. V ten večer som sedel pri stolíku pred reštauráciou vo Vihare a rozmýšľal, s kým sa budem rozprávať v tomto meste a ako tu budem žiť, keď ku mne pristúpil vysoký fúzatý muž so svetlou pleťou.
“Vy ste z Udupi,” povedal.
“Moja matka bola odtiaľ,” odvetil som. “Vyrástol som v Mangalore.”
“Na tvári vám vidieť, že ste z Južnej Canary.”
Viedol reštauráciu a povedal mi, že všetci, čo tam pracujú sú z okolia Mangalore. Sledoval som, ako sa bavia v kannadštine a tulčine, ako utierajú stoly a pobehujú po dusnej kuchyni. Nemali ľahký život, no zdalo sa, že sú plní energie a nádeje do budúcnosti. Napadlo mi, že keď sa budem venovať svojmu románu tak, ako sa oni venujú stolom v reštaurácii, aj o mňa bude postarané.
V dome, kde som býval, tiekla voda len dvakrát denne a tak som si musel byť doma od siedmej do deviatej ráno a od šiestej do ôsmej večer. Zbytok času som písal. Maklér, ktorý mi sprostredkoval prenájom, mi jedného dňa zavolal: „Susedia sa sťažujú, že nerobíte žiadny hluk.“ Aby som ich trochu upokojil a aby som svojim dňom dodal štruktúru, začal som ráno chodiť vlakom do knižnice British Council v Nariman Point; občas som sa pre zmenu vybral do kaviarne pod voľným nebom pred divadlom Prithvi a ak sa mi v ten deň písanie darilo, kúpil som si lístok na večerné predstavenie.
S radosťou som zistil, že môj prastrýko Sureš je ešte v Bombaji. V deväťdesiatych rokoch bol sudcom na Najvyššom súde v Bombaji, kde si vyslúžil povesť protivníka strany Šiv Sena. Teraz bol na dôchodku a žil na spojnici Juhu-Versova. Prastrýko Sureš je rodený rozprávač. Dlho do noci mi rozprával o nepokojoch v Bombaji, o tom, čo sa tam dialo za denného svetla a o ľuďoch, ktorých za to nikdy nepostavili pred súd. Večer som sa od neho nechal odviezť auto-rikšou domov ku svojmu románu.
Šesťnásťročný chlapec sa ukladá spať a myslí si: „Keď sa zobudím, budem väčší a silnejší.“ Už ako dospelý tridsiatnik v Bombaji som mal presne ten istý pocit. Ráno som otváral oči a myslel si: „Dnes večer bude moja knižka väčšia a silnejšia.“ Toto obdobie jednoznačného šťastia sa skončilo vo februári 2007 mailom od literárneho agenta z New Yorku. Písal mi: „O niekoľko dní sa začína londýnsky knižný veľtrh. Zdvihni telefón.“
Potom už všetko prebiehalo závratnou rýchlosťou, ešte rýchlejšie ako matkina smrť. Kamarát z Dílli, novinár, sa ma opýtal: „To si ten Adiga, o ktorom sa toľko hovorí?“. „To asi nie,“ povedal som a myslel som to vážne. No jedného dňa som v British Council otvoril vydavateľský časopis a narazil som v ňom na článok o londýnskom knižnom veľtrhu a o knihe Biely tiger. Bola to pravda. Všetko bolo inak.
„Ako to, že si môžete dovoliť lepší byt, hoci ste už osem mesiacov bez zamestnania?“ čudoval sa môj maklér. Koncom roku 2007 som sa presťahoval do trojizbového bytu vo štvrti Versova; začal som behať so po pláži, chodiť do posilňovne, zvanej Barbar a každé ráno som pokukoval po hercovi Om Purimovi, ako raňajkuje v miestnej reštaurácii. Cítil som sa tam dobre, no moja predstavivosť ma so svojou typickou perverzitou ťahala späť do Santacruz East. Začal som písať román Posledný muž vo veži, ktorý sa odohráva v mojom predchádzajúcom bydlisku. A tak som sa tam musel vrátiť.
Môjmu maklérovi sa to začalo páčiť. Zinkasoval Ďalšiu zálohu a prehovoril moju kresťanskú domácu, aby prekonala nedôveru k starým mládencom a zobrala ma zas do svojho bytu v Santacruz.
Vrátil som sa však chorý. Najprv som si myslel, že som na pláži chytil chrípku. V horúčke sa čosi pomaly formovalo, až sa mi to vyliahlo v prieduškách: jedného rána som na nástupisku stanice Andheri začal kašľať krv. Doktor Nayak v nemocnici Lilavati mal pre mňa zlú správu. Chronická bronchitída. „V Andheri sa veľmi práši,“povedal. „Rúcajú tam staré domy a vzduch je plný starého stavebného materiálu.“ Dva mesiace som pravidelne chodieval do Lilavati – za 500 rupií za jednu návštevu – a v chladnej čakárni na ambulantnom oddelení som zízal na röntgenové snímky svojej zapchatej lebky.
Čím viac som bol chorý, tým rýchlejšie som písal. Uvedomil som si, že dve tváre, ktoré ma roky mátali, sa počas môjho pobytu v Bombaji zliali do jednej: že dobrosrdečný chlapík sa zmiešal s mužom s nalomeným zubom a že keď vyzdraviem, budem už iný a budem písať inak. A zatiaľ mi prinášalo slávu čosi, čo som napísal, keď som svet ešte videl tak ako kedysi. Z reakcie istých ľudí v Indii na Bieleho tigra som usúdil, že keby si ho prečítal dakto z Šiv Sena, mohol by som rovno sadnúť do rikše, odviezť sa k prastrýkovi Surešovi a schovať sa pod gauč. Ten deň snáď ešte príde.
No roku 2009 sa ukázalo, že hlavná hrozba v Bombaji bola vo vzduchu. Niekoľko mesiacov po tom, ako som celkom vyzdravel, som bronchitídu dostal po druhý raz. Po mame mi ostal trojizbový byt v Bangalore, ktorý bol celé roky zamknutý. Začal som hľadať kľúče. Moji priatelia sa dozvedeli, že sa chystám na niekoľko mesiacov odísť zo zdravotných dôvodov na juh. „Ak odídeš,“ opýtal sa jeden z nich, „naozaj sa sem ešte vrátiš?“
Pred mnohými rokmi som čítal bájku o mužovi, čo chce vykopať studňu. Kope na jednom mieste, potom zas na inom a tak to ide celý deň. K večeru pochopí, že keby nebol neprestal kopať na jednom mieste, bol by už narazil na vodu. Táto bájka mi naháňala hrôzu po celé deväťdesiate roky, keď som žil za hranicami. Do Indie ma priviedol strach z túlania, no po siedmich rokoch doma sa ešte stále sťahujem z miesta na miesto. Teraz však viem, že toto sťahovanie má zmysel; viem už, že aj túlať sa a snívať znamená slúžiť.
Môj maklér neveril vlastným ušiam. Chytil ma za ruku. „Robím už štyridsať rokov a stále nič nemám. Od chvíle, keď ste sem prišli sa všetko, čoho ste sa dotkli, zmenilo na zlato. Čo vás to napadlo odísť z Bombaja?“