Foto: Alex Majoli / Magnum Photos
Dvadsiatehoprvého augusta 1670 predniesol Jacques Bossuet, biskup Meaux a oficiálny kazateľ na dvore Ľudovíta XVI pred kniežaťom z Condé smútočný prejav za princeznou Henriettou Anglickou. Vojvodkyňa Orleánska zomrela vo veku 26 rokoch po tom, ako vypila pohár cikórie, ktorý bol možno otrávený. Na prahu smrti si mladá žena nezavolala lekárov, ale kňazov, objala kríž, požiadala o sviatosť a volala Boha. Zázrak smrti, povedal Bossuet, odvolávajúc sa na Sv. Antonína, spočíval v tom, že „neukončuje život kresťana, ale hriechy a nebezpečenstvá, ktorým bol jeho život vystavený. Boh spolu s našimi dňami skracuje naše pokušenie; obmedzuje tým množstvo príležitostí, ktoré by nás mohli pripraviť o ten pravý, večný život; pretože tento život nie je ničím iným ako naším spoločným vyhnanstvom.“ Dobrá smrť sú dvere, ktoré vedú do večnosti, prechod k tomu „pravému, večnému životu“. Naproti tomu v tomto živote nás čaká utrpenie.
Je možné predstaviť si postoj k šťastiu a životu vzdialenejší tomu nášmu?
Napriek slávnemu výroku vodcu jakobínov Saint-Justa šťastie nikdy nebolo „novou myšlienkou v Európe“. Naopak, bola to jedna z najstarších myšlienok, presadzovali ju už v antike a rozmýšľali o nej veľké filozofické školy. No kresťanstvo, ktoré tento pojem zdedilo od gréckych a latinských autorov, ho zmenilo s ohľadom na trascendentno: tu dole na zemi sa človek nemá usilovať o radosť, ale o spasenie. Len Ježiš Kristus nás vykúpi z prapôvodného hriechu a usmerní nás na ceste k božskej pravde. Všetky pozemské radosti sú podľa kresťanských autorov len zdanlivé z pohľadu nebeského blahoslavenia. Túžba po pozemskom šťastí je hriechom proti Svätému duchovi; prechodné radosti smrteľníkov sa nedajú porovnať s peklom, ktoré čaká hriešnikov, čo ich uspokojujú.
Nikdy nie sme dosť štíhli, dosť silní, dosť fit.
Tento nekompromisný postoj postupom stáročí nahradil trochu ústretovejší pohľad na život. Nové technológie v osemnástom storočí zlepšili poľnohospodársku výrobu; vznikli nové lieky – predovšetkým alkaloidy a kyselina salicylová, predchodca aspirínu so svojimi liečivými a utišujúcimi vlastnosťami, a tie zázračne fungovali. Svet odrazu nebol odsúdený byť údolím sĺz; ľudstvo malo moc zmenšiť hlad, oslabiť choroby a lepšie zvládnuť budúcnosť. Ľudia prestali počúvať tých, čo vyhlasovali utrpenie za vôľu Božiu. Ak si môžem zmierniť bolesť tým, že jednoducho zhltnem dáky prípravok, nemusím sa modliť za skoré vyzdravenie.
Túto novú koncepciu šťastia stelesňuje Voltairov výrok z r. 1736: „Raj na zemi je tam, kde som“. Voltaira síce prenasledovala cirkev a monarchia; vyhrážali sa mu smrťou a jeho spisy spálili. Ale jeho teória si zaslúži pozornosť. Ak raj je tam, kde práve som, znamená to, že raj je teraz a tu, nie včera, nie v ére, po ktorej možno pociťujem nostalgiu, a ešte menej v akejsi hypotetickej budúcnosti. V tejto radikálne zmenenej časovej perspektíve stráca chudoba a utrpenie všetku legitímnosť a osvietené národy sústreďujú celú svoju snahu na ich likvidáciu za pomoci vzdelania a rozumu a neskôr vedy a priemyslu. Ľudské nešťastie sa stáva archaickým prežitkom.
Po Americkej a Francúzskej revolúcii (v tej prvej sa hľadanie šťastia stalo súčasťou ústavy) si právo na slušný život a privilegované postavenie šťastia prisvojili progresívne hnutia v celej Európe. Pravda, boľševici začiatkom dvadsiateho storočia paradoxne rehabilitovali ideál obete a vyzývali proletariát, aby bojoval a pracoval dovtedy, kým nenastane Revolúcia; asketizmus sa iróniou osudu vrátil prostredníctvom doktríny, ktorá odvrhla náboženstvo ako ópium ľudstva a neľútostne prenasledovala kňazov, pastorov a veriacich všade, kde sa dostala k moci. No celkovo hedonizmus v dvadsiatom storočí zosilnel pod vplyvom Freudových teórií, feminizmu a avantgardného umenia a politiky.
