Zatknutím Ratka Mladiča akoby sa začala posledná kapitola právneho spracovania a vyrovnania sa s vojnou v Juhosláviou. No nemôžeme zbaviť morálnej zodpovednosti všetkých tých, o ktorých sa zaslepení nacionalisti ako tento bosniansko-srbský generál politicky opieral.
Jún 1992. Foto: Christophe Simon / AFP / Getty Images
Bolo asi šesť hodín ráno 26. mája, ale starší pán v srbskom Lazareve už vstal a bol pripravený odísť z domu. Večer predtým si prichystal všetky svoje doklady a všetky svoje lieky a zbalil do igelitovej tašky. Vedel, že tam, kam pôjde, toho oveľa viac potrebovať nebude. Naraňajkoval sa a sedel v dome v očakávaní toho, čo malo prísť. Keď ho policajti prišli zatknúť, neskrýval svoju totožnosť a odovzdal im svoj dávno neplatný občiansky preukaz, na ktorom stálo jeho skutočné meno: Ratko Mladič, narodený roku 1943. Potom si vzal náprsnú tašku, naposledy sa pozrel na fotografiu a aj tú dal jednému policajtovi. “Vy ste ju zabili.” povedal mu a ukázal obrázok svojej dvadsaťtriročnej dcéry Any. “Nie, my sme ju nezabili,” odpovedal policajt pokojne. “Viem, že nie vy sám,” povedal Mladič. “Ale viem aj, kto to bol a prečo to urobil.” Potom, kým policajti prehľadávali jeho skromné ubytovanie, začal rozprávať svojej matke Stane, o tom, ako chodil do vojenskej akadémie a o svojom bývalom živote. Po nejakom čase vyšli z domu a nasadli do policajného auta, čo čakalo vonku.
Svoj vlastný tieň
Takto aspoň líčil oficiálny svedok srbskej tlači zatknutie Ratka Mladiča. Tlač si navyše myslí, že Mladič vopred vedel nielen deň svojho zatknutia, ale aj presnú hodinu. Takže jeho zatknutie podľa toho všetko len nie čistá šťastná náhoda. Podľa novín to bol výsledok dohody medzi Mladičom a úradmi: že sa nechá zatknúť a nebude klásť odpor výmenou za desať miliónov euro, ktoré srbská vláda vyplatí jeho rodine. Zatknutie malo navyše prebehnúť diskrétne a bez použitia donucovacích prostriedkov.
Prvé fotografie, na ktorých bolo vidieť, ako Mladič vchádza do budovy súdu v Belehrade, ukazovali šedovlasého, trochu zhrbeného, priemerne vyzerajúceho muža v šiltovke. Mladič, kým bol na úteku, utrpel aspoň dve mozgové porážky, a k tomu pribudli aj ďalšie zdravotné problémy. To všetko potom, čo jeho dcéra Ana v deväťdesiatom štvrtom spáchala samovraždu. Hovorí sa, že nikdy nevedela odpustiť svojmu otcovi zločiny, ktoré v Bosne napáchal. No on bol stále presvedčený, že ju zabili jeho nepriatelia.
Šesťdesiatosemročný vyzeral oveľa staršie, než by si podľa veku predstavovali – už len tieň onoho arogantného, krutého vrchného veliteľa bosniansko-srbských jednotiek so studeným pohľadom, ktorým kedysi bol. Dokázal pätnásť rokov unikať justícii. Je otázka, či sa naozaj aktívne schovával alebo to len predstieral a ktosi vyšší ho stále chránil. Bývalý najvyšší šéf srbskej tajnej bezpečnostnej služby Zoran Mijatovic (muž, ktorý stál za zatknutím a vydaním Slobodana Miloševiča roku 2001) v jednom rozhovore povedal, že Mladiča mohli zatknúť oveľa skôr, približne v tom istom čase ako Miloševiča. Chýbala však politická vôľa, najmä po tom, čo bol roku 2003 zvolený za prezidenta Vojislav Koštunica.
Podľa Mijatoviča tajná služba nemohla oficiálne postupovať proti aktívnemu armádnemu dôstojníkovi, to bolo v kompetencii armády. Mijatovič predpokladá, že Mladič sa tešil podpore priateľov v armáde. Mladič sám sa evidentne cítil v bezpečí – na rozdiel od Radovana Karadiča sa nesnažil o novú identitu. Zmizol z dohľadu až roku 2001. Či teda úrady po celý čas vedeli, kde sa Mladič zdržuje, a až teraz začali konať? To pravdaže nikto nepripustí, hoci spôsob, akým ho zatkli, bez toho, aby kládol odpor, tú teóriu skôr podporuje.
