Nechcem na EÚ len prskať a žiarliť. Chcem byť na ňu hrdý. Prečo by Ukrajina mala patriť do Európskej únie? Pretože to tak chcem, pretože by som tak chcel, pretože si to prajem, áno: neviem si to v tejto chvíli vôbec predstaviť inak. Inak to podľa mňa jednoducho nejde.
Foto: Reuters
Sú to vo vážnom publicistikom diskurze slabé argumenty? Iste. Je mi to jasné. No dostal som takúto otázku a lepšiu odpoveď nemám a nemôžem dať.
Ozaj: čo by bolo to iné? Prepadnutie Rusku, nedočkavo vznikajúcej ríši? To naozaj nie je to, čo chcem. Že by to bolo to, čo chce Európska únia? Nemyslím si. Aspoň by som si to nechcel myslieť. Šedá nárazníková zóna, čo je z permanentnej nerozhodnosti osudu trvalým prameňom všetkých možných trápení? Trápenie dennodenne pozorujem a občas aj dostávam pocítiť, nie je to však ukrajinský problém sui generis.
Európska únia sa nikdy od toho nebude môcť úplne ohradiť. Nerozhodnosť netlmí problémy, nezmierňuje ich, tie problémy sa nedajú odsunúť. Ukrajinská nerozhodnosť problémy skôr rodí, aj pre Európsku úniu.
Stať sa snáď autonómnou, neutrálnou a zvrchovanou veličinou? V tejto časti Európy? A za dnešných okolností? Naozaj si to myslíte? Ja nie. Musí sa teda rozhodnúť, kam má Ukrajina patriť. To rozhodnutie je nielen nutné, ale je zo dňa na deň naliehavejšie.
V Ukrajine samotnej rozhodnutie padlo už dávno. Väčšina občanov – na rozdiel od záležitosti vstupu do NATO – je za integráciu. Nielen s EÚ, ale aj do EÚ. Aj všetky relevantné politické sily. Aj politické vedenie. Odkiaľ sa tá jednota berie? To je úplne jednoduché: pretože Ukrajina je európskou krajinou, ktorá chce vstúpiť do Európskej únie. Táto vôľa nie je nová, trvá už prinajmenšom desaťročie.
Nahromadilo sa už toľko frustrácie, že tá vôľa hraničí s dychtivosťou, so žiadostivosťou. Len samotnou chuťou na vyššiu kvalitu životu, väčšiu bezpečnosť, vyšší civilizačný štandard (vrátane ekologického), viac slobody pohybu – ako keby to bolo málo! – to ešte nevysvetlíme. Je to viera v tento model a vôľa k budúcnosti.
Je naozaj mnoho tých, pre ktorých táto myšlienka Európy čosi znamená. Ja k nim patrím. Záleží mi na to, aby bola Európa “celá”. Záleží mi na tom, aby sa moji krajania vnímali a cítili ako Európania, a nehovorili (či vo Ľvove alebo Charkove): na budúci týždeň cestujem do Európy, a mysleli tým Európsku úniu. Nechcem teda, aby si Európska únia uzurpovala toto meno pre seba a aby sa ľudia v krajinách mimo EÚ – aspoň nie tak ľahkovážne – toho mena vzdali. Pretože ho ešte budeme potrebovať. Všetci. A keby sa Európa už mala stať totožnou s EÚ, tak potom, prosím pekne, tam chcem patriť aj ja.
Nechcem, aby sa so mnou zaobchádzalo ako so susedom, a ani ako s dobrým susedom. Nechcem na EÚ môcť len prskať a žiarliť, chcem tiež byť na ňu hrdý. To sa dá, len ak k nej patríte.
Nechcel by som sa zrieknuť pocitu Európy, ktorý bol samozrejmý pre mojich starých rodičov: rodisko východná Halič, dovolenky – Jadran a Nórsko, štúdiá – Karlsruhe, práca – Viedeň, kúpele – Nauheim, miesto smrti – východná Halič. Dvoch miest z európskeho životopisu mojich rodičov by som si však bol rád ušetrený: bojisko na talianskom fronte v prvej svetovej vojne a vyhnanstvo na Sibíri po druhej svetovej vojne. To, že to nebude také pravdepodobné, spájam s príslušnosťou k Európskej únii.
Chcel by som smieť mať city, a nie resentimenty, chcel by som, aby sa z nás stali sentimentálni Európania, nie “resentimentálni”. Len málokto si dnes uvedomuje niekdajšiu, vôbec nie takú dávnu, samozrejmú jednotu starej Európy. Aj preto by som nechcel, aby ma Európania z EÚ ako súčasť tej starej Európy vytesnili alebo oplakali.
Pred niekoľkými rokmi obletelo svet jedno slovo: stará Európa, nová Európa. Človek, ktorý s ním prišiel, už opustil veľkú scénu, ale jeho nešťastné slovo zostalo. Mne sa toto delenie nepáči. No z iných dôvodov. My sme totiž starou Európou: Ukrajina, Bielorusko, Moldavsko. Aj pre Rusko tam mám miesto, musí to však samo chcieť, inak za to nemôžem. Sme starou Európou v dvojnásobnom zmysle slova: ako súčasť niekdajšej starej Európy a súčasť nezmodernizovanej Európy, ktorú teraz sama EÚ bez zlého úmyslu deeuropeizuje a marginalizuje.
Novou Európou je EÚ, a to celá EÚ: ako sebavynález, ako sebanájdenie, ako udelenie si zmyslu, ako sebamodernizácia, a napokon, ako hľadanie. To je naozaj opojne nové. Potrebujeme túto obnovu ideí, technológií, foriem života. Vy potrebujete obnovu tým, že si uvedomíte starú Európu, o ktorej ste si mysleli, že je zabudnutá.
My musíme odložiť čosi z nášho cynizmu, vy z vašej ignorancie. My potrebujeme vás, vy potrebujete nás. My potrebujeme pocit spolunáležitosti, vy pocit celku. My tiež. Tiež sme pripravení odvážiť sa na všetko.