Dve veľké zmeny v šesťdesiatych rokoch zmenili právo byť šťastný na povinnosť byť šťastný. Prvá zmena sa týkala povahy kapitalizmu, ktorý sa vychádzal z výroby a odkladania pôžitku, ale teraz si začal klásť za cieľ spraviť z nás všetkých dobrých spotrebiteľov. Nestačilo už pracovať; aby priemyselná mašinéria mohla naplno fungovať, bolo treba nakupovať. Túto zmenu umožnil geniálny vynález, ktorý sa krátko predtým objavil najprv v Amerike v 30-tych a potom aj v Európe v 50-tych rokoch: úver. Ak si dovtedy niekto chcel kúpiť auto, nábytok alebo dom, držal sa pravidla, dnes už takmer neznámeho: čakal a odkladal si groš ku grošu. No úver zmenil všetko; frustrácia sa stala čímsi neznesiteľným a uspokojenie čímsi normálnym; zdalo sa, že zaobísť sa bez niečoho je absurdné. Budeme sa mať dobre teraz a splácať budeme neskôr. Dnes si všetci uvedomujeme, aké excesy tento systém splodil, veď finančná katastrofa v Spojených štátoch bola priamym dôsledkom toho, že priveľa ľudí žilo na úver a že si požičiavali niekedy stokrát viac než bola skutočná hodnota ich majetku.
Druhou zmenou bol vzostup individualizmu. Keďže nášmu uspokojeniu nič nebránilo – cirkev, strana ani sociálna trieda – každý z nás prebral výlučnú zodpovednosť za svoj život. Ukázalo sa, že je to obrovská ťarcha: ak sa necítim byť šťastný, zavinil som si to sám. Nečudo, že vzniklo množstvo uspokojujúcich odvetví, od kozmetických operácií cez pilulky na chudnutie po nespočetné množstvo terapií, ktoré všetky sľubovali zmierenie so sebou samým a realizáciu nášho plného potenciálu. „Buď svojím najlepším priateľom, nauč sa vážiť si sám seba, mysli pozitívne, trúfni si žiť harmonicky,“ nabádala nás jedna svojpomocná publikácia za druhou, hoci ich samotný počet naznačoval, že to až také jednoduché nebude. Myšlienka uspokojenia, ktorá nahradila doterajšiu náročnejšiu etiku, sa stala požiadavkou samou o sebe. Prevládajúce usporiadanie sveta nás už neodsudzuje na odriekanie; priam s materskou starostlivosťou nám ponúka cestu k sebarealizácii. Táto veľkorysosť však rozhodne neznamená celkové oslobodenie. Toto láskavé donucovanie plodí chorobu, z ktorej sa nás potom samo snaží vyslobodiť. Šíri štatistické údaje a predkladá nám vzory, a tie vytvárajú nový druh previnilcov, tentoraz už nie pôžitkárov či zhýralcov, ale suchárov. Smútok je choroba v spoločnosti povinného šťastia, a trestá tých, čo ho nedosiahli. Šťastie prestalo byť otázkou náhody či božieho daru, úžasným milosrdenstvom a požehnaním našich monotónnych dní. Teraz máme voči sebe povinnosť byť šťastní a očakáva sa, že svoje šťastie budeme predvádzať celému svetu.
Zo šťastia sa tak stalo nielen najväčšie priemyselné odvetvie našich čias, ale aj nový morálny príkaz. Usvedčujú nás z toho, že nám nie je dobre, je to previnenie, za ktoré sa musíme zodpovedať pred ostatnými i pred vlastným svedomím. V prieskume verejnej mienky, ktorý usporiadali isté francúzske noviny 90 percent opýtaných tvrdilo, že sú šťastní. Veď kto by si trúfol priznať, že je mu občas nanič a vystaviť sa spoločenskej hanbe? Je to zvláštny paradox doktríny šťastia, že vo svojej militantnej podobe nadobúda moc dávneho tabu, hoci s opačným znamienkam. Kedysi bolo zakázané radovať sa; odteraz je to povinné. Bez ohľadu na metodiku – či už psychologickú, somatickú, chemickú či počítačovú – všetky vychádzajú z rovnakého predpokladu: blahoslavenie je na dosah ruky, treba len využiť „pozitívne návyky“ (ako povedal Dalajláma) aby sme ho dosiahli. Uverili sme, že dokážeme ovládať svoj psychický stav, regulovať náladu a že spokojnosť môže byť výsledkom vlastného rozhodnutia.