Zdá sa, že v Srbsku sa nakoniec presadil politický pragmatizmus. Prezident Boris Tadič by síce prvý poprel, že zatknutie Ratka Mladiča nejako súvisí s prianím Srbska stať sa kandidátom na členstvo v EU, len málokto si myslí (aj medzi jeho krajanmi), že toto zatknutie bolo v tejto chvíli čistou zhodou okolností.
Podľa prieskumu verejnej mienky si väčšina ľudí myslí, že to bola dohoda. V nedeľu večer v belehradských uliciach protestovalo zopár tisícok radikálov. Ich nevôľa ukazuje, koľkým jednoduchým občanom Srbska leží Mladičov osud na srdci. Pre asi polovicu Srbov je možno hrdina – ale vyjsť zaňho na ulicu sa im nechce.
Zmena myslenia
Zatknutie Ratka Mladiča je dôležité a v mnohých ohľadoch symbolické, nielen pre Srbsko. Vysiela signál, že vojnové zločiny nemajú podporu a nakoniec nastupuje spravodlivosť. To je dôležité znamenie úcty k mŕtvym – a čo je ešte dôležitejšie, znamenie živým, Srbom, moslimom a Chorvátom, ktorí ďalej musia spolu žiť. Je to aj politický signál srbskej vlády, že je ochotná túto kapitolu dejín uzavrieť a dívať sa dopredu, smerom k spoločnej budúcnosti v rámci EU. Zmena myslenia začala byť zrejmá už pred rokom, keď srbský parlament schválil „Vyhlásenie k Srebrenici“ a odsúdil v ňom zločiny spáchané na obyvateľoch Bosny, dal najavo súcit, ospravedlnil sa a uznal, že k srbskej účasti na vojnových zločinoch v Bosne naozaj došlo.
Teraz sa teda Mladič bude musieť zodpovedať súdu. Je to jediná cesta, ako rozhodnúť, či je ten ktorý jednotlivec vinný alebo nie. Lenže otázka jeho jednotlivej viny sa prelieva do otázky o príčinách tej hroznej vojny, ktorá spustošila bývalé juhoslovanské republiky Bosna, Chorvátsko a Kosovo a zanechala minimálne 100 000 mŕtvych a milióny ľudí bez prístrešia. Môže byť proces s Mladičom konečnou čiarou za týmto fatálnym príbehom?
Na prvom výsluchu v Belehrade Mladič sa Mladič obrátil k sudcovi a všetkým, čo tam boli: “Čo dávate vinu mne, veď vy ste predsa volili Miloševiča.” Iste, bol to únik, spôsob, ako poprieť vlastnú vinu a ukázať prstom na toho, kto vydával rozkazy. Mladič síce neuznáva kompetenciu Haagskeho Medzinárodné súdneho dvora pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ale toto bude zrejme jeho obranná línia. Napokon, Radovan Karadžič ako prezident Republiky Srpskej a vrchný veliteľ bol predsa jeho nadriadený.
No na tom, čo hovorí, predsa len niečo je. Ak bude odsúdený, (aj keď odmieta autoritu ICTY) – čo potom tí, čo opakovane hlasovali za Miloševiča a Karadžiča, a dobre vedeli o ich politike nacionalizmu, o nenávisti a vojne?
Ako je to so zodpovednosťou voličov, ktorí Mladičove vojnové zločiny vôbec umožnili? Budú si môcť, keď si budú môcť umyť ruky v nevine a natešene hľadieť smerom k EU? Otázka, ktorú sa všetky strany snažia na tému vojny vytesniť, znie: existuje čosi ako kolektívna politická zodpovednosť za to, čo sa stalo?
Neexistuje kolektívna vina, v Srbsku, ani v žiadnom národe na svete. No občania Srbska – tak ako aj občania Bosny a Chorvátska – ktorí znovu a znovu hlasovali za nacionalistických vodcov, ktorí ich priviedli do sebadeštrukčnej vojny, by si predsa len nemali myslieť, že na premene Mladiča na vojnového zločinca nenesú vinu. Neexistuje súd, ktorý by zasadal o nich a ich vine, len zlé svedomie a súd dejín. To je na tom to paradoxné, že im ich vlastnú rolu v tomto masakrovaní pripomenie Ratko Mladič, o ktorom si myslia, že naňho zabudnú, keď už bude sedieť pod zámkom.