Počas istého stretnutia v Štokholme, v kruhu významných osobností, zastávajúcich vysoké funkcie a predstaviteľov rodov, ktorých potomkovia sa už nemusia štverať vyššie, staršia predstaviteľka význačného rodu sa zdvorilo prihovorila vysokopostavenému manažerovi, ktorý sedel vedľa nej: „Ako fantasticky ste sa naučili hovoriť po švédsky!”
„To preto, lebo som sa tu narodil – vysvetlil muž a kultivovane zdvihol vidličku. – Som Švéd.” „Ach!” – riekla dáma a obrátila striebornú hlavu k susedovi z druhej strany. Manažér, pôvodom zo Somálska, pokojne zhltol kúsok sobieho mäsa na švédsky spôsob.
Čoskoro potom som na pár dní skočila do Varšavy. Zasa som sedela pri stole, zajatá v chápadlách staropoľskej tradície, gastronomického útlaku a dobrotivého mučenia, keď do hostí pchajú predjedlá, polievky, hlavné jedlo, zákusok a kompót – všetko pod bdelým zrakom domácej panej, ktorá nepripustí, aby dačo ostalo na tanieri. Začala som sa vypytovať na zdravie strýka, aby som odpútala tetinu pozornosť od toho, že schovávam teľacinu pod vidličku a našťastie istý čas nikto tento manéver nespozoroval a strýko sa nadšene začal venovať svojej špecialite – hypochondrii. Prikyvovala som hlavou bez jedinej myšlienky v dotyčnej hlave, až kým strýko nezahlásil: „… a tak ti vchádzam do tej kancelárie, a kto tam nesedí – černoch!” „V mene otca a syna!” vykríkla teta a plynulým pohybom mi prihodila na tanier knedlík, hoci som mala tvár ako z chlorofylu a pre lekára z historky by som bola lepším sústom než strýko, ktorý dobre vie, čo mu je, len súčasná medicína to nechápe.
„No vravím vám, čierny ako asfalt! – strýko zapichol vidličku do kvasenej uhorky, až ocot vystrekol na snehobiely obrus. – „Najprv som cúvol, lebo v tom bielom plášti vyzeral tak, že…” „No teda, kto to kedy videl! – ozvala sa teta s refrénom, ale len tak pro forma, až sa ma zmocnilo podozrenie, že túto historku už dobre pozná. A skutočne, keď prišlo na vypočítavanie kladov doktora z Afriky, začali sa prekrikovať, strýko sa zlostil, že už nie je stredobodom pozornosti, teta, že dačo schovávam pod vidličkou a len sa vyhováram, že mi veľmi chutí, ale že už viac nevládzem. A keď strýko, ktorý sa nenechal vyviesť z miery, spravil významnú pauzu, teta to nervovo nevydržala a obrátila sa na mňa: „A čo ty, chudneš?! Veď si kosť a koža, daj sem talier, pridám ti trochu hríbovej omáčky.” A vtedy strýko, ktorému pokazila pointu, zúfalo vypálil: „Ale musím povedať, že ako lekár nebol ani taký zlý. Hoci je černoch.‘ Nato sa teta odvrátila od strýka, zastavila pohyb naberačky, ktorou mi už-už išla šplechnúť na tanier omáčku a zasyčala: ‚Čo už ty vieš!‘ – a vyšla z izby s hrdo vztýčenou hlavou.
Moji synovia sledovali túto scénu v onemení. Už dlhší čas nevládali nič prehltnúť, asertívne to dali najavo, čím sa znepáčili tete, a hoci sa veľmi snažili, z rozhovoru o čiernom lekárovi nepochopili vôbec nič. V Bruseli chodia do školy s deťmi, pochádzajúcimi z rôznych krajín a kontinentov, takže keď mi opisujú svojich kamarátov, farba pokožky je to posledné, čo spomenú. To, že sa kamarátia s Afričanom, som zistila podľa opisu „má čierne, kučeravé vlasy”, malý Aziat zas nebol „veľmi vysoký a mal rovné, trochu odstávajúce vlasy”. Tak ma vycepovali v každodennej demokracii, že keď som pri ďalšom stole – tento raz v spoločnosti ľudí, ktorí už niekoľko desiatok rokov žili za hranicami, boli sčítaní a orientovali sa v politike – začula, že „v Obamových žilách prúdi poľská krv, lebo jeho predok kedysi zožral poľského misionára”, mala som chuť spraviť to, čo moja teta – vstať a odísť.
Nevstala som a neodišla som, prejavila som totálny nedostatok asertivity, akoby som bola zoslabnutý Guliver, ktorého znehybnili prešibaní Liliputáni. Za trest som si vypočula ďalší takzvaný vtip, ktorý nebudem citovať, lebo bol nebol veľmi dobrý. Nebol dobrý, hoci všetci sa úprimne smiali, niektorí dokonca veľmi. Nebola v tom zlomyseľnosť, len pochopenie pre hru asociácií a slov, o ktorých som sa ja už dávno naučila, že majú moc. Človek sa môže dať ich mocou omámiť a smiať sa spolu s ostatnými, môže sa smiať na rasistických žartoch – ako omámený. Môže tiež odmietnuť účasť v zábave, čiže skysnúť. Potom spoločnosť človeka vylúči – jemne, dobromyseľne, no veď čo je taká vážna, čo nerozumie žartom, čo je taká nafúkaná? Ak sa s nimi nesmejem, som ako strýkova kvasená uhorka, čo vystrekuje ocot, miesto aby sa dala zjesť.
Takto si hudieme pri stoloch, poľských či švédskych, na schôdzach či ‚eventoch‘, samí dobrí ľudia, čo si vážia ženy, deťom vlas na hlave neskrivia, po černochovi banán nehodia, lebo to robia len chuligáni. Takto si sedíme, bavíme sa, žartujeme, ozývajú sa salvy smiechu. Len deti sa na nás pozerajú a myslia si: ‚Čo tým vlastne chcú povedať? ….‘ Ešte nevedia, že biely sa rovná lepší, že dieťa je dobré, keď robí, čo mu kážu a že žena si zaslúži úctu, keď uklohní obed, naservíruje ho a potom poumýva riad.
Nevedia to, pokiaľ im nezačneme triediť a zavádzať poriadok v hlavách, ako poriadok povinných chodov, keď ste pozvaní na večeru. Čo po čom, kto po čom a v akom poradí. Lebo poriadok na svete musí byť. A vôbec to najdôležitejšie je tradícia. Howgh.