Hartland Four Corners, Vermont, 1994. Foto: Robert Dawson
Veľké i malé mestá krížom-krážom po celých Spojených štátoch zatvárajú verejné knižnice alebo redukujú ich otváracie hodiny. Pre niekoľkými dňami som sa dočítal, že v Detroite hrozí, že zatvoria všetky pobočky a v Denveri polovicu: v dôsledku týchto rozhodnutí stovky zamestnancov istotne prídu o prácu. Keď spočítame americké rodiny, ktoré nemajú počítače alebo si nemôžu dovoliť platiť za prípoj na internet a jediný prístup k inzerátom na pracovné miesta majú cez knižnice, následky budú ešte zúfalejšie. Občania sú z týchto rozhodnutí nešťastní, nešťastní sú aj primátori, ktorí sú nútení ich robiť. Ale v situácii, keď niet peňazí na opravu ciest a chodníkov, keď prepúšťajú učiteľov, policajtov a požiarnikov a politici oboch strán sa zariekajú, že nikdy nezvýšia dane, vynára sa pred nami bezútešná perspektíva bez ohľadu na to, ako to dopadne s našou kvalitou života. „Najväčší národ na svete“, ako si ešte stále hovoríme, stratil politickú vôľu potrebnú na to, aby zastavil vlastný zjavný a prudký úpadok a zachránil inštitúcie, bez ktorých naša demokracia nemôže fungovať.
Jediné miesto
Nepoznám nič skľučujúcejšie než pohľad na zatvorenú knižnicu. Aj v prípade tých najskromnejších budov či zbierok sú v mnohých častiach krajiny verejné knižnice často jediným miestom, kde možno nájsť množstvá kníh na každú možnú tému, kde dospelí i deti môžu sedieť a čítať v pokoji, bez rozptyľovania a nerušení problémami, čo na nich vonku čakajú. Ako mnohí iní Američania mojej generácie, za značnú časť svojich vedomostí vďačím tisíckam kníh, ktoré som si za svoj život vypožičal z verejných knižníc. Pamätám si posvätnú úctu, aká sa ma zmocnila, keď som si ako teenager uvedomil, že sa môžem túlať medzi policami, vybrať si ktorú knihu chcem, dosýta si ju preštudovať pri stole v knižnici alebo, ak dostanem chuť, vziať si ju domov. A nielen dáky triler alebo seriózny román, ale aj veľké publikácie s reprodukciami umeleckých diel a nahrávky všetkého od džezu po opery a symfónie.
Ich pomalé zanikanie je tragédiou nielen pre tieto zbedačené mestá a mestečká, ale pre nás všetkých.
Ako študent strednej školy v Oak Park v štáte Illinois som chodieval do knižnice dva alebo tri razy do týždňa, hoci som bol len priemerný žiak. Ešte aj v zime som pešo prešiel dvanásť ulíc z domu do knižnice, často v daždi a snehu, odnášal som späť kopu kníh a a platní a triasol sa vzrušením v slastnom očakávaní všetkých lákavých kníh, čo tam na mňa čakali. Motivovali ma aj milí knihovníci, ktorí ma samozrejme všetci dobre poznali. Boli radi, že tak veľa čítam, hoci sa určite súkromne nevedeli vynačudovať obrovskému a záhadnému rozpätiu mojich záujmov.
V rámci jedinej návštevy som si vypožičal napríklad vedecké dielo o hmyze a chrobákoch Severnej Ameriky, román od Louisa-Ferdinanda Célinea, básnickú zbierku Harta Cranea, antológiu americkej poviedky, knihu o astronómii a nahrávky Bixa Beiderbeckeho a Sidneyho Becheta. Dodnes sa neviem spamätať z veľkorysosti daňových poplatníkov v Oak Park. So záujmom o všetko som neprišiel na svet: vypestovali ho vo mne hodiny, ktoré som strávil vo svojej miestnej a mimoriadne dobre zásobenej verejnej knižnici.
Ako doma
A to bol len začiatok. Za svojho života som prebrúsil veľa knižníc, veľkých i malých, objavil som množstvo autorov i jednotlivých kníh, o existencii ktorých som nemal ani tušenia, mnohé z nich celkom neznáme, zabudnuté, no napriek tomu stálo za to ich čítať. Tomu sa nevyrovná ani jeden kurz, ktorý som absolvoval počas univerzitného štúdia. Dokonca aj knižnice vo vojenských posádkach v zahraničí a v zbedačených malých mestečkách Nového Anglicka skrývali poklady ako trebárs avantgardné literárne diela, ktoré sa už dávno nedali kúpiť či priam geniálne tvrdé detektívky.
Všade, kde som našiel knižnicu, som sa okamžite cítil ako doma. Či už boli prázdne či preplnené, bolo mi v nich dobre. Chlapec a dievča, čo si spolu robia domácu úlohu a pritom spolu flirtujú; starena, ktorá zjavne potrebuje okuliare a sliepňa nad ohmataným číslom New Yorkera; predčasne ošedivený muž, čo si vášnivo zapisuje do žltého notesa obklopený papiermi s poznámkami a otvorenými knihami s dákymi grafmi; a najpodivnejší zo všetkých, plešivejúci starší pán v elegantnom modrom pásikavom obleku s dokonale uviazaným červeným motýlikom, študujúci tenkú, starožitne vyzerajúcu knihu v čiernom obale – mohla to byť poézia, náboženský traktát alebo čosi okultné. Vedomie, že takéto záhady ma čakajú za dverami, ma dodnes priťahuje ku každej knižnici, na ktorú narazím.
Prirodzenejší sklon
Istý politik sa nedávno nechal počuť, že nie je nič strašné na tom, že zatvárajú knižnice, keďže decká si dnes môžu všetko prečítať a robiť si úlohy na internete. No ako by mu vedel povedať každý učiteľ, čo si pamätá časy, keď študenti ešte chodievali do knižníc a čítali knihy, ten, čo sedí sklonený nad knihou, má prirodzenejší sklon uvažovať. Pohľad na iných ľudí pohrúžených do čítania, držiacich v rukách či zahĺbených do najrôznejšie vyzerajúcich kníh, z ktorých jedny pôsobia odstrašujúco a iné lákavo, z nás robí účastníkov jednej z najstarších a najušľachtilejších ľudských činností. Áno, čítanie je pomalá a občas nudná činnosť, a zaberá veľa času. Oproti tomu je vyhľadávanie na internete rýchla a rozptyľujúca činnosť, kde človek hľadá konkrétnu tému, nájde ju a potom si o nej niečo prečíta, pričom často vynechá množstvo materiálu a útržkovite prijíma len to podstatné. Knihy si vyžadujú trpezlivosť, dlhodobé sústredenie na to, čo sa nachádza na ich stránkach, a pravidelné prestávky, potrebné na to, aby sa nám v hlave usadil význam toho, čo čítame, a rozvinul plný účinok.
Koľko milovníkov kníh vychoval internet? Obávam sa, že podstatne menej než koľko ich za posledných sto rokov vychovali milióny knižníc. Ich pomalé zanikanie je tragédiou nielen pre tieto zbedačené mestá a mestečká, ale na celom svete a pre každého, koho desí predstava krajiny bez knižníc.