V záplave článkov o násilí na školách som čítal jeden, ktorého tému by som nedefinoval ako násilie, ale ako najvyšší stupeň drzosti – a napriek tomu ide o veľmi zmysluplnú drzosť. Bol o študentovi, ktorý chcel vyprovokovať profesora, a tak mu položil otázku: Prepáčte, teraz, keď máme internet, čo vy tu hľadáte?
Študent vyslovil polovičnú pravdu, ktorú si, mimochodom, medzi sebou potichu hovoria aj profesori už aspoň dvadsať rokov, teda že kedysi musela škola formovať, no predovšetkým prinášať poznatky, od písmeniek na prvom stupni cez informácie o hlavnom meste Madagaskaru až po dátum tridsaťročnej vojny na strednej škole. Väčšinu z týchto vedomostí už dnešné deti absorbujú prostredníctvom televízie, rádia či kina, o internete ani nehovoriac.
Môj otec v detstve netušil, že Hirošima sa nachádza v Japonsku, že existuje Guadalcanal, mal len nepresné informácie o Drážďanoch a o Indii vedel len to, čo napísal Emilio Salgari v Čiernom korzárovi. Ja som už od vojny tieto veci vnímal z rádia a z novinových článkov, zatiaľ čo moje deti bežne videli v televízii nórske fjordy, púšť Gobi, ako včely opeľujú kvety či ako vyzeral tyranosaurus rex. A napokon dnešné deti vedia všetko o ozóne, o koalách, o Iraku a Afganistane. Možno dnešné dieťa celkom presne nevie, čo sú kmeňové bunky, ale už o nich počulo, zatiaľ čo v časoch môjho detstva o nich netušila ani profesorka prírodných vied. Takže čo tu vlastne hľadajú učitelia?
Hovorím, že ten spomínaný študent vyslovil len polovičnú pravdu, pretože učiteľ musí okrem informovania aj formovať. Z triedy nerobí dobrú triedu to, že sa tam chrlí množstvo údajov, ale to, že sa tam nastolí neprestajný dialóg, konfrontácia názorov, diskusia o tom, čo sa deti učia v škole, s tým, čo prichádza zvonka. Isteže, o tom, čo sa deje v Iraku, nám podrobne referuje televízia, ale prečo je to zakaždým len tam, už od čias starodávnej mezopotámskej kultúry, a nie napríklad v Grónsku, to môže vysvetliť iba škola. A keby niekto namietal, že o tom občas diskutujú aj pomerne uznávané autority v obľúbenej televíznej relácii, tak je to naopak: v škole by sa malo diskutovať o takýchto reláciách. Masmédiá prinášajú obrovské množstvá informácií, a občas dokonca aj hodnotných, ale škola by mala vedieť diskutovať o spôsobe, akým sa vysielajú, a zhodnotiť tón a silu argumentov, ktoré sa dostávajú na obrazovku a do článkov v tlači. A potom je tu aj overovanie informácií, ktoré prinášajú médiá: napríklad kto, ak nie učiteľ, môže korigovať nesprávnu výslovnosť hroznej angličtiny, čo počúvame v televízii?
Spomínaný študent nepovedal profesorovi, že ho už nepotrebuje, lebo teraz je tu rádio a televízia, ktoré mu povedia, kde je Timbuktu alebo niečo o tvárnení kovov za studena, a teda mu nenaznačil, že jeho úlohu už prebrala takpovediac voľná diskusia, ktorá náhodne a neusporiadane každodenne prebieha v rozličných médiách – a ak vieme veľa o Iraku a málo o Sýrii, je to vinou dobrej či zlej vôle Georgea Busha. Študent mal na mysli to, že dnes existuje internet, Veľká Matka všetkých encyklopédií, kde sa nachádza rovnako Sýria, odlievanie kovov za studena, tridsaťročná vojna i nekonečná diskusia o najvyššom možnom prvočísle. Študent povedal, že informácie, ktoré poskytuje internet, sú nekonečne širšie a často i hlbšie než tie, ktoré ovláda profesor, a pritom zabudol na jednu vec: že internet mu povie takmer všetko okrem toho, ako takéto informácie hľadať, filtrovať, selektovať, prijať či odmietnuť.
Zhromažďovať informácie môže každý, stačí mať dobrú pamäť. No rozhodnúť sa, ktoré stoja za zapamätanie a ktoré nie, to už je jemné umenie. A tu spočíva rozdiel medzi človekom, ktorý študoval v bežnom školskom systéme (aj keď slabšie) a samoukom (aj keď geniálnym).
Dramatickým problémom je nepochybne to, že možno ani profesor nevie naučiť umeniu selekcie, aspoň nie vo všetkých oblastiach poznania. No on aspoň vie, že by to mal vedieť; a ak nevie poskytnúť presné informácie o tom, ako selektovať, môže poslúžiť ako príklad človeka, ktorý sa usiluje porovnávať a posudzovať pekne postupne to, čo poskytuje internet. A napokon sa môže každodenne usilovať o preusporiadanie systému, ktorý internet prináša v abecednom poradí, napríklad že existuje Timur aj krytosemenné rastliny, no neuvádza, aký je medzi týmito dvoma vedomosťami systematický vzťah.
Týmto vzťahom môže dať zmysel len škola, a ak toho nie je schopná, bude sa to musieť naučiť. V opačnom prípade tri kľúčové slová – internet, angličtina, heslo – zostanú len híkaním somárika, ktorý sa nikdy nedostane do neba.
© LÂEspresso /The New York Times Syndicate