Viera, že silou vôle si dokážeme privodiť šťastie sa skrýva aj za súčasnou posadnutosťou zdravím. Čo iného je správne chápané zdravie ako akési povolenie v mieri a bezstarostne nažívať so svojim telom? V poslednom čase sa však od nás očakáva, že sa zo všetkých síl budeme brániť proti smrteľnosti. Terapeutická sféra má tendenciu prisvojiť si všetko, čo kedysi tvorilo súčasť umenia dobrého života. Jedlo sa už napríklad nedelí na dobré a zlé, ale na zdravé a nezdravé. To, čo je vhodné prevláda nad tým, čo je chutné, presne dávkované prevláda nad nepravidelným. Z jedálenského stola sa stáva akýsi lekárenský pult, na ktorom sa váži tuk a kalórie, kde svedomite prežúvame potraviny, plniace vlastne len funkciu liekov. Víno sa v rámci tejto životosprávy nepije pre chuť, ale na posilnenie tepien; plnozrnný chlieb jeme pre zlepšenie trávenia; pre rozličné zdravotné účely hryzieme surový cesnak.
Trvanlivosť – vydržať čo najdlhšie – sa stáva smerodajnou hodnotou, hoci sa dá dosiahnuť len za cenu strašných obmedzení, keď si nedoprajeme veľa z toho najlepšieho, čo svet ponúka. Z tohto hľadiska poľovačka na fajčiarov, ktorí sú dnes vyhnaní takmer zo všetkých verejných priestorov, pôsobí ako akýsi kolektívny exorcizmus, akoby celá spoločnosť hľadala rozhrešenie za to, že kedysi nachádzala pôžitok v cigaretách. Vo Francúzsku z fotografií, na ktorých je Jean-Paul Sartre a mladý Jacques Chirac s cigaretou, vyretušovali a odstránili tieto odpudivé predmety, tak ako to robila sovietska ríša so zosadenými funkcionármi.
Tým, že sa snažíme odstrániť každú anomáliu a každý nedostatok však nakoniec popierame hlavný prínos zdravia: ľahostajnosť voči sebe, ktorú istý veľký chirurg kedysi nazval „mlčaním orgánov“. Dnes treba každého pred niečím zachraňovať – pred zvýšeným tlakom, nedokonale fungujúcim trávením, tendenciou priberať. Nikdy nie sme dosť štíhli, dosť silní, v dosť dobrej kondícii. Zdravie má svojich mučeníkov, pionierov, svojich hrdinov a svätcov. Je čoraz ťažšie rozoznať chorobu od zdravia a začína nám hroziť, že vytvoríme spoločnosť hypochondrov.
Odkedy sa šťastie stalo horizontom, vymedzujúcim našu demokraciou, vecou, ktorá si vyžaduje neustálu prácu a námahu, začal ho sprevádzať strach. Cítime sa nútení neustále sa zachraňovať pred tým, čím sme a otravujeme si vlastnú existenciu najrozličnejšími nemožnými prikázaniami. Hedonizmus už nie je blahodarný, straší ho obava zo zlyhania. Aj keď sa všemožne snažíme, naše telá nás neprestávajú zrádzať. Vek zanecháva svoje stopy, choroba si nás vždy dáko nájde a pôžitky si s nami tiež zahrávajú podľa rytmu, čo nemá nič spoločné s našou bdelosťou či odhodlaním.
Je načase obnoviť pokoru. Neovládame pramene šťastia; nedostavujú sa na schôdzky, ktoré s s nimi dohovárame, ale vynárajú sa vtedy, keď ich najmenej čakáme a miznú, keď ich chceme udržať. Prehnaná túžba vykoreniť všetky slabosti z tela i duše, ovládať nálady a duševné stavy, smútok, mrzutosť, chvíle prázdnoty – to všetko naráža na našu konečnosť, na zotrvačnosť ľudského rodu, ktorá sa nedá manipulovať ako surovina. Máme moc vyhnúť sa niektorým formám zla alebo sa ich zbaviť, to áno, ale šťastie si nemôžeme objednať ako jedlo v reštaurácii.
Západný kult šťastia je zvláštne dobrodružstvo, čosi ako kolektívne omámenie. Pod rúškom emancipácie premieňa najvyšší ideál na jeho opak. Ako odsúdenci na radosť musíme byť šťastní, ak nechceme stratiť spoločenské postavenie. Nie je to otázka toho, či sme viac či menej šťastní než naši predkovia; naša celková koncepcia veci samotnej sa zmenila a sme snáď prvou spoločnosťou v dejinách, ktorá robí ľudí nešťastnými preto, že nie sú šťastní.