Foto: Peter Macdiarmid / Getty Images
Vytvoriť vhodné výtvarné dielo pre obrovskú halu v londýnskej galérii Tate Modern, ktorá kedysi fungovala ako elektráreň, je tvrdý oriešok pre každého umelca. Len zopár vybraných moderných umelcov je obdarených fantáziou, schopnou vysporiadať sa s týmto ohromným priestorom, nájsť správne proporcie a vypovedať pritom čosi zaujímavé a súčasne aj obrovské.
V tejto hale sa najprv hrozivo týčil ozrutný pavúk Louise Borgeoisovej a Anish Kapoor nad týmto priestorom majestátne zvíťazil obrovským dutým čudom v tvare trúby, vyrobenej z roztiahnutej hmoty, pripomínajúcej zodratú kožu. V októbri minulého roku čínsky umelec Ai Weiwei pokryl dlážku Turbínovej sály svojimi slnečnicovými semienkami: 100 miliónov drobulinkých porcelánových predmetov – každé semienko bolo iné a všetky ich ručne vyrobil majster remeselník. Inštalácia vytvárala koberec života, čosi bezpočetné, nevysvetliteľné a v najlepšom zmysle surrealizmu zvláštne. Návštevníci sa po semienkach mali prechádzať, ale udialo sa ešte čosi zvláštne. Zistilo sa, že keď sa po nich šliape, rozvíria jemný prach, ktorý by mohol poškodiť pľúca. Vysvitlo, že toto symbolické stvárnenie života v sebe skrýva nebezpečenstvo pre žijúcich. Výstavu ohradili a návštevníci museli opatrne kráčať okolo nej.
Umenie vie byť nebezpečné. Často sa stáva, že sláva prináša nebezpečenstvo samotným umelcom. Ai Weiwei nerobí polemické umenie, má skôr tendenciu k záhadnosti. No vďaka svojmu obrovskému umeleckému renomé (bol jedným z dizajnérov takzvaného „vtáčieho hniezda“, štadiónu pekinskej olympiády, a časopis Art Review ho nedávno zaradil na 13. miesto v rebríčku 100 najvýznamnejších umeleckých osobností) si mohol dovoliť ujímať sa prípadov porušovania ľudských práv a upozorňovať na to, že čínska vláda často neadekvátne reaguje na prírodné pohromy (ako v prípade detských obetí zemetrasenia v Sečuánskej provincii roku 2008 alebo obetí smrteľných požiarov v šanghajských bytoch, v novembri minulého roku). Vláda mu už v minulosti robila ťažkosti a prenasledovala ho, teraz však začala novú a nebezpečnú ofenzívu.
Štvrtého apríla čínske úrady Ai Weiweia zatkli, keď sa chystal nastúpiť na lietadlo do Hongkongu. Vtrhli do jeho ateliéru, zhabali počítače a ďalšie predmety. Medzitým prorežimné čínske médiá naznačovali, akých „zločinov“ sa dopustil – daňových únikov a pornografie. Tí, čo ho poznajú, vedia, aké sú tieto obvinenia nepresvedčivé. Zdá sa, že režim podráždila neskrývaná kritika tohto najoslavovanejšieho exportného artiklu, ktorého doteraz chránilo jeho renomé, a že sa rozhodol umlčať ho tým najsurovejším spôsobom.
Situácia je o to kritickejšia, že Ai Weiwei sa údajne začal „priznávať“. Súrne ho musia prepustiť a vlády slobodného sveta nesú v tejto veci zjavnú zodpovednosť. Ai Weiwei nie je jediný čínsky umelec v tiesni. Veľký spisovateľ Liao Yiwu nedostal povolenie vycestovať do Spojených štátov na Svetový festival spisovateľskej organizácie P.E.N. klubu, ktorý prebieha v New Yorku až do 1. mája. Mnohí z nás sa obávajú, že sa môže stať ďalšou obeťou režimu. A sú tu Ye Du, Teng Biao, a ešte Liu Sianbin, ktorého v marci odsúdili za poburovanie a podvracanie štátu, tak ako nositeľa Nobelovej ceny za mier Liu Siaopoa, ktorý si odpykáva jedenásťročný trest.
Životy umelcov sú krehkejšie než ich dielo. Cisár Augustus poslal básnika Ovídia do vyhnanstva, do zapadnutej diery pri Čiernom mori zvanej Tomis, no jeho básne prežili Rímsku ríšu. Osip Mandeľštam zahynul v stalinskom lágri, jeho poézia však prežila Sovietsky zväz. Federica Garcíu Lorcu zavraždili zabijaci španielskeho Generalissima Francisca Franca, jeho poézia však tyranský režim prežila.
Umenie takmer vždy premôže tyranov. Starosti si musíme robiť skôr o umelcov sveta, najmä tých, čo majú odvahu postaviť sa proti autoritárstvu, za ich bezpečnosť sa musíme angažovať.
Nie každý spisovateľ, či autor chce či dokáže plniť úlohu svedomia verejnosti a tí, čo to robia, riskujú osočovanie a výsmech, dokonca aj v slobodných spoločnostiach. Susan Sontagovej, ktorá kriticky komentovala konflikt v Bosne, sa posmievali, že občas hovorí, akoby jej téma Sarajeva „patrila“. Harolda Pintera zošmiešňovali za jeho tirády proti americkej zahraničnej politike a „šampanský socializmus“. Za korbáč na nemeckých vládcov si Günter Grass vyslúžil značnú dávku škodoradosti, keď vysvitlo, že zatajil, že ku koncu Druhej svetovej vojny ako čerstvo odvedený branec krátko slúžil vo Waffen-SS. Gabriel Marcía Márquez sa stal terčom politickej kritiky pre svoje priateľstvo s Fidelom Castrom a Graham Greene za kamarátstvo s panamským vodcom Omarom Torrijosom Herrerom.
Zakaždým, keď sa umelci odhodlajú vkročiť do politiky, vznáša sa nad nimi hrozba poškodenia povesti a charakteru. No v krajinách mimo slobodného sveta, kde podrobovať moc kritike je v lepšom prípade ťažké a v horšom prípade nemožné, sú tvorivé osobnosti ako Ai Weiwei a jeho kolegovia často jedinými, kto sa odvážia na lži tyranov odpovedať pravdou. Bez samizdatových hlásateľov pravdy by sme sa neboli dozvedeli škaredú pravdu o Sovietskom zväze. Dnešná čínska vláda predstavuje najväčšiu hrozbu pre slobodu prejavu na celom svete, a preto sa nezaobídeme bez Ai Weiweia, Liao Yiuwua a Liu Siaopoa.