Helma bezpečnosti / Esej

Nemá zmysel polemizovať s bezpečnosťou. Bezpečnostné pásy, bezpečný sex, bezpečná britva, tu sú, aspoň zopár, spojencov zdravia a života. Argumenty bezpečnosti sú kryté najvitálnejším inštinktom a ošklivosťou ťažoby smrti. Európa sa postupne mení na civilizáciu životamilovných a navzájom neagresívnych ľudí, ktorým sa nástojčivo pripomína škodlivosť fajčenia, nadmerného požívania alkoholu a zhubná rola narkotík. A zároveň sa vynárajú noví nepriatelia ľudstva. Je to cukor, ktorý už nikto ani nenazve inak než „biela smrť“. Na baleniach cukru sa pravdepodobne tiež objavia varovné nápisy podobne ako na balíčkoch cigariet. Možno to bude aj soľ a maslo a ďalšie tuky. Gastronomické hriechy sa budú musieť odsťahovať do ilegality. Aké produkty v tej vojne za zdravie prežijú?

Pred našimi očami sa strihá mapa morálneho sveta. Nenávidím pedofíliu, ale viem, že Balzac má stránky, kde ju opisuje s istou zhovievavosťou. Treba zato Balzaca cenzurovať? V mnohých európskych krajinách beží vojna proti kožuchom. V Rusku mávame tuhé zimy – kožuchy sú záchrana. Znamená to, že zostaneme barbarmi?

Vezmime si všeobecnejší vzťah k vojne. Po Druhej svetovej vojne vojna ako prostriedok na riešenie konfliktov vyšla z módy. Vojak už nie je vzoru mužského poslania, je ak nie rovno podozrivá, tak prinajmenšom nehrdinská postava. A tak, ak sa nám dnes nejaká lokálna vojna môže javiť ako vojna za spravodlivosť, ako je to v prípade Líbye, aj tak na ňu padá tie spoločenskej nedôvery. Nemáme radi diktátorov typu Kaddáfího či Lukašenka, ale ešte viac sa bojíme zapliesť sa do cudzieho – ako sa nám zdá – boja s nimi. Pacifista sa z okrajového javu, akým bol ešte pred niekoľkými desaťročiami, stáva zákonodarcom módy.

Už nechýba veľa a príde čas zakázať futbal, pretože vyvoláva agresivitu u fanúšikov a vôbec, sám osebe vzbudzuje politicky nekorektné emócie.

Spejeme, zrejme nevedomky, k vytvoreniu nového vzoru „dobrého“ človeka, ktorý odmieta vojnu a cigarety, no vieme si zrátať, že tú agresivitu zaháňame do ľudského vnútra a skúšame si predstaviť, čo to spôsobí?

Svoju citlivosť sa snažíme uchrániť od stresov. Vzduch od škodlivín. A čo ešte? Počul som, že Európska únia chce od roku 2050 zakázať vstup do miest autám na benzínový a dieselový pohon.

Na pozadí vojenských a prírodných katakliziem, ktoré trhajú svet na kusy, to nie je žiadna prevratná správa. Po prvé, kedy to už len bude! Po druhé, dobre, nové víťazstvo ekológie. No nie je všetko také jednoduché. Bezpečnosť – čiže, štátna bezpečnosť! – ako vieme z príkladu mojej krajiny, ktorá zažila stalinizmus – je obojstranná zbraň. Má sklon priviesť so sebou teror. Všetko sa to začína hlúposťami.

Nedávno som šiel autom z Paríža za priateľom do Nemecka. Všimol som si, že autá na cestách spomalili. V skutočnosti idú dosť rýchlo, ale keďže všade tam majú diaľnice, stotridsať kilometrov za hodinu tam vyzerá ako skromná rýchlosť.

Predtým každý prefičal, dnes ledva idú. Príčina je jasná: všade sú rozostavené policajné radary a za prekročenie rýchlosti vás zoderú z peňazí. Minule som prekročil rýchlosť len o dva kilometre za hodinu a dostal som poštou slušnú pokutu. A potom ďalšiu. Keď sa to tak vezme – po Európe je lacnejšie lietať lietadlom. Teda, trmácať sa. Ale keď človek ide pomaly – čo chvíľa zadrieme. A na pri krajniciach sú zlovestné nápisy: Spánok za volantom rovná sa istá smrť.

To všetko je pravda. Spať za volantom je škodlivejšie ako fajčiť, a dnes si už za volantom človek v hociktorom aute nezafajčí. Na mojom je nápis: auto pre nefajčiarov. Francúzska polícia je spokojná: po tom, čo sa zaviedli prísne opatrenia, smrteľných nehôd výrazne ubudlo. Ak je menej úmrtí – zákon je správny. A pri pohľade na ten chaos na cestách v Rusku, kde pravidlá cestnej premávky prakticky nikto nedodržiava a polícia je skorumpovaná, s tým chtiac-nechtiac súhlasím.

No dá sa predvídať, ako bude vyzerať bezpečnostný pokrok: onedlho naše vlastné autá začnú donášať policajtom, vysielať im signály, že sme pili alebo za volantom telefonujeme. A potom nám všetkým všijú čip, ktorý bude sledovať našu agresivitu a, keď sa budeme chcieť biť a nerešpektovať zákony, paralyzuje nám svalstvo.

Európe navliekli na hlavu bezpečnostnú helmu ako motorkárovi. The brave new world, ktorý stvoril Huxley vo svojom románe roku 1932, sa vždy zdal byť skvelou paródiou na komunizmus. Nenadarmo tú knihu v Sovietskom zväze zakázali. No zintenzívňujúca sa starostlivosť o človeka môže zrejme v liberálnej Európe zdvihnúť socialistické vetry.

Tým, že si volíme podobné hodnoty alebo že to tak vyzerá, že si ich volíme, sa môžeme zahnať do pasce. Vykastrovať si slobodnú vôľu. Na druhej strane, aj zachrániť budúci svet pred budúcimi Kaddáfími tak u nás v Rusku ako na celom svete. No noví Kaddáfíovci môžu prísť práve vyzbrojení myšlienkou úplnej ľudskej bezpečnosti. A to nie je len zakazovanie rýchlej jazdy, ale aj väčšiny kníh, ktoré boli doteraz napísané. Spisovatelia, do basy za neopatrné tvrdenia! Nedávno som čítal, že turecký spisovateľ Orhan Pamuk má byť súdený za nahlas vyslovené protiturecké myšlienky. Cítim s ním: aj mňa chcelo za „rusofóbiu“ dať do väzenia hnutie ruských nacionalistov. Nie je potom lepšie písať knižky pre celkom malé deti, ako to robili spisovatelia v Sovietskom zväze, zo strachu z politického prenasledovania?

Teror bezpečnosti. Mali by sme v tom vidieť antropologický problém, nie nechávať ho vykupovať byrokracii sveta.

Text vyšiel v denníku International Herald Tribune.