Rok 2007. Litánia na konci roku na jeden nádych a v jednej vete.
Foto: Reuters
Pravdepodobne ako väčšina ľudí som čosi ako číselná mystička, automaticky si kombinujem číslice v telefónnych číslach, značkách áut a smerovacích číslach, aby som prišla na čosi o povahe či budúcom osude majiteľa toho telefónneho čísla, značky či smerovacieho čísla, a princíp je pomerne jednoduchý, podstatné je len to, že čísla deliteľné trojkou sú dobré, a tie, ktoré sa dokonca dajú deliť deviatkou (ktorá šťastné číslo tri obsahuje až trikrát), sú prísľubom rozprávkového šťastia (ostatné čísla sú zlé, koniec, hotovo) – a ak to platí pre telefónne čísla, značky áut či smerové čísla, čo to len potom musí znamenať pre niečo také veľké ako celý rok – a tak som od začiatku vedela, že rok 2007 bude dobrý, ba fantastický, alebo že sa ním z dnešného pohľadu musí stať, lebo najhorším nepriateľom povery je skúška realitou, a preto spätný pohľad na číselno-mysticky hyperprivilegovaný rok 2007 (naposledy bol taký v roku 1989 – ten sa dá len ťažko prekonať!) si vyžaduje isté interpretačné úsilie, no ja ho s radosťou vynaložím, po prvé preto, že číselná mystika má vždy pravdu, a po druhé preto, lebo rok 2007, keď sa naň pozrieme zo správnej perspektívy, bol dobrý, fantastický rok, teda z takej perspektívy, že sa nebudeme pýtať, čo pekné sme dostali, ale čo sa v ňom vlastne všetko malo stať a nestalo, a tu máme predsa celé priehrštie (zatiaľ) neuskutočnených predpokladaných havárií, len si spomeňme na proroctvá profesionálnych trúb z Jericha, a z tých neuskutočnených havárií sa teraz môžeme radovať, napríklad že ľudstvo opäť neskosila vtáčia chrípka, napriek tomu, že tu ešte zostalo pár vtákov, ktoré stále nekontrolovane poletujú hore-dolu, alebo si vezmime čosi iné, počasie, ku ktorému sa v čoraz väčšej eufórii upínajú ľudské pohľady, lebo veď po smrti Boha je to už jediná moc, obývajúca vyprázdnené nebo, a táto rozhnevaná meteorologická bytosť by sa napriek všetkému vzývaniu mohla aj tento rok rozhodnúť, že buď spáli, alebo zaplaví planétu, alebo ju prudko zmrazí, ale uspokojila sa s tým, čomu sa predtým hovorilo “upršané leto”, teroristi sa (ešte) stále nerozhodli, že nás všetkých vyhodia do vzduchu, Knut je nažive, Paris Hilton na slobode, Bagdad je zamestnaný sebazničením, a tým pádom príjemne zapadol v diaľke, Číňania nás neskúpili, a ešte aj Irán si vzal príklad od Iraku a (zatiaľ) nevyrába atómovú bombu, čo je po všetkom tom strese skoro až trošku sklamanie, hoci by sme to mali, samozrejme, brať ako veľké, úžasné znamenie, hlavne by to tak mali brať veľkokoaliční predstavitelia našej nemeckej vlády, ktorí sú z titulu svojich funkcií nadaní číselní mystici, a preto dobre vedia vykázať u voličov ako úspech nielen katastrofy, ktoré nenastali, ale aj chyby, ktorých sa nedopustili, keďže nič neurobili, a z reforiem uťahaný demoskopický ľud to rád ocení, pretože ho zamestnáva boh počasia, a od politiky chcú mať pokoj, pokiaľ sa deje síce v Nemecku, ale za hranicami nášho Bavorska, pretože politika v rámci Nemecka a za hranicami Bavorska je zvlášť dobrá, ba úžasná, tým viac, čím menej sa o ňu staráme, keď si jednoducho mierumilovne užívame rok deliteľný deviatkou, pričom možno stojíme na nástupišti, počúvame, ako leje, a je nám potajomky trochu ľúto, že globálne otepľovanie až do jesene mešká, keď sa tam dívame na závislých ľudí, čo nenásytne fajčia svoju cigaretu v namaľovanom štvoruholníku a dávajú pozor, aby omylom neprekročili žltú čiaru, a neohrozili tým zdravie pasívneho fajčiara (nie je to pekné?); potom je takýto politický rok naozaj dobrou, skvelou príležitosťou, pri ktorej sú opäť nápomocné profesionálne trúby z Jericha, aby si pasívny občan 07 nakoniec nevšimol, na ktorých miestach rok hnusne ukazuje do budúcnosti, iba ak by sa mu sem-tam chcelo vytiahnuť s náprsnej tašky pas a položiť si otázku, ako je možné, že tam odrazu objaví odtlačky obidvoch svojich ukazovákov, alebo ich objaví čoskoro, hoci si nevie spomenúť, že by mu niekde brali odtlačky prstov a hoci ho pri príležitosti online vyšetrovania a uloženia dát znovu a znovu ubezpečovali, že ten, kto nič zlé nepácha ani neplánuje, nemusí nič skrývať a ani sa ničoho báť, ale online vyšetrovanie, ukladanie dát do pamäti a biometrické pasy sú beztak technické problémy, ktorým, ako ministri veľkomyseľne pripúšťajú, nerozumejú ani experti, a tak ten pas ani nemusíme vyťahovať z náprsnej tašky, aj tak ju zapchala dvetisíc siedma kartička na zľavu, ktorú pasívnemu občanovi ani nemusí vystaviť štát, ale Douglas, a ktorú s ostatnými dvetisíc šiestimi kartičkami pre vyrovnávanie inflácie má stále pri sebe, tak to zodpovedá jeho mentalite, a Nemecko síce nie je majstrom sveta vo futbale, ale zato v hádzanej, a Tinky-Winky predsa len nie je teplý, a vonku prší, a vlak (štrajk-neštrajk) nakoniec predsa len prišiel, Angela Merkelová cestuje a Nicolas Sarkozy telefonuje a Vladimir Putin vyhráva, a Tony Blair vyhráva, na Münteferinga sa už zabudlo, a keby rok 2007 bola ľudská bytosť, mal by sedem rokov a presne tak ako jeho mladší predchodcovia by nedokázal odpovedať na naliehavé otázky, napríklad ako šatky vlastne súvisia s bombami alebo kto proti komu bojuje v boji kultúr, alebo odkedy sa dajú hodnoty brániť inak než vierou a pevnosťou charakteru, určite by nevedel povedať ani to, či demokracia funguje aj vtedy, ak “homogénnnosť” nie je len cieľom európskeho práva, ale dávno sa z neho stalo aj heslo straníckej politiky, alebo ako preboha môžu politici z milosti biznisu a médií chrániť politiku proti biznisu a médiám; nemal by potuchy, ako sa vládne národu individualistov bez scenárov ohrozenia, alebo ako sa dá v budúcnosti spievať slávna pieseň Josepha Haydna, keď “jednota a právo a bezpečnosť” sa tak nehodia do rytmu, alebo kedy sa vlastne zabudlo, že duch, a nie telo robí človeka človekom, a teda občanom, ako je teda možné, že nefajčenie, nepitie a nepriberanie sú naraz dôležitejšie ako vzdelania a osobný rozvoj a tak ďalej a tak ďalej, a 2007 by len tvrdohlavo potriasal hlavou, dupkal a odvolával sa na to, že nemusí odpovedať na nijaké otázky, lebo veď predsa patrí do desaťročia, ktoré ešte nemá ani meno, pretože ľudia radšej oslavujú štyridsiate výročie šesťdesiatosmičkárov, než aby si lámali hlavu nad tým, či to robia v nulových alebo desiatych alebo nejakých iných rokoch, a kto ešte nebol pokrstený, toho ani nemá nikto rád a tak nemusí prevziať zodpovednosť za svoje činy, a tak tu orientácia a identita, a s nimi aj odpovede nastanú, až keď bude mať dvadsať, a to ešte potrvá, a vôbec, myslí si 2007, rok je z definície vo funkcii len jeden rok, čo je pri dnešnom stupni zrýchlenia asi toľko čo mesiac – Veľká noc a Vianoce sú svojím spôsobom nalepené na seba, čokoládové zajace si natiahnu mikulášske kostýmy, a už je tu 08 – toľko šťastia, toľko poznania, toľko veľkých skutkov sa udeje v tom úzkom časovom pásiku, a tak sa teda 07 obzerá za seba, zatiaľ čo ja sa upínam na predmet toho spätného pohľadu, a on má pravdu, rok 2007 bol podľa číselnej mystiky dobrý, ba úžasný rok, lebo bolo toľko kriku a stalo sa málo, pretože nešťastie príde rýchlo a neprítomnosť nešťastia potrebuje čas, ktorý potom prebehne nespravodlivo bleskovo, pretože bezbolestne, takže Knutovia tohto sveta majú žiť a Rusi zarážať do morského dna vlajky z titanu, a cyklisti drogovať, a Britney Spears, Amy Winehouse a Pete Doherty idú do väzenia a zasa na slobodu, a pasívni cestujúci ešte stále stoja na nástupišti a ticho počúvajú trvalú klimatickú katastrofu, pretože 08 určite príde, presne ako ten vlak a najbližší balíček ponižujúcich bezpečnostných opatrení, a my sa ticho učíme mať radi neprítomnosť skutočných udalostí, ktoré takmer vždy znamenajú nešťastie, a v úplnom pokoji si vychutnáme cigaretu, ktorú sme nevyfajčili, a myslíme si: 2007, ak môžeš, odpočívaj v pokoji.
© Die Welt
Text vyšiel v denníku Die Welt.