Knut a následky: zoologické záhrady nechránia rôznosť druhov, škodia jej.
Knut. Foto: Reuters
Ilúzia Noemovej archy má konjunktúru vždy, keď máme pocit ekologickej krízy. Momentálne je na mimoriadnom vzostupe predstava, že by sme mohli zachrániť živočíchy, ktoré sú v prírode ohrozené, tým, že ich budeme chovať v zoologických záhradách a rezerváciách.
Odkedy sa začali množiť správy o topiacej sa ľadovej hmote na póloch, názorne doložené satelitnými fotografiami, ľahko sme v ľadovom medveďovi objavili zviera, na ktorom sú zrejmé dôsledky miznúceho ľadu. Ľadové medvede spolu s ľadovcami sa nám spoločne scvrkli na symbol nebezpečenstiev otepľovania Zeme, pretože ich životný priestor sa zmenšil natoľko, ako sa to otepľovaniu Zeme nepodarí ani v najpochmúrnejších prognózach na budúcich dvesto rokov. Aj preto sa z berlínskeho ľadového medvedíka Knuta mohla stať taká mediálna udalosť.
Medvieďa s ľudským menom je individualizované spôsobom, ktorý ho vyčleňuje spomedzi všetkých ostatných zvierat, a keďže všetky teórie odcudzenia vytvorené pre ľudské spoločnosti vedľa jeho príkladu blednú, je z neho svetová hviezda. Tým sa pre zoologickú záhradu stáva ekonomickým faktorom, zdrojom príjmov, o ktorom by sa pravdepodobne ani relatívne dobre situovanej berlínskej zoo inak nesnívalo.
Absurdnosť tejto udalosti sa nám vyjaví, keď sa obzrieme k prameňom moderného výskumu životného prostredia. Knut totiž mohol zapadnúť do mediálnej mašinérie len preto, že sme si ho takpovediac zhumanizovali.
No humanizácia prírody je dôvodom, prečo vzťah medzi človekom a prírodou dospel do kríz, pre ktoré v posledných dvadsiatich rokoch moderný výskum životného prostredia či behaviorálnu biológiu tak potrebujeme.
Zakladateľské texty environmentológie sa totiž zo všetkého najskôr venovali oddeleniu ľudského vnímania životného prostredia od zvieracieho. “Všade nepochybne jestvuje zásadný rozpor medzi prostredím, ktoré v našich očiach obklopuje zvieratá, a prostrediami, ktoré sme im vybudovali a zaplnili my,” píše Jacob von Uexküll, jeden z priekopníkov modernej ekológie, vo svojom najvýznamnejšom diele Potulky prostrediami zvierat a ľudí. Z tohto citátu hovorí na jednej strane radikálna dehumanizácia prírody, prostredia ľudí a zvierat totiž od seba nielen oddeľuje, ale kladie ich do vzájomného rozporu. Na druhej strane zavádza pre ľudské pozorovanie zvierať kategóriu, ktorá sa môže odvíjať iba od samotného zvieraťa: totiž špecifické životného nároky dotyčného druhu na jeho životné prostredie.
Na tomto pozadí sa prípad Knut a teraz už aj porovnateľný prípad ľadovej medvedice v norimberskej zoo, čo odvrhla novonarodené mláďa, stáva klasickým prípadom úpadku pod úroveň poznania, ktorú sme už predtým dosiahli. Všetko, čo sa teraz s ľadovými medveďmi deje, bolo dávno známe a opísané vrátane príčin a možnej prevencie.
Urobil to Heini Hediger, bývalý riaditeľ zürišskej zoo a zakladateľ vedeckej biológie zoologických záhrad v normotvornom diele Človek a zviera v zoo: biológia zoologickej záhrady. V tejto knihe Heini Hediger opisuje aj prípady ubližovania a zabíjania novonarodených mláďat matkami. Prípady zabitia v zoo pritom konštatuje najmä u väčších suchozemských cicavcov, ako sú leopardy, levy, tigre, pumy a medvede hnedé. Príčiny vidí predovšetkým vo vyrušovaní, napríklad “úplne obyčajným hlukom áut, zabuchovaním dverí či rozjarenosťou ľudí”. Pre mnohé zvieracie matky je podľa neho nepostrádateľná optimálna miera pocitu bezpečia. Heini Hediger uzatvára konštatovaním: “Vystavovanie môže byť v týchto prípadoch smrtiace.”
A tak – keďže to viem – mi pripadá groteskné, že zoologické záhrady medzitým prešli k tomu, že avizujú narodenie sloních mláďat či mláďat ľadového medveďa už počas tehotenstva. Jednoducho preto, že pri mediálnom záujme, ktorý takto rozdúchajú – a ten sa po Knutovi určite nezmenší – už o bezpečí a s ním súvisiacom tichu nemôže byť ani reči.
Jednoduchým receptom proti tomuto vyrábanému nepokoju by bolo, keby sa pôrody prestali avizovať, ale vyčkalo by sa, kým nebude vzťah matky k mláďaťu stabilizovaný. Ale to by nepomohlo zoo-biznisu a ešte menej reportérom, ktorí s cvakajúcimi fotoaparátmi a bzučiacimi kamerami s akousi skoro až pornografickou necudnosťou dýchajú sloním a medvedím mláďatám na kožuch a potom to predávajú ako lásku k zvieratám.
Ale aj odhliadnuc od toho začínam v mediálnej a výstavnej praxi samotných zoologických záhrad badať rezignáciu na ambíciu didakticky pôsobiť na obyvateľstvo. Návštevníci a médiá aj tak milujú len také zvieratá, ktoré sú beztak stredobodom pozornosti: slony, žirafy, levy, tigre a ľadové medvede.
K najznepokojivejším poznatkom ešte pomerne mladej návštevníckej sociológie patrí, že ľudia si v zoo takmer nevšímajú, a teda ani nekomentujú obojživelníky, plazy, vtáky, byvoly, antilopy, jeleniu zver, menšie mačkovité druhy ani drobné dravce či väčšinu vystavovaných zvierat. Z hľadiska didaktiky by teda bolo rozumné upriamiť pozornosť práve na tieto zvieratá a nie na to, na čo sa aj tak pozeráme stále.
Ale ešte rozumnejšie by bolo vystavovanie veľkých a vo veľkých pásmach sa pohybujúcich zvierat úplne zanechať. Pretože je to tak, ako veľmi vecne povedal riaditeľ norimberskej zoo v Süddeutsche Zeitung o probléme medveďov: Paradox, že ohrozené druhy musíme držať zatvorené v minimálnom priestore, aby sme zaistili ich reprodukciu, je neriešiteľný.
Ale ten paradox otvára ešte inú otázku: sú ľadové medvede definované ako samotári tiahnuci po obrovských polárnych ľadových plochách vôbec ešte ľadovými medveďmi, keď na malilinkom území nelovia, nanajvýš len musia dávať pozor, aby neprespali kŕmenie? Alebo to už sú akési artefakty, ako tá myš k. o., ktorú v laboratóriu odučili strachu z mačiek a nedávno ju predvádzali vo všetkých médiách.
Ak je to čo len sčasti tak, potom je isté, že celý princíp Noemovej archy je iba ilúzia. Veľmi účinná ilúzia, chce nás totiž mnohého ušetriť. Kto si myslí, že ľadový medveď je v zoo zachránený pred vyhynutím, toho už nemusí trápiť, prečo sú ľadové medvede ohrozené vo svojom vlastnom životnom priestore, a ani sa viac nemusí pýtať, čo je ľadový medveď. Alebo akékoľvek iné zviera.
Darwinovo revolučné poznanie, že skutočné zviera možno charakterizovať iba prostredníctvom jeho špecifických vzťahov k prostrediu a iným zvieratám, je tým pádom bezpredmetné, respektíve olúpené o jeho najzložitejší faktor: prostredie zvieraťa. Pretože až budú všetky ľadové medvede rozmiestnené po podobných zoologických zariadeniach sveta, už nebudú mať dôvod učiť sa nové techniky lovu či vyrovnávať sa so zmenenými podmienkami. Ani tulene si v susednom bazéne nemusia pred ľadovými medveďmi dávať pozor.
Zvedavosť a ostražitosť sa stali zbytočnými vlastnosťami, ktoré sa budú musieť preorientovať na slabomyseľné činnosti ako vyliezanie a zliezanie z mreží. Kto sa každý deň pohybuje v nikdy sa nemeniacom prostredí, už nepotrebuje žiadne zmyslové orgány, ktoré by vnímali a ukladali do pamäti rôzne prostredia. Takéto zviera nemusí vyhľadávať nové stratégie využívania priestoru, ktorými by mohlo uniknúť potravinovým nepriateľom.
Už ani nemajú dôvod – ako v džungli – hľadať nejaký ovocný strom, pretože to, čo práve žerú, im doviezli. O priestorovom zhlúpnutí zvierat držaných stále v tej istej klietke hovorí aj skúsenosť z niektorých úspešných pokusov vypustenia zvierat do divočiny. Ešte aj u opíc, ktorých chov v zoologických záhradách sa na rozdiel od levov, tigrov či ľadových medveďov za posledných dvadsať rokov veľmi vylepšil, spočíval hlavný problém v tom, ako im ukázať premenlivé okolie a potom ich naučiť strachu z nepriateľov.
Homogenizáciou prostredia v zoo zvieratá nielen ohlupujeme. Vyraďujeme tým všeobecný mechanizmus evolúcie, dennú konfrontáciu so zmenenými priestormi, klimatickými podmienkami a priateľmi aj nepriateľmi. A tým chov zvierat v zajatí ohrozuje rôznosť druhov.
© Die Welt
Text vyšiel v denníku Die Welt.