Foto: Reuters
“Žiadny národ na svete,” napísal historik Jules Michelet v 19. storočí v Dejinách Francúzskej revolúcie, “nemiluje svojich kráľov tak ako Francúzi. Ale najvášnivejšie Francúzi na svojich kráľoch milujú ich vášne.”
To najhoršie, čo sa dá o francúzskom kráľovi povedať, bolo povedané o Ľudovítovi XVI.: “Jediné pozoruhodné na tomto kráľovi bolo,” napísal Léon Bloy tiež v 19. storočí, “že nemal maitressy.” Časť kráľovského lesku dopadla aj na francúzskych prezidentov – a tak ako to kedysi Ernst Kantorowicz vysvetľoval o kráľoch – aj francúzski prezidenti majú dve telá: jedno úradné a jedno súkromné.
A napriek tomu, že súkromné telo bolo v médiách tabu, Parížania vnímali vášne prezidentov s vášnivou účasťou. S láskou sa rozprávali o malom bielom renaultíku, ktorý Giscarda na svitaní odvážal od milenky. O Mitterandovej konkubíne – čo je vo Francúzsku oficiálny, právnický status – veľa ľudí vedelo, aj o dcére, ktorú mu porodila, ale v médiách sa nemanželská dcéra objavila, až keď ju Francois Mitterrand uznal tesne pred smrťou za svoju.
S Jacquesom Chiracom etiketa a štýl trochu upadli, pre niektorých síce bol veselý zvodca, no viacerým sa jeho štýl, s jednou rukou na kravskou vemene, druhou na ženskom prsníku, nezdal až taký spoľahlivý. Ale všetko to napravili nezabudnuteľné slová Madame Chirac, keď jednej noci asi o tretej ráno bolo treba s prezidentom súrne niečo konzultovať a jeho podriadení mu zavolali domov. “Odkiaľ mám vedieť, kde je môj muž,” odpovedala do telefónu premiere dame Francúzska. Nad indiskrétnosťou americkej tlače, ktorá aféry nafukuje na štátne aféry, sa v Paríži odjakživa len krútilo hlavou.
Nicolas Sarkozy je prvým francúzskym prezidentom, ktorý už nezdieľa predstavu panujúcu vo francúzskych vládnucich kruhoch, že inštitúcia manželstva sa nemusí bezo zvyšku kryť s vášňami, ale že ju preto netreba rušiť. Viac-menej nepísaná dohoda “jeden pár, dve slobody”, ono vyslovené či nevyslovené tajomstvo dlhých manželstiev, ktorých podmienkou je diskrétnosť, nie je nič preňho.
Nicolas Sarkozy je prvý francúzsky prezident holdujúci sériovej monogamii – žení sa po tretíkrát. Je prvým prezidentom, ktorého aféry jeho druhá manželka Cecilia Sarkozy vydala napospas verejnosti, a to drsným slovníkom, pričom mu na nich nenechala ani to najnutnejšie, takt a štýl. Vraj si nepamätá ani mená a priezviská žien, s ktorými sa vyspal. Teraz prezidentská exmanželka knihu neúspešne žaluje, ale tým už, pochopiteľne, nič nezmení. Nicolas Sarkozy je aj prvým prezidentom, ktorý svoj súkromný život pred očami verejnosti odhodlane rozohral a premenil na telenovelu. Ženy, s ktorými sa žení, sú mediálne čoraz ostrieľanejšie. Jeho druhá žena Cecilia mala za sebou skromnú kariéru modelky, než sa stala manželkou známeho muža. Jeho tretia žena Carla Bruniová bola jednou z najlepšie zarábajúcich modeliek deväťdesiatych rokov, potom začala úspešnú kariéru šansónovej speváčky. To však na Carle Bruniovej nie je rozhodujúce. V neposlednej miere je taká známa vďaka tomu, ako coram publico inscenuje svoj erotický život v prominentnom obsadení. Legendárne sú jej aféry s Mickom Jaggerom, Ericom Claptonom či Donaldom Trumpom.
Nicolas Sarkozy to chápe ako “úprimnosť” – v protiklade k “dvojitej morálke” svojich predchodcov. V skutočnosti je to inscenovanie súkromného, ktoré bolo doposiaľ charakteristické pre polosvet, hviezdy a hviezdičky. Človek nadobudne dojem, že to, čo podľa predošlého ponímania nebolo určené verejnosti, sa teraz inscenuje jedine na účel zverejnenia. Nicolas Sarkozy s Carlou Bruniovou teraz to, čo poznáme z People Press, hrajú v naozajstnom živote.
Verejná rola Nicolasa Sarkozyho je rolou milovníka a Bruniovej rola zbožňovanej ženy. Celá armáda fotografov dokumentuje každý bozk a každý úsmev. Prezident zabezpečil, aby nezostali nezachytené ani jeho roztúžené, do neba upreté oči.
A tu sa začína problém. Nie každý je dobrý herec, nehovoriac už o dobrom režisérovi alebo autorovi. Jeho život sa odvíja podľa zlého scenára, navyše aj zle zostrihaného. Správa sa preto ako z ktoréhokoľvek seriálu zmontovaného z nahromadených, známych, príliš známych klišé a náhradných dielov.
Mužovi, čo sa hrdo honosí svojou “modernou” patchworkovou rodinou s piatimi blond deťmi a rád by Francúzsku pripomínal Kennedyovcov, mužovi, čo označí manželku za svoju Achillovu pätu a dáva zaprotokolovať, že je celou jeho silou, mužovi, čo melodramaticky inscenuje rozchod aj zmierenie pred zrakmi svetovej verejnosti, volebnú noc strávi sprevádzaný fotografmi a potom ju zakončí nie ako manžel, lež ako milenec v hotelovom apartmáne, akosi nepristane k tvári, keď už pár dní po rozvode príde na scénu s veľkou láskou.
Tá druhá láska zmizla bez stopy, ako odviata vetrom, taká zabudnutá, že pred ďalším sobášom sa navzdory akejkoľvek etikete žiadna lehota čo len minimálneho studu vôbec nedodržuje. Nie je to ani tak problém slušného správania – hoci tak trošku aj je – ako hlavne problém scenára. Je jednoducho veľmi, veľmi zlý, treba ho okamžite prepracovať. Zlé sú aj takmer identické prstene, ktoré Nicolas Sarkozy daroval druhej a teraz už aj tretej žene – srdcia osádzané diamantmi, tiež to mohlo dopadnúť originálnejšie – to je priam symbol ľubovoľnej vymeniteľnosti postáv, o akej sa tak rozpisuje moderná psychológia. Z postáv sa stávajú vodolepky. To tejto zlej fikcii ešte dáva fádnu príchuť a ona sa neodvratne mení na frašku.
Nicolas Sarkozy sa snaží vyzdvihnúť rozdiel medzi úradným a súkromným telom mediálne inscenovanou erotizáciou svojho úradného tela. Je to zaujímavý pokus, hoci vyslovene riskantný. V žiadnom prípade ho nemal robiť podľa vzoru ľubovoľne navzájom pozliepaných náhradných dielov ako: Frankie goes to Hollywood, malý človek vo veľkom. Lásku Francúzov tým rozhodne premárnil. A keďže Francúzi tak vášnivo lipnú na vášňach svojich prezidentov, zrejme ním veľmi dlho nezostane.
Text vyšiel v denníku Frankfurter Rundchau.