Nedávno som si prečítal prílohu časopisu Polityky s príznačným titulom Poľná výbava inteligenta. Redakcia má zjavne najlepšie úmysly a verí v existenciu starého dobrého inteligenta.
Odkiaľ sa berie táto viera? Jeho smrť už toľkokrát ohlásili jeho smrť, a on stále žije? Zdá sa, že je stále živý, ale je už storočný a informácie mu treba podávať cez trubičku alebo snáď infúziou. Zakaždým, keď sa pokúšam predstaviť si skutočného, tradičného inteligenta, pred očami sa mi vynára nasledovný obraz: Varšava, stará dobrá ulica, trebárs Wiejska, neón kaviarne Czytelnik, po ulici si vykračuje dáky zhrbený Tadeusz Konwicki v klobúku, v kiosku si kupuje ozajstné, papierové noviny, napríklad Tygodnik Powszechny, sadá si v kaviarni, otvára nešikovné plachty novín, pofajčieva. No kaviareň zíva prázdnotou. Postingeligenti sa stretávajú skôr v nočnom klube.
Čo je to postinteligent? Ako vždy, s predponou ‚post’ je problém: na jednej strane signalizuje pokračovanie, na druhej negáciu. Postinteligenta si teda možno vykladať dvomi protikladnými spôsobmi: ako to, čo ostalo z inteligenta, ako novú generáciu inteligentov, alebo ako opak inteligenta, jeho dnešnú sfalšovanú a na ružovo prefarbenú verziu. Osobne mi je bližšia tá druhá interpretácia.
Každý z nás je vlastne postinteligent. V kultúre už nič nepokazí, lebo ju beztak už roky ovláda. Neverí v kánon literatúry a kultúry, ktorú ‚všetci musia poznať‘, ale v otvorený súbor, čosi ako YouTube; za kultúru pokladá v podstate každý text, každú nahrávku, reklamu, nálepku či brožúru. Dá sa v tom nanajvýš prehrabovať, ale celé sa to obsiahnuť nedá. A tak – na rozdiel od tradičného inteligenta – náš postinteligent neverí v slovo ‚nepatrí sa‘. Kedysi sa nepatrilo nepoznať to či ono. Ale vezmime si trebárs literatúru. Literárny kritik Dariusz Nowacki svojho času kdesi povedal, že posledné dielo, ktoré sa všetkým patrilo poznať bolo asi Meno ruže‘Umberta Eca. A potom sa už všetko pomiešalo.
Niekdajší inteligent, napríklad lekár, vedel, že má poznať kánon vážnej hudby, najdôležitejšie novinky (vážnej) svetovej i poľskej literatúry, najdôležitejšie divadelné predstavenia, filozofické koncepcie atď. Práve na takéhoto adresáta sa tieto diela orientovali. V pesničkách Kabaretu Starších Pánov bolo plno narážok, ktoré dokázal rozlúštiť len ten, kto bol dobre oboznámený so základným kánonom inteligenta. A tento kolobeh odosielateľ – adresát bezchybne fungoval do konca osemdesiatych rokov. Potom sa všetko zosypalo. Ako? Dejiny tohto „zosypania“ tuším ešte nie sú podrobne opísané v žiadnej knihe. Sám z nich zachytávam len zlomky.
Zmenený prístup ku kultúre, v ktorej má každý svoj obľúbený malý štýl či estetické hnutie, sa dá najlepšie opísať na príklade mládežníckych subkultúr (postinteligent je večne mladý). Čiže kultúra ako veľká sieť kníhkupectiev Empik či veľký prehliadač. Nikto nemá ambíciu zvládnuť úplne všetko. Pre mňa ako spisovateľa to znamená, že mojou hlavnou úlohou je utvoriť okolo seba okruh adresátov, a nie usilovať sa získať ceny či stať sa súčasťou kánonu. Veľké množstvo adresátov znamená, že predám viac kníh a uživím sa písaním.
V literatúre sa to všetko začalo postupným zmazávaním rozdielov medzi vysokým a pokleslým umením, z čoho vznikali najrozličnejšie romány strednej cesty. Ľahko sa čítali, ale ešte boli inteligentné. Neboli ťažko stráviteľné (takže našťastie predajné), no ak si dáky vzdelaný kritik dal tú námahu, na druhom pláne sa pre neho našlo dačo zakamuflované. Bolo to náročnejšie než Edith Whartonová, ale ľahšie než experimentálna próza. A vo farebnom balení.
Zmeny sa však odohrávali na niekoľkých koľajach a týkali sa aj každodenného života. Pamätám sa, ako som v deväťdesiatych rokoch prvý raz išiel do posilovne a naivne som uvažoval, či sa to spisovateľovi patrí. Čo by si o mne pomysleli iní, keby sa dozvedeli, že miesto do divadla, miesto na koncert, chodím do posilovne? Celkom neuvedomele som vtedy zaregistroval prvú odchýlku od inteligentského spôsobu života, prvý krok k veselému ‚post‘. Pretože toto ‚post‘ nie je zhrbené, nemusí fajčiť cigarety ani piť vodku, môže pokojne cvičiť a dbať o seba, ako tí americkí profesori filozofie, čo na kampuse cez prestávku chodia so študentami do posilovne. Nemusieť sa hrbiť je veľmi dôležité. Našťastie to nemusí byť umelec, rozhádaný s celým svetom ako básnik Wojaczek, ako to bolo povinné v rámci modernistického modelu. Môže to byť večne ironický a usmievavý hudobný kritik, ktorý sa v médiách pretŕča v tričku so svojou obľúbenou skupinou. Irónia mu nedovoľuje brať vážne ani seba, ani kánon, ani umenie. Nechápe literatúru (či hudbu alebo čokoľvek iné, čím sa zaoberá) ako národnú záležitosť, pretože vie, že ak sa za hranicami končí rap, určite sa skončí aj u nás.
A tu sa blížime k tomu najdôležitejšiemu: postinteligent nevníma hranicu medzi kultúrou a popkultúrou. Môže sa nadchýnať reklamou a zívať nad najnovším románom uznávaného spisovateľa. Môže padnúť na kolená pred užitým umením a prekliať vernisáž uznávaného autora. A čo je horšie, môže mať pravdu.
Nikto si tieto zmeny neuvedomuje viac než redaktori týždenníkov. Kedysi boli obľúbenou čítankou inteligenta, teraz sú obľúbenou čítankou postinteligenta a prešli rovnakými zmenami. Zbytky inteligentov bili na poplach, že články sú prikrátke, že je tam priveľa obrázkov, v kultúrnej rubrike sa píše o Rambovi, ak už nie o celebritách, reklamách, rôznych technických vymoženostiach. Nie je to tak? Veru je. A kto to vypisuje? Postinteligenti v službách nepriateľských síl…