Disciplinovaná panovníčka stelesňuje národ, ktorý sa od jej nástupu na trón od základu zmenil.
Helen Mirren ako Kráľovná. Foto: Movieweb
Film The Queen (Kráľovná) prináša najlepší herecký výkon, aký tento rok uvidíte na filmovom plátne. Čudoval by som sa, keby za neho Helen Mirrenová nedostala Oscara. Na jej stvárnení britskej hlavy štátu je najpozoruhodnejšie to, že vo svojej podstate vôbec nie je dramatická.
Kráľovná Alžbeta nie je známa extravagantnými gestami a výronmi citov. Keď v jednej z prvých filmových scén leží ráno v posteli a jej tradičný gajdoš ju prebudí, my zbadáme, ako sotva viditeľne a zľahka podráždene pokrčí čelom. Už to je priveľa.
Najťažšia kríza
Práca kráľovnej spočíva v tom, že zachováva understatement. Osoba, ktorú vidíme v Kráľovnej Stephena Frearsa, je ženou, očividne zarazená davovou hystériou, čo zachvátila jej krajinu, keď princezná Diana prišla o život pri tej hroznej autonehode v Paríži. Davová hystéria je fenoménom mediálneho veku. A kráľovná Alžbeta patrí do minulej éry, v ktorej boli hlavnými hodnotami povinnosť, lojálnosť, stoicizmus, a jednoduchá schopnosť byť trpezlivý. Nečudo, že je zmätená, keď sa v televízii zo svojho milovaného útočiska v Škótsku prizerá, ako sa pred kráľovským palácom v Londýne kopia hory kvetov. Dianina smrť vyvolala najťažšiu krízu britskej monarchie v povojnovej ére. Ale ešte aj v tom najhlbšom bode prieskumy verejnej mienky ukázali, že štyria z piatich občanov stále ešte uprednostňujú túto inštitúciu pred každou inou alternatívou.
Pre republikánov (tak som sa aj hrdo označoval po väčšinu svojho dospelého života) je tento fakt mätúci a rušivý. Monarchia je staromódna, nelogická a nedemokratická. Do 21. storočia sa nehodí. Pôvod tejto inštitúcie sa stráca v hmle storočí. Jediné, čo môžeme s istotou povedať, je, že na začiatku dejín boli bohovia a králi. V Kráľovnej krásne ilustruje tento pocit tradície scéna, v ktorej kráľovná, jej manžel a kráľovná matka v lese piknikujú. Bavia sa o tom, že napriek verejnému tlaku nemôžu stiahnuť vlajku na Buckinghamskom paláci na pol žrde na znak smútku za Dianou, pretože táto vlajka znamená jedine prítomnosť monarchu. Spomínajú na iných dôležitejších mŕtvych z rodiny, u ktorých vlajka zostala hore. A majú pravdu: V teológii kráľovskej inštitúcie neexistuje okamih, v ktorom by bol kráľ mŕtvy. Vždy je tu kráľ. Až oveľa neskôr ťažkopádni kráľovskí poradcovia prišli na nápad, nevyvesiť kráľovskú vlajku, ale jednoducho zavesiť na pol žrde nad Buckingham palác britskú zástavu.
Mimo dosah
Strávil som štyri roky prípravou na knihu o prežívaní monarchie – štyri roky som hľadal jeho dôvody. V priebehu týchto rokov sa môj postoj úplne zmenil. Fakt je, že mnohé z najšťastnejších a najmenej skorumpovaných spoločností sú monarchie. Nie je to len v tom, že monarchia je konštantou, ktorá v priebehu dejín znázorňuje prepojenie so súčasnosťou, a tým dáva ľuďom vedomie toho, kým sú. Dokonca to nie je ani v tej urážlivej hypotéze, že – ak by sme mohli voliť – aj tak by sme neboli v stave zhodnúť sa na niečom lepšom.
Sila monarchie tkvie vo svojej podstate v tom, že je to usporiadanie, v ktorom najvyšší úrad leží mimo dosah tých, čo o neho usilujú. Všetky národy hľadajú výraz pre svoj národný cit. Či už v zástavách, hymnách, alebo prostými politickými frázami o tom, čo určuje národ. Prezidentská demokracia, ako v Spojených štátoch, či – v inej forme – vo Francúzsku, ponúka tento úrad osobe, ktorá si ňou ukojí svoju politickú ctižiadosť. V monarchii je právo viesť sa v pozlátenom kočiari politikom nedostupné. A tak je to dobre.
Pravdaže, zrelá západoeurópska demokracia – či už vo Veľkej Británii, Holandsku, Nórsku, Švédsku alebo Dánsku – by mohla vymyslieť systém, v ktorom prezidentský úraz získal vždy dôstojný jednotlivec bez politických ambícií. Ja mám však inú skúsenosť. Keď som koncom minulého roku prednášal v Eton pred auditóriom Politickej spoločnosti, ktoré tvorilo asi sto najvzdelanejších mladých mužov Veľkej Británie – medzi nimi aj zopár nemeckých študentov – ani jeden z nich si nevedel spomenúť na meno nemeckého prezidenta. Naproti tomu kráľovská rodina – dokonca aj kráľovská rodina trpasličej krajiny – je svetoznáma.
Dnes a zajtra
Permanentné zmienky na lesklých stránkach Gala či iných podobných časopisov sú cenou, ktorú musíte zaplatiť za to, že nie ste politik, ktorý „tu dnes je, a zajtra nie“. „Viete čo si myslím?“ opýtal sa ma raz princ Charles. „Myslím si, že sme telenovela.“ Typický komentár z blazeovaných úst. Navyše je to omyl. Patriť ku kráľovskej rodine to nie je úloha, ktorú by sme každému želali. Chráňte svoju dcéru pred všetkými tými snami o princeznách! Každý výrok, každý mimovoľný výraz tváre, pochmúrny alebo veselý, vzbudzuje príliv komentárov, od komentátorov, čo spravidla o tom nemajú ani potuchy.
Preto je to taká výzva, hrať kráľovnú Alžbetu. Za štyri roky skúmania som nenatrafil ani na jediný príklad toho, že by kráľovná zasiahla do politiky. Bolo dosť ťažké nájsť jediný jej výrok, ktorý by sa – čo len vzdialene – dal označiť za zaujímavý. Namiesto toho trávila desaťročia tým, že disciplinovane otvárala školy a nemocnice a bola prítomná na predstavenia kmeňových tancov v odľahlých kútoch sveta. Vo svojich osemdesiatich rokoch to robí ešte aj dnes.
Disciplinovaná stará kráľovná stelesňuje národ, ktorý sa od jej nástupu na trón od základu zmenil – občas to vyzerá, ako keby bola jednou z posledných konštánt uplynulých šiestich desaťročí. Napriek tomu jej postoj nemá nič spoločné s tým, čo hovorí, alebo robí. Význam nemá to, kým je, ale čím je.
V monarchii je právo viesť sa v pozlátenom kočiari politikom nedostupné. A tak je to dobre.
Tým sa v najhlbšom zmysle tohto slova stáva jedinečnou. Vykračujúci politici bývajú síce niekedy impozantní, ale len zopár ľudských bytostí je impozantných len samotnou svojou prítomnosťou. Vo filme Stephena Frearsa sa Helen Mirrenovej podarilo takmer abstraktné stelesnenie tejto jedinečnosti, minimálnymi prostriedkami. Napríklad, keď jemne, ale rozhodne koriguje čerstvo zvoleného Tonyho Blaira (Michael Sheen), ktorý k nej prichádza na povinnú návštevu. Hrá kráľovnú, ako človeka, čo pochopil, že jeho funkcia môže spočívať vždy len v striktnom dodržiavaní a nikdy v porušovaní ceremoniálu.
Balíček kariet
Keď som robil výskum pre svoju knihu, bol som náhodou v Buckinghamom paláci, keď sa kráľovná Alžbeta práve vracala z výročného otvárania britského parlamentu, dôstojnej ceremónie s kavalériou v iskrivom pancieri a starými hodnostármi, ktorí vyzerajú, ako keby vyskočili z balíčka hracích kariet. Práve som stál na schodoch vnútorného dvora, keď kráľovná vystúpila z pozláteného kočiara, zbavila sa bremena koruny a uľahčene si vzdychla – toto predstavenie má na tento rok za sebou. Obrátila sa k jednému z nádherne vyobliekaných dôstojníkov, aby s ním prebrala fakt, že jeden z koní v záprahu na spiatočnej ceste k palácu trošku zakrýval. Pozrel som sa na ňu a pomyslel som si: „V podstate je ako moja matka. Drobná stará dáma, čo miluje kone a preteky.“ A potom sa kráľovná naraz obzrela a pozrela sa mi rovno do očí. Zmeravel od strachu. „Bože,“ pomyslel som si „ide mi niečo povedať!“
V tomto okamihu by som dal všetko za to, aby to neurobila. Ale naraz sa obrátila, zdvihla si vlečku a vybrala sa po schodoch do paláca. Neskôr som sa opýtal, ako to, že taká neškodná stará dáma má dar, naplniť ma takou bázňou. Za svoju novinársku kariéru som robil rozhovory s rôznymi prezidentmi, premiérmi, vrahmi, veliteľmi eskadier smrti a kardinálmi (raz dokonca aj so žijúcim Bohom). Ale pri žiadnom z nich som takto nezmeravel. Myslím, že najlepšie sa na to hodí slovo hrôza.
Z toho som si vyvodil, že to musí mať niečo dočinenia s tým, že svojho druhu je a zostane jediná. A Helen Mirrenovej sa v Kráľovnej nejakým spôsobom podarilo urobiť človeka pod korunou viditeľným.