Odkedy sa maďarská vláda pod vedením Viktora Orbána s misionárskou horlivosťou pustila do národno-vlasteneckej prestavby spoločnosti, s prestížou Maďarska v zahraničí to ide z kopca. Intelektuálov, čo sa tam prihlásia k slovu s kritikou, opľúvajú v Maďarsku ako zradcov.
Foto: Keystone / AP
Štátny tajomník budapeštianskeho ministerstva zahraničia Gergely Pröhle, predtým maďarský veľvyslanec v Berlíne a v Berne, robil vo februári tohto roka predbežnú bilanciu odozvy Západu na kroky svojej vlády. „Mnohorakosť útokov a narastajúca absurdita najmä nemeckého slohového výkvetu“ mu vraj pripomína poviedku Heinricha Bölla „Stratená česť Kataríny Blumovej“, v ktorej „autor nevinne obvinenej protagonistke [. . .] nenájde iné východisko, ako vražda reportéra bulvárneho plátku s najvyšším nákladom.“ Iste, dodáva Pröhle, „práva na ochranu osobnosti Kataríny Blumovej či Heinricha Bölla podliehajú inému posudzovaniu než česť krajiny“. Napriek tomu by bolo pre nemeckú tlač lepšie, keby neoperovala pojmami ako napríklad „vodcovský štát“: „Inak zostanú už len dve možné reakcie: rezignované pokrčenie plecami alebo radikalizácia à la Katarína Blumová.»
Dúfajme, že diplomat si vyberie pokrčenie plecami, pretože jeho reakcia ďaleko prekračuje konštatovanie mylnej informácie v západnom médiu. Tým, čo sa v kontexte maďarského predsedníctva EU skutočne dialo a deje, je najväčšia strata medzinárodnej prestíže Maďarskej republiky od jej založenia roku 1989. Diskrepancia medzi obrazom, ktorý si vláda ako imidž Maďarska želá, a jeho vnímaním zvonka, je čoraz evidentnejšia. V tejto situácii sa musia urobiť dve veci: minimalizovať škody v zahraničí a „predať“ tú katastrofu doma. Prvý z týchto dvoch cieľov má na starosti zaktivizovaná maďarská diplomacia: v Bruseli rokujú vrcholní politici, na pódiá vystupujú veľvyslanci, prípadne uvádzajú veci na pravú mieru v novinách. Používajú pritom argumentačné pomôcky schválené z centrály. Tie občas pôsobia kuriózne, ako vidno na príkladoch, ktoré sa dostali jedným liberálnym novinám: na nekonečné otázky o úspechu predsedníctva EU má správna odpoveď znieť, že to nie je žiadny „látványpékség“, čiže „reťazec pekární a cukrární“.
Na tému súvislosti medzi konfliktom s EU a vnútornými problémami krajiny ponúka ministerstvo aforizmus: „Nemiešajme biele prádlo s farebným.“
Schválená mobilizácia
Už menej nevinne vyzerá mobilizácia inštitúcií zahraničných Maďarov, s najvyššou pravdepodobnosťou schválená v Budapešti. Tí vo svojej druhej vlasti z kvázi-vlasteneckej povinnosti demonštrujú proti podujatiam na tému Maďarsko alebo organizujú manévre, ktoré ich majú rušiť. Fakt, že niekto nie je láskavý k vláde zvolenej dvojtretinovou väčšinou, považujú za znak nepriateľstva, a keď príde na maďarských liberálnych diskutujúcich, dokonca za zradu. Na internetových stránkach týchto organizácií je Fidesz a osoba predsedu tejto strany a premiéra Viktora Orbána bezvýhradne stotožnená s krajinou samotnou.
Elektronické obežníky o publikáciách či diskusiách o Maďarska sa vyznačujú urazenou národnou hrdosťou, ktorá miestami nadobúda šovinistické až rasistické podtóny. Napríklad niektorí predstavitelia švajčiarskej sekcie Svetového zväzu Maďarov s kontaktmi na pravicovo-radikálnu domácu scénu (na zakázanú, no prekvitajúcu stránku www.kurucinfo.hu či na stranu Jobbik). Isteže na Západe žijú aj liberálni Maďari, ale tí očividne nemajú chuť zúčastňovať sa tohto ohadzovania blatom. A tak počuť jedine hlas Fideszu blízkych národných konzervatívcov a radikálne pravicových zahraničných Maďarov.
Začiatkom apríla zorganizoval švédsky PEN tematický večer o demokracii v Maďarsku, na ktorom okrem iného premietali aj video s rozhovorom s Imre Kerstészom, esejista László Földényi čítal svoj text a novinár György Bolgár hovoril o aktuálnych politických témach. Po oficiálnom ukončení chceli dať členovia Zväzu Maďarov najavo svoj protest, ale organizátori tomu zabránili. Evidentne dopredu vyrátaný škandál nakrútil nepozvaný štáb maďarskej štátnej televízie MTV. O niekoľko dní neskôr protestoval doposiaľ neznámy Zväz pre maďarsko-nemecký dialóg proti účasti filozofky Ágnes Hellerovej a Miklósa Tamása Gáspára na kongrese o médiách, ktorý organizuje berlínsky denník TAZ. Kvôli desiatim demonštrantom prišli pred Dom kultúr sveta reportéri MTV, Echo TV, spravodajskej agentúry MTI, denníka Magyar Nemzet a ešte jeden novinár z maďarského rozhlasu – toľko mediálnej pozornosti sa neušlo ani maďarskému prezidentovi Pálovi Schmittovi, keď bol krátko predtým v Berlíne. K úlohám domácej vládnej agendy zrejme patrí urobiť z tohto skromného zhromaždenia udalosť.
Informácia o ňom sa dostala aj k provládnym novinám Magyar Hírlap, ktoré však vôbec nie sú považované za radikálne pravicové – na prvej strane vyšiel článok s titulkom „Hellerová a Tamás spoločne nadávajú na Orbána. V Berlíne sa proti týmto dvom liberálnym intelektuálom demonštrovalo.“ Internetové vydanie, ktoré má denne tridsať tisíc registrovaných návštevníkov, veľmi rýchlo prinieslo reakcie. Tu je zopár ukážok (nemoderovaného) hnevu ľudu: «Tieto dva kusy hmyzu treba spoločne obesiť, ale pred obesením by ich bolo treba vykastrovať.“
„Ak bude vďaka Fideszu možné dvojité štátne občianstvo (pre Maďarov v susedných štátoch), potom by tu mala byť aj možnosť občianstvo vziať! Prosím, vezmite ho týmto dvom protimaďarským špiničom. Tamás by potom mohol byť znovu Rumun [filozof Miklós Tamás Gáspár pochádza z maďarskej menšiny v Ceausescuovom Rumunsku] a Hellerová nech je, kým chce – Izraelčanka alebo Palestínčanka.“ „Keď sa budú vracať z Berlína, mali by ich na hranici zatknúť za ohováranie Maďarska [. . .], za otvorenú aj skrytú vlastizradu.“ „Títo zloduchovia, ktorí dostali vzdelania za naše peniaze, využívajú svoje medzinárodné kontakty. Snažia sa skompromitovať vládu, ktorú sme si zvolili, ako môžu. Každý človek dobrej vôle musí byť z tohto odporného postoja zhnusený. Malo by sa im vziať maďarské štátne občianstvo a vykázať ich z krajiny. Špinaví vlastizradcovia.“
Tie isté noviny referovali o rozhovore, v ktorom vládu kritizoval klavirista András Schiff v nemeckom denníku Süddeutsche Zeitung pod titulkom: „Opäť v nemeckej tlači: klavírny umelec útočí.“ Listy čitateľov neboli o nič miernejšie ako tie predchádzajúce. Redaktori a čitatelia spoločne konštruujú obraz intelektuála ako „nepriateľa ľudu“ – topos, ktorý kedysi využívali všetky vlády Ostblocku.
Ostré, ale nie zvlášť
Ale čo „nepriateľ ľudu“ Schiff povedal? To najostrejšie z celého rozhovoru bola jeho stručná charakteristika premiéra. Orbán je podľa neho „radikálny kariérista a nacionalistický populista“ a že necháva Jobbik, evidentne pravicovo extrémistickú stranu voľne vyčíňať». A ešte András Schiff ofrfľal novú maďarskú ústavu: „K Európe sa nehodí.“ Okrem iného sa zastal riaditeľa Národného divadla Róberta Alföldiho: „Pravicoví poslanci o ňom rozprávajú, že je to špinavý homosexuál (…) a nikto na to nič nepovie.“ Bránil spoločenských vedcov, proti ktorým vedie Magyar Nemzet vedie „hanebnú kampaň“ o údajnej sprenevere štátnych peňazí skôr, než sa vôbec začalo nejaké vyšetrovanie. A ešte sa mu nepáčilo, že „pravicovo extrémistické skupiny podľa chuti terorizujú Rómov.“
Je možné, že András Schiff niekde svoje formulácie vyhrotil, napokon, nehovoril z neho politický analytik, ale temperament umelca. Ale nič z toho nie je štátne tajomstvo. Všetko, čo on a ďalší pravicovými médiami opľúvaní „nepriatelia ľudu“, známi intelektuáli ako György Konrád, Péter Nádas, Péter Esterházy, Imre Kertész či Béla Tarr – hovoria, bolo a je súčasťou kontinuálneho, legitímneho demokratického diskurzu v Maďarsku. A hrozí, že ten po mediálnom zákone opatrenom už aj visačkou čistoty EU bude čoraz viac vytláča na okraj.
Témy Andrása Schiffa sú témami Maďarska, o nich sa píše, hovorí, debatuje a demonštruje. Orbán ako populista alebo dobrodinec národa – na tom sa už pol druha desaťročia všetko delí. Strana Jobbik ako hrozba demokracii bola na titulných stranách dávno predtým, ako o nej v tomto zmysle hovoril Schiff. Teror „občianskej sebaobrany“, ktorá je v skutočnosti zakázanou Maďarskou gardou vo vydesených rómskych osadách je vnútropolitickou aktualitou číslo jedna.
Ústava bola v Maďarsku predmetom omnoho ostrejšej a fundovanejšej kritike zo všetkých politických smerov, než to urobil v Nemecku Schiff. Výpady proti riaditeľovi Národného divadla boli v mnohých novinách konfrontované s jeho mimoriadnymi zásluhami. Očierňovaných filozofov sa zastal ich konzervatívny kolega – povedal, že ich unáhlené odsudzovanie je „hanebnosť“, použil to isté slovo ako „nepriateľ národa“, prekliaty klavirista.
Maďarská kritika vlády je viac menej tá istá, doma aj v cudzine. No rozhovor pre Le Monde alebo článok v Baltimore Sun akoby bol sám osebe už „špinením do hniezda“.
Maďarských činiteľov evidentne znepokojuje, že hoci majú pod kontrolou čoraz väčšiu a väčšiu časť domácej verejnosti, kontrola nad vnímaním zahraničia sa im čoraz viac vymyká. Navyše sa hlásia o slovo intelektuáli, ktorých žiadna dvojtretinová väčšina nezvolila a občas sa tešia úcte a obľube, o ktorej môžu politici len snívať. Spisovatelia a myslitelia za normálnych okolností svojou tvorbou a slávou prispievajú krajine k pozitívnemu imidžu. Nalepiť na nich nálepku nepriateľov národa a fackovacích panákov je, jemne povedané, kontraproduktívne.