Napriek priamej voľbe sa o kandidátov naťahujú predovšetkým politické zoskupenia
Nemecký prezident má také biedne právomoci, že ho jeho ľud všeobecne nazýva notárom. Náš prvý občan má zas prezývku kopcový pretekár či fujarista, hoci popri svojich záľubách zďaleka nie je len ukladačom vencov.
Ak ústava predsa len dosť okliešťuje osobnú moc hlavy štátu, prečo politické partaje tak okato pretláčajú do prezidentského kresla svojich priaznivcov? Odpoveď dal už legendárny Jára (da) Cimrman: “Pretože bábky na scéne možno viesť zvrchu, zdola aj zo strany.” V našich končinách navyše pretrvávajú monarchistické prežitky. Prezidentúra má zvyšky priam kráľovských právomocí: udeľuje amnestie a milosti, stojí na čele armády, menuje nielen predsedov vlád, ale aj ústavných sudcov a profesorov. A tam už teda je priestor na všemožné čachre-machle!
Kto z politikov by odolal lákavým možnostiam a pripustil, aby na Hrade sídlila nezávislá, aj keď široko rešpektovaná osoba s morálnou autoritou… Považoval by to za zlyhanie, premárnenú príležitosť a zradu na verných voličoch. A tak vnucuje poslušným babkám demokratkám svoju bábku.
To, čo sa prednedávnom odohrávalo v Českej republike, sa vraj u nás nemôže stať, pretože sme uzákonili priamu prezidentskú voľbu. Na otázku, čo si myslí o všeľudovom hlasovaní, odpovedal ústavný sudca v. v. Vojtěch Cepl pod zjavným vplyvom nielen Cimrmana, ale aj okázalých amerických cirkusov: “Teraz je medzinárodná móda, že ľud volí prezidenta. Je to trošku podbiehanie latky a zároveň populistické nadbiehanie. Ja už tu nebudem, ale spomeňte si, že raz ani my nebudeme spokojní s priamou voľbou! Tam vstúpia bilbordy, peniaze, agitácia, podplatení novinári, bulvár. Bude to strašne drahé. Dnes sa hovorí o igelitkách s peniazmi. Lenže potom to budú miliónové presuny na kontách.”
Za zastupiteľskú demokraciu svojsky brojí aj profesor Pierre Rosanvallon z College de France: “Je životne dôležité zabrániť degradácii demokratického protitlaku na deštruktívny a redukujúci populizmus. Rozšírenie mechanizmov na kontrolu vlády formou občianskych agentúr je cesta, ako zamedziť, aby rastúce snahy verejnosti o priamu demokraciu neprerástli do diktátu ulice.”
U nás zatiaľ nič z týchto predpovedí nehrozí, akurát tak politikárske techtle-mechtle. A možno spôsob voľby nie je až taký dôležitý. Veď k volebnému patu došlo nielen u našich západných susedov, ale aj v krajine s odlišným a oveľa drahším volebným systémom: Bush jr. sa stal víťazom za vrcholne podozrivých okolností, keď otázku platnosti rozhodujúcej tisícky floridských hlasov rýchlo spasil zo sveta súd.
Typická polarizácia spoločnosti, ktorá rozdeľuje aj priateľstvá a manželské lôžka, sa u nás asi neobjaví. Iba niekdajší blok nadšencov starého poriadku sa dlho pol na pol meral so zástancami nových pomerov. Ako pri preťahovaní lanom: raz jeden krok vpred, potom dva späť.
Dnes už títo neúprosní protivníci vymierajú a ich mladí nástupcovia sa do volieb priveľmi nehrnú. Dobre si totiž uvedomujú, že mecenáši a sponzori pre istotu platia výpalné všetkým zaujímavejším stranám. Zaisťujú si tak kšefty pri akejkoľvek – zdanlivo aj úplne neuveriteľnej koaličnej zostave, ktorá sa dostane k moci. Spriahnuť sa potom môže kdekto s hocikým – a vôbec pri tom nejde o zhodu jednotlivých partajných programov, ale len o spokojnosť a požehnanie bohatých živiteľov.
Prečo by mali veriť, že práve pri prezidentských voľbách vyhrá iný princíp?
Lenže čia väčšina? Už dávne Angličanky verili, že po získaní volebného práva ženy zákonite prevalcujú sameckých zaslepencov. Prírodné zákony totiž nepustia. Pri narodení pripadá na stopäť chlapcov sto dievčat. (Zvyčajne sa hovorí: “Rodí sa viacej chlapcov, bude vojna!” A je to naozaj pravda, vojny na svete ani na chvíľu neustávajú.) V priebehu času sa však veci rýchlo menia. Vo veku šestnásť rokov klesne pomer pohlaví na 103 : 100, pretože chlapcov väčšmi ubúda.
No a napokon vo veku 70 rokov je už žien raz toľko ako mužov. Vyplýva z toho jednoznačne, že vo všetkých voľbách nájdete viac voličiek než voličov. Ak je súčasný patriarchát naozaj natoľko neznesiteľný, ako tvrdia nasledovníčky sufražetiek, mohli by ženy vykonať nápravu úplne jednoducho: ísť bez výnimky k urnám a s obrovskou prevahou zvoliť svoje zástupkyne, aby im primeranými zákonmi uľahčili krutý osud.
Čuduj sa svete, ešte nikdy sa nič podobné v nijakom režime neudialo!
Na vine je vraj dlhodobo upierané volebné právo pre ženy. Lenže napríklad tu chodili voliť už naše prastaré matere, Československo sa takto vyčlenilo voči monarchii hneď roku 1919. V Spojených štátoch amerických museli ženy čakať na niečo podobné ešte rok, Francúzky celé štvrťstoročie a Švajčiarky vyše pol storočia. Bez ohľadu na zažité tradície je však volebný výber všade podobný. Posmešníci vravia: tá čudná jednota spočíva vo fakte, že ženy volia očami (a to citujem jeden z najslušnejších predsudkov!), kým chlapi ušami. Ženy sú každá každej sokyňou a Elektrin komplex nepopustí ani o krok. Na rozdiel od chlapov sa nikdy nepodriadia hierarchii, ktorú chcú nastoliť hoci i najschopnejšie z nich.
Je to pekná hlúposť. Ak niekto volí očami, tak sú to predovšetkým muži, ale nie veru pri čítaní straníckych volebných programov. Hľadia dostať do čela najsilnejších, je to predsa dobrá výhovorka, prečo iba pasívne trčia v húfe. Ak niekto dá skôr na uši, sú to dámy. V ženskom svete jestvuje len to, čo sa povie a pomenuje – a to aj v prípade, keď oči vidia čosi iné. (Z tohto javu vychádza ľudová múdrosť, ktorú spopularizoval doktor Plzák: “Zatloukat, zatloukat, zatloukat!”)
Nedozvieme sa asi tak ľahko, prečo si ženy najvyššie funkcie navzájom nedoprajú a z akého dôvodu volia muži populistov. Veľa vraj robia očividné pochybenia. Klasickým príkladom je spotený Nixon v televíznej debate s Kennedym. Ženám – najmä kráskam – sa zas neodpúšťa, ak sa im pritrafí niečo podobné, ako kedysi Gine Lollobrigide, keď nadšených Brazílčanov zmrazila povzdychom, že nevie po španielsky. Sarkozyho súperka Segolene Royalová získala takú popularitu, že sa zdalo nemožné, aby prezidentské voľby prehrala.
Stačilo však zdvorilé prikyvovanie libanonskému poslancovi z Hizballáhu, ktorý si vzal na mušku USA, a bolo po preferenciách aj prezidentskom kresle.
U nás sa podobné príhody neberú priveľmi vážne. Keď Václava Klausa vítali v Singapure pepitovo štvorčekovanou vlajkou, iba sa usmial pod fúzy. Ľahko si domyslel, že hostitelia hľadali v lexikóne českú zástavu, ale namiesto “czech flag” vybrali “check flag”.
Viete si predstaviť reakciu nášho prezidenta? Nedomýšľal by si nič, iba by s radosťou ďakoval do mikrofónu, že aj v ďalekom Senegale ho poznajú ako jazdca do vrchu a vítajú vtipne cieľovou vlajkou.
Aj takéto hypotetické úkazy naznačujú jeden z dôvodov, prečo si ani tentoraz nezvolíme prezidentku